Výchovná poradňa Trinásťročná dcéra sa dostala do zlej partie, začala fajčiť a klame nám do očí

Svoje otázky na tému výchovy detí s krátkym opisom svojej životnej situácie môžete poslať na mail vychovnaporadna@postoj.sk. Vaše anonymné otázky a odpovede odborníkov následne zverejníme v rubrike Výchovná poradňa.

Mám veľký problém s mladšou trinásťročnou dcérou. Myslela som, že som ju slušne vychovala, doteraz s ňou nebol žiadny problém, ale dostala sa do nového kolektívu a do novej partie. Začala fajčiť vapky. Problém je, že čuchom to absolútne necítiť, ale vo svojej izbe sa natáčala a veľmi to zobralo nás aj jej staršiu sestru. Nechceme jej dať vedieť, že to vieme, zmenila by si heslá na sociálnych sieťach a už by sme nič nezistili. S manželom sme sa s ňou rozprávali, aké sú riziká, sľúbila, že už to robiť nebude, ale klamala nám podlo do očí. Sme s manželom bezradní, nevieme, čo robiť a ako sa zachovať, zvažovali sme zakázať jej stretávanie s novými kamarátmi, ale nevieme, či by to malo zmysel a či by sme celú situáciu len nezhoršili. Ďakujeme za každú radu.

Nepochybujem o tom, že ste trinásťročnú dcéru dobre vychovali. To, čo sa jej doma dostalo, to v nej je a ona to aktuálne „rieši“. Jedna z uznávaných teórií, jej autorom je E. Erikson, hovorí o tomto veku ako o fáze, v ktorej človek rieši psychosociálnu krízu vlastnej identity verzus konfúziu identity, pričom konfúzia je vlastne zmätenie.

Na jednej strane je tu hľadanie vlastnej zmysluplnej roly a jedinečnosť spojená aj s experimentovaním, napríklad s fajčením, na druhej strane hormonálne a rastové zneistenia i vnímanie hodnotovej nejednoznačnosti tohto sveta. Osamostatňuje sa. Súčasne chce byť aj v rodine, aj v partii. V tomto zmysle je dievča vývinovo OK.

Je to obdobie, keď to majú ťažké nielen rodičia, ale aj dospievajúce dieťa. Našou rodičovskou úlohou je čo najmenej ubližovať dieťaťu a sebe. Ako rodič by som sa usiloval v rozhovore s dcérou i so sebou ísť niekoľkými líniami.

Po prvé, bez akýchkoľvek výčitiek by som jej povedal o našich/svojich (zväčša) oprávnených obavách o ňu. Je to normálny prejav toho, že nám na tom druhom záleží, že ho ľúbime.

Po druhé by som uznal, že nie je reálne mať všetko pod kontrolou. Od akejsi základnej primeranej úrovne kontroly vyššie platí: čím viacej kontrolujem a sliedim, tým viac prehlbujem priepasť nedôvery. Schopné dieťa bude hľadať sofistikovanejšie spôsoby obchádzania kontroly a bude si žiť ďalej svoj život.

Po tretie by som sa, zdôrazňujem, spolu s dcérou, snažil dohodnúť na pravidlách, v ktorých sa budeme usilovať fungovať. V takom prípade ich nedodržanie je problémom pre obe strany. A môžeme sa sami seba pýtať: Ako to, že pravidlo, na ktorom sme sa skutočne dohodli, porušujeme? Čo s tým môžeme urobiť ďalej? Čo ja? Čo ty? Férovosť má byť predsa na oboch stranách, nielen na jednej.

Štvrtou líniou je posilňovanie dôvery. Cesta napríklad môže viesť od kontrolných otázok „Čo bolo v škole?“ „Aké známky si dostala?“ k otázkam, ktoré vyjadrujú viac záujem o človeka ako o jeho výkon: „Ako si sa mala v škole?“ „Čo je v tej vašej partii také super?“ „Máš už nejakú predstavu o chlapcovi, ktorý by sa ti páčil?“

Dieťa má vedieť, že ho nechceme klamať, a trápi nás, ak nás klame ono. To je čistá hra. Spoznávaniu dieťaťa cez to, čo je „intímne“, napríklad jeho denník, sociálne siete, listy, to je pokušenie, ktorému by sme mali vážne odolať. Pravdepodobnosť, že to „praskne“, je veľmi vysoká, dieťa následne prestane dôverovať rodičom. Neraz na celý život. To je pre rodiča oveľa väčšia strata ako „diagnostický zisk“. Nie všetko, o čom sme presvedčení, že robíme v dobrej vôli, sa ukáže ako dobré.

Pred rokom 2005 ešte nebola v zákone o rodine povinnosť osvojiteľa povedať dieťaťu do šiesteho roku života, že je osvojené. Stretávali sme sa s takými deťmi, ktoré sa to dozvedeli z „cudzích úst“ práve v dvanástich-trinástich rokoch. Ich skutočne najväčším životným problémom, skutočnou traumou bolo, že im ich najbližší nedôverovali a snažili sa pred nimi z hľadiska budovania ich vlastnej identity zásadnú vec zamlčať.