Výchovná poradňa Ak sa mu niekto cudzí prihovorí, syn sa rozplače. Je jeho správanie v poriadku?

Svoje otázky na tému výchovy detí s krátkym opisom svojej životnej situácie môžete poslať na mail vychovnaporadna@postoj.sk. Vaše anonymné otázky a odpovede odborníkov následne zverejníme v rubrike Výchovná poradňa.

Dobrý deň, s manželom máme svojho prvého desaťmesačného syna. Nedávno sme sa presťahovali a okrem najbližšej rodiny a niekoľkých priateľov nemáme iné blízke kontakty na stretávanie. Deti v našom okolí nemáme takmer žiadne. Obávam sa preto, či náš syn nebude málo socializovaný. My s manželom sme obaja introverti, navštevovať herničky a podobné miesta je pre mňa veľký výstup z komfortnej zóny a syn sa mi na to zdá ešte malý.

Všímam si, že mu nevadí väčšie množstvo ľudí, ak ich vníma ako pozorovateľ. Len čo sa však k nemu niekto cudzí priblíži, prihovorí sa mu alebo sa ho dotkne, tak reaguje plačom a nie je mu to príjemné. Nedávno sme začali navštevovať kurzy cvičenia pre bábätká v jeho veku, ostatné deti vyzerali viac zvyknuté na prítomnosť iných detí a dospelých. Môj syn na prvej lekcii reagoval plačom a radšej sa hral svojím spôsobom v ústraní, než by robil tie isté aktivity ako ostatné deti. Je toto jeho správanie v poriadku? Je šanca, že sa to časom zlepší, alebo je to dedičná záležitosť a syn bude introvert ako ja s manželom? Ďakujem za odpoveď.

Milá čitateľka,

u niektorých detí skôr, u iných neskôr, ale približne do roka všetky začínajú rozlišovať medzi známymi a cudzími, čo je dobré a zdravé. Možno ste v predošlom období nepostrehli problém v blízkosti druhých ľudí, no nastala nová kvalita vedomého vnímania.

Prirodzene je to zariadené múdro, keď strach z neznámeho funguje ako bezpečnostná poistka. Určitá nedôvera je v živote potrebná – aj v dospelosti si udržiavame opatrnosť, dištanc podľa vyhodnotenia situácie. To, že sa cudzích stráni a nie je mu príjemný ich blízky kontakt, je úplne v poriadku. Introvertné dieťa to môže prežívať ešte silnejšie.

Ak má z neho vyrásť samostatná osobnosť, treba stáť pri ňom, byť mu naporúdzi a nenútiť ho nadväzovať kontakty. Môžete dieťa chrániť a bez výčitiek ho postaviť do bezpečnej vzdialenosti, objať, pohladkať, pokojne rozprávať. Syn sa musí spoľahnúť na Vašu istotu. Nie je potrebné, aby ste ho momentálne vystavovali dotykom cudzích ľudí. Skôr naopak, v jeho veku mu umožnite byť v bezpečí Vašej prítomnosti.

Vývin dieťaťa nie je potrebné (ani žiaduce) uponáhľať. Obdobne ako má vo fyzickej oblasti k zručnostiam dospieť samo, nechajte mu čas, aby dozrelo pomaly, postupne. Ak predčasne staviate dieťa na nohy, môže dôjsť k poškodeniu svalov. Prehnaná snaha o urýchlenie vývoja môže aj v psychosociálnej oblasti priniesť výsledok dlhšie trvajúceho „poškodenia“.

Vy ste vzor sociálneho správania. Dieťa neoklamete. Z Vás cíti, či Vám je v spoločnosti príjemne alebo z Vás ide nepohoda. Socializácia nie je len na úrovni rovesníkov – zahŕňa vzťahy ako také, aj s dospelými.

Ako spomínate, Vám samej nie je príjemné prostredie herničiek. Stáva sa, že rodičia, ktorí nie sú stotožnení s niektorou z oblastí vo svojom živote, majú túžbu dosiahnuť požadovanú vlastnosť u dieťaťa. Je to však neprimeraná ambícia. Istotne ste už počuli, že dieťa učíme správaniu tým, že sami robíme veci, ktoré mu majú byť príkladom. V tomto prípade to nie je inak.

Byť introvert nie je niečo negatívne. Ide však o to, ako sa Vy cítite. Ak nie ste spokojná s tým, ako veci prežívate, je čas, keď môžete (aj kvôli synovi) na sebe pracovať a zmeniť aj hlboko zaužívané vzorce správania. Poznám mamičku, ktorá sa z takmer celoživotnej arachnofóbie „vyliečila“ veľmi rýchlo, keďže nechcela svoj strach prenášať na svoje malé dieťa.

Áno, existuje „sociálna dedičnosť“, do dieťaťa sa zapisuje odpozorované správanie rodiča. Verím, že postupne príde čas, keď sa osmelí a samo bude vyhľadávať nové podnety, kontakt s cudzími aj mimo Vás s pokojom a radosťou.

Želám Vám pohodu do rodičovstva!

Alena Michalcová