Výchovná poradňa Ako reagovať, keď si dieťa od nás vynucuje pozornosť, keď hovoríme s dospelými?

Svoje otázky na tému výchovy detí s krátkym opisom svojej životnej situácie môžete poslať na mail vychovnaporadna@postoj.sk. Vaše anonymné otázky a odpovede odborníkov následne zverejníme v rubrike Výchovná poradňa.  

Dieťa často na seba púta pozornosť najmä vtedy, keď sa rodič rozpráva s dospelými alebo telefonuje. Zvonenie telefónu akoby bolo signálom, aby sa zdvihlo od hry a začalo niečo od rodiča nevyhnutne vyžadovať. A to aj napriek tomu, že mu bolo viackrát vysvetlené, že v takom momente musí vyčkať, kým rodič dohovorí. Ako najvhodnejšie reagovať, keď nás dieťa vyrušuje a vynucuje si pozornosť práve vo chvíli, keď potrebujeme niečo s druhými vybaviť?

Výchova dnešných detí sa v mnohom líši od výchovy, ktorej súčasťou sme boli my. Od malička nás napr. viedli k primeranému rešpektu k starším. Už starší súrodenec mal voči mladšiemu isté výchovné právomoci.

Ale aj dnes platí v láskyplnej akceptujúcej rodine, ak má dobre fungovať, že musí existovať akási funkčná hierarchia, a tým aj miera rozdelenia zodpovednosti, rolí a povinností medzi jej členmi. To, že dieťa napr. vynesie smeti, sa tak pre dieťa i rodiča stáva samozrejmé.

Ak dieťa štandardne na náš telefonát reaguje tak, že niečo „nevyhnutne potrebuje“, môžeme si to vysvetliť rôzne.

Napríklad tak, že sme urobili chyby vo výchove a posilňovali sme príliš jeho „jedinečnosť“ či skôr egocentrizmus, zanedbali sme domáce samozrejmosti, nestanovovali sme dostatočne skoro limity.

Druhá možnosť je, že je takáto jeho stratégia účinná, „ono má tú moc“, že v každej situácii uprednostníte dieťa,

Ďalšia možnosť je, že naše telefonáty sú – na rozdiel od minulosti, keď išlo spravidla o krátke informácie – zbytočne dlhé a vzbudzujú v ňom potrebu s tým, kto s mamou telefonuje, bojovať o moc.

Alebo že intimitu telefonátov nerešpektujeme medzi sebou v domácnosti ani my dospelí a ono sa len od nás učí.

Jednou z možností je aj to, že slobodu a sebadisciplínu sme prestali vnímať ako spojené nádoby.

Ako najvhodnejšie v takejto situácii reagovať? Nazdávam sa, že môže pomôcť, keď využijeme svoju legitímnu moc a jednoznačne, možno aj zvýšeným hlasom (nie krikom) povieme dieťaťu pri konkrétnom telefonáte, že nás nemôže v takejto situácii vyrušovať. Povieme však aj to, kedy (napr. o päť minút, o desať minút) budeme mať čas riešiť/neriešiť jeho „požiadavky“.

K celému problému sa vrátime ešte po telefonáte a určíme pravidlo, ktoré budeme dodržiavať pri každom telefonáte. Budeme mať silu ho aj my dodržiavať. Ak to nebude fungovať, môžeme pristúpiť k sankcionovaniu.

Milí rodičia, vy ste hlavní „manažéri rodinného života“. Štandardné zvyklosti, pravidlá, príkazy a zákazy sú súčasťou manažovania. Nielen môžete, ale máte ich s mierou využívať. Verte, že opakom totality nie je demokracia, ale chaos.