Výchovná poradňa Mať obavy o dieťa je prirodzené. Čo však s tým, keď je naša úzkosť prehnaná?

Do redakcie nám poslala otázku čitateľka, ktorá je mamou dvoch školákov – prvostupniarov na základnej škole. Priznáva, že má problém s vlastnou rodičovskou úzkosťou. 

Ako napísala, má problém s tým, že si uvedomuje, že dieťa potrebuje samostatnosť, načítala si mnoho textu, ktorý sa venuje tejto téme. Snaží sa podľa toho konať, dovolí deťom tráviť čas s kamarátmi mimo jej dozoru, púšťa ich na rôzne školské či mimoškolské akcie. 

V týchto situáciách je však vnútorne veľmi nepokojná, stačí, že deti idú zo školskej družiny do kina či divadla a majú naplánovaný neskorší príchod, má to neustále v hlave, či je všetko v poriadku a či sa deťom neprihodilo niečo nepríjemné.

Ako bojovať s týmito myšlienkami, ktoré mimovoľne vyplávajú v podobných situáciách na povrch? S problémom našej čitateľky sme sa o radu obrátili na výchovných poradcov.

Alena Michalcová, psychologička, pôsobí v Centre celého človeka – ENOIA v Považskej Bystrici ako poradenský psychológ pre jednotlivca, páry a rodiny, je mamou piatich detí

Mať určitý strach o svoje dieťa je prirodzenou súčasťou rodičovstva. Deti ľúbime, záleží nám na nich a túžime, aby boli v bezpečí. K strastiam rodičovstva teda nepatrí len fyzická námaha, ale aj psychická záťaž, ku ktorej obavy patria.

Čo je však dôležité, je intenzita týchto pocitov. Ak je príliš vysoká, neúnosná, zasahuje mamičke do bežného chodu, nedobrovoľne ovplyvňuje jej rozhodovanie (hoci v tomto prípade sa zdá, že nepodlieha svojim obavám natoľko, že by jej zabránili dožičiť deťom voľnosť, slobodu) a zároveň vlastnými silami, vôľou ich nevie ovplyvniť, odporučila by som pracovať na nej v spolupráci s odborníkom.

S vtieravými myšlienkami nie je potrebné „bojovať“, ale obdobne, ako sa vynoria, tak ich nechať odplávať s postojom „všetko je tak, ako má byť“ (príp. veriaci „všetko je v Božích rukách“, resp. „moje deti sú v Božích rukách“ a pod.). Pokus o potlačenie myšlienok môže mať totiž paradoxné účinky. Je dobré pripomenúť si, že sú to len myšlienky, nie realita. Existuje viacero prístupov, ako sa pracuje s úzkosťou, avšak záleží na konkrétnom človeku, na jeho individuálnom prípade.

Chcem oceniť správanie mamičky, ktorá napriek svojim prirodzeným tendenciám dokáže púšťať svoje deti do rôznych (z jej pohľadu aj nebezpečných) situácií. Vie, čo je správne a to robí, hoci ľahšie by jej bolo nechať ich pri sebe, pod svojou kontrolou. Naozaj je pre deti dôležité dožičiť im aj náročnejšie (a nie vždy príjemné) zážitky, ktoré ich posilnia.

Katarína Winterová, sociálna pedagogička, rodičovská koučka, vedie internetové poradenstvo pre rodičov, je mamou štyroch detí

Prvým a veľmi dobrým uvedomením je, že čitateľka vie o svojej úzkosti a začala na nej pracovať. Úzkostné myšlienky máva veľa ľudí, môžu vyplývať práve z toho, že všeobecne sa bojíme nepoznaného.

Náš mozog totiž vyhľadáva možné riziká a ohrozenia, a to práve preto, aby nás pred nimi chránil. Avšak mnoho úzkostných myšlienok a scenárov sa v skutočnosti nikdy nenaplní – jedine v našich predstavách a myšlienkach. Takéto racionálne odôvodnenie by mohlo pomôcť pri objavení sa úzkostných myšlienok.

Na druhej strane, ak úzkosť, obava a prežívanie strachu zasahuje do prežívania a fungovania rodiny, spôsobuje značný diskomfort nielen pre čitateľku, ale aj jej deti, manžela, odporúčam, aby sa obrátila na odborníka, ktorý jej pomôže odhaliť príčinu úzkosti a pomôže jej aktivovať zvládacie mechanizmy.