Ako sa tu vládne Zrazu z vládnych miest počúvame, že treba zvýšiť trestné sadzby

Slovenským zdravotníctvom rezonuje jedna zlá správa za druhou. Jedna z nich azda počas dušičkového obdobia aj trochu zanikla v ostatnom virvare. Ide o útok dvoch mladých mužov, ktorí v trenčianskej nemocnici napadli personál a sprevádzajúcu osobu pacienta.

Bezprostredne po útoku reagoval aj minister zdravotníctva Kamil Šaško, ktorý avizoval, že s ministrom vnútra bude intenzívne „riešiť problematiku sprísnenia trestov pre všetkých, čo sa dopustia takýchto skutkov“.

Ministerstvo vnútra pritom už o agende prísnejšieho trestania uvažuje. Teda aspoň sa tak dal počuť samotný minister Matúš Šutaj Eštok začiatkom mája, keď slovenské školy paralyzovali kumulované bombové hrozby naprieč celým Slovenskom.

Sprísňovaním sankcií sa najnovšie zaoberajú aj poslanci Hlasu, podľa ktorých súčasné výšky pokút za priestupky nemožno považovať za dostatočné.

Ak čitateľovi pripadá táto situácia paradoxná, zrejme to nebude náhoda.

Zmena trestnej politiky totiž patrila medzi hlavné vlajkové lode novej koalície, do ktorej sa s vervou pustila prakticky ihneď po svojom nástupe k moci.

Začalo sa s tým o takomto čase pred rokom. Malo ísť o razantnú reformu, prakticky revolúciu v trestaní. Predkladatelia operovali so základnou tézou, že slovenské trestné právo je drakonické a neprimeraným spôsobom postihuje páchateľov. Zákonodarca sa sústredil najmä na ekonomické trestné činy, ale zmeny sa dotkli aj trestania korupcie, sexuálnych a mnohých ďalších deliktov.

Napriek obrovskému rozsahu a dosahu sa novela trestných kódexov realizovala v skrátenom legislatívnom konaní. Teda bez riadnej odbornej diskusie, bez riadneho pripomienkového konania, dokonca so skrátením priestoru na parlamentnú diskusiu. Koalícia odôvodnila potrebu rýchlych zmien masívnymi zásahmi do základných ľudských práv, ktoré treba okamžite riešiť. Diskusie vraj bolo dosť.

Ihneď sa ozvali početné hlasy z radov odborníkov, politikov, právnikov či širokej verejnosti. Navrhovaná novela zákona totiž vôbec nereflektovala analytické ukazovatele či skutočnú rozhodovaciu prax súdov. Namiesto dlhodobo plánovanej evolúcie a postupného nástupu restoratívnej justície priniesla skokovú revolúciu, pričom v chvate predkladatelia vôbec nehľadeli na detaily.

Autor tohto textu už v januári poukazoval na to, že štandardný legislatívny proces bol zavedený s jasnými cieľmi – aby nedostatky predkladanej legislatívy mohli odborníci komentovať a vylepšovať. V skrátenom legislatívnom konaní sme boli odkázaní na to, či si nejaký pozorný poslanec všimne vznikajúci problém a či bude mať koalícia v rýchlosti vôľu reagovať naň.

Najzásadnejšia politika štátu, ktorá sa má upravovať systematicky a s dlhodobou víziou, však túto pozornosť nedostala. Dosahy badať už dnes a politicky ich treba riešiť.

Množiace sa krádeže zatiaľ azda možno upratať pod koberec, ale postupne na ne narazia nielen obchodníci, ale aj bežní ľudia. Je to pochopiteľné. Keď náklady rastú, životná úroveň stagnuje a sankcie sú zrazu nižšie ako výška spôsobenej škody, odrazí sa to aj v realite. Na chyby, ktoré mal zákonodarca odstrániť ešte pred predložením návrhu zákona, tak skôr či neskôr bude musieť reagovať.

Politicky ešte výbušnejšie sú však násilné činy či porušovanie zákona, ktoré má dosah na celú spoločnosť. Ako napríklad bombové hrozby. Aj tieto dosahy sú pri rastúcej polarizácii spoločnosti, jej vulgarizácii a stigmatizácii názorových oponentov predvídateľné.

Keď sa však už stanú, je pochopiteľné, že politici v prvom rade siahnu po overenej výzve na prísne potrestanie páchateľa a nulovú toleranciu obdobných činov. Pokiaľ takéto apely prichádzajú od tých istých osôb, ktoré ešte pred chvíľou celú spoločnosť presviedčali o potrebe zásadných znižovaní trestov, akosi to nejde dokopy.