Polemika v Postoji Bude svet lepším miestom, ak zvíťazí Donald Trump?

Voľby v USA, ktoré sa konajú o dva dni v utorok, budú mať vplyv nielen na USA, ale aj na celý svet, ktorý je dnes značne nebezpečnejším miestom než pred štyrmi rokmi, keď Donalda Trumpa vystriedal na čele USA Joe Biden. Pre nás v strednej Európe je najdôležitejšie, ako sa nový americký prezident postaví k vojne na Ukrajine a ako bude definovať stratégiu voči Putinovmu Rusku. 

Martin Hanus a Lukáš Krivošík spolu z rôznych perspektív diskutujú o Amerike, Ukrajine a najmä o Donaldovi Trumpovi, ktorý preformátoval americký konzervativizmus.

Martin Hanus: Lukáš, presne pred štyrmi rokmi sme viedli polemiku o tom, či je Donald Trump nebezpečný narcis alebo užitočný spojenec proti uleteným progresívcom.

V niečom sme sa zhodovali: nemali sme ani nemáme ilúzie o Trumpovom charaktere, nepáčili sa nám jeho radikálne protekcionistické plány, keďže premena sveta na bojisko obchodných vojen by poškodila akurát malé otvorené ekonomiky, akou je tá naša.

Rovnako sme sa zhodovali, že prvé vládnutie Trumpa bolo aj vďaka republikánskym štruktúram okolo neho značne lepšie než jeho mediálny imidž.

Ale v iných témach sme sa nezhodovali: podľa mňa si prejavy Trumpovho správania aj politiky zľahčoval a podceňoval si jeho hrozbu pre kvalitu demokracie, ja som zas podľa teba preceňoval Trumpov vplyv na spoločnosť a konzervatívne hnutie, keďže – ako si písal – dôležité hodnotové zápasy sa dejú primárne na poli kultúry, nie politiky. 

Od našej polemiky prešli štyri roky. Vtedy by sme tomu neboli uverili, ale dnes 78-ročný Trump, ktorý v roku 2020 prehral s Bidenom, je favoritom volieb roku 2024. Republikánska strana mu oddane leží pri nohách, demokrati, ktorí sú z neho v panike a jeho víťazstvo považujú za existenciálnu hrozbu pre americkú demokraciu, sčasti alebo celkom prevzali časť jeho agendy, protekcionizmus, pritvrdenie v migračnej politike aj v prístupe voči Číne.

Polemika v PostojiJe Trump nebezpečný narcis alebo užitočný spojenec proti uleteným progresívcom?

Martin HanusLukáš Krivošík

Je to fascinujúci vývoj aj z dôvodu, že po hroznom útoku na Kapitol, ktorý na Trumpov podnet rozpútali jeho fanatickí prívrženci, a po neskoršej prehre vo voľbách do Kongresu sa zdalo, že Trump je minulosťou a nádejou strany sú politici ako floridský guvernér Ron DeSantis.

Čo sa podľa teba stalo uplynulé roky v Amerike, že Trump opäť siaha po moci? Nie je to v prvom rade zlyhaním amerických konzervatívcov, že takéhoto amorálneho kandidáta, ktorého súdna porota odsúdila okrem iného aj za sexuálne zneužitie novinárky E. J. Carrollovej, nedokázali vytlačiť mimo hry?

Lukáš Krivošík: To je asi podobné, ako keď si na Slovensku kladieme otázku, či nie je zlyhaním nás slovenských konzervatívcov, našou slabosťou, neschopnosťou či pohodlnosťou, že sa tu hlavná politická deliaca línia odvíja medzi národnými socialistami s korupčno-klientelistickým pozadím a takmer až sektársky zideologizovanými progresívnymi ľavičiarmi, ktorí sú dominantnou stranou opozície.

A my konzervatívci máme na výber akurát to, či sa po ďalších voľbách pridáme ku Skylle alebo k Charybde, namiesto toho, aby sme slovenskému voličovi ponúkli iný výber než ten dnešný medzi dvoma ľavicovými stranami.

Pokiaľ ide o USA, doteraz celkom nerozumiem, prečo dali republikáni prednosť sebastrednému, škriepnemu, vzťahovačnému a malichernému Donaldovi Trumpovi pred floridským guvernérom Ronom DeSantisom, ktorý má vo svojom štáte výsledky v ekonomickej oblasti, politickej oblasti, ale aj v kultúrno-etickej oblasti, keď išiel napríklad do zápasu aj s mocnou woke korporáciou Disney.

Nedá sa zabudnúť, ako názorne ukázal celej americkej verejnosti nástojčivosť prisťahovaleckej otázky a zároveň pokrytectvo ľavicovoliberálnych elít, keď poslal do zámožnej progresívnej enklávy Martha’s Vineyard lietadlo s ilegálnymi migrantmi.

Navyše z Floridy, ktorá bola vo voľbách dlhé roky rozdeleným štátom, spravil dnes už štát, ktorý dominantne volí republikánov. Čiže mojím ideálnym kandidátom na prezidenta USA v týchto voľbách by bol Ron DeSantis.

To, že namiesto neho dali republikáni prednosť Trumpovi, si vysvetľujem jedine tak, že Trump si svojím vládnutím v rokoch 2016 až 2020 vytvoril okolo seba skupinu skalných voličov, nazvime ich „svedkovia Donaldovi“, ktorá dala Republikánskej strane jasnú ponuku: My okrem Trumpa za žiadneho iného republikánskeho kandidáta na prezidenta nezahlasujeme, no ak postavíte Trumpa, s nami možno získate Biely dom.

Hoci tieto voľby sú pre mnohých Američanov referendom o Donaldovi Trumpovi, pre iných sú, naopak, referendom o Kamale Harrisovej.

Existujú totiž signály, že Trump, ktorého establišment označuje za „rasistu“ a najnovšie už aj „fašistu“, paradoxne môže získať väčší podiel čiernych a hispánskych hlasov než ktorýkoľvek iný republikánsky kandidát za posledných pár desaťročí.

A, samozrejme, novinkou nie je ani to, že Trump cieli i na časť niekdajšej robotníckej vrstvy v takzvanom hrdzavom páse, ktorá kedysi volila demokratov, no už dlho sa nimi cíti opustená, zabudnutá a zaznávaná.

Hoci tieto voľby sú pre mnohých Američanov referendom o Donaldovi Trumpovi, pre iných sú, naopak, referendom o Kamale Harrisovej. Ich hlas „za Trumpa“ bude v skutočnosti hlasom „proti Kamale“. Ani mňa totiž nedesí vízia návratu Trumpa do Bieleho domu. Oveľa viac ma desí predstava Kamaly Harrisovej za stolom v Oválnej pracovni.

Martin Hanus: Zotrvajme ešte pri Trumpovi, ktorý je v tejto chvíli miernym favoritom volieb a navyše v USA zastupuje naše konzervatívne prostredie.

Na rozdiel od teba považujem víziu návratu Trumpa za veľmi pochmúrnu. Trumpa by som nebol volil ani v roku 2020, keď sme spolu polemizovali, či je ohrozením demokracie – ty si tvrdil, že nie je, ja som si tým taký istý nebol.

Lenže následne Donald Trump ešte ako dosluhujúci prezident potvrdil tie najhoršie obavy, keď sa po volebnej porážke verbálne aj fakticky pokúsil o puč.

Útok Trumpových fanatických prívržencov na Kapitol je pre mnohých konzervatívcov nepríjemná téma, preto sa ju snažia zahovoriť alebo bagatelizovať ako neškodné číslo excentrického klauna, ktorý len emocionálne nezvládol svoju prehru.

Trumpovo bláznovstvo však nebolo len v tom, že hecoval svoj dav, ktorý potom fyzicky vtrhol do Kapitolu, kde išlo mnohým kongresmanom o život. Trump naliehal na svojho viceprezidenta Mike Pencea a ďalších republikánov, aby zvrátili výsledky volieb, a tých, ktorí sa nepodvolili, Trump a jeho fanúšikovia z hnutia MAGA (Make America Great Again) označovali za zradcov.

Donald Trump ešte ako dosluhujúci prezident potvrdil tie najhoršie obavy, keď sa po volebnej porážke verbálne aj fakticky pokúsil o puč.

Mike Pence, ktorého pred Trumpovým davom museli z Kapitolu evakuovať, neskôr právom vyhlásil, že „bezohľadné slová Trumpa ohrozili moju rodinu aj každého, kto bol v ten deň na Kapitole“.

Hoci aj verdikty miestnych súdov potvrdili, že nedošlo k žiadnym volebným manipuláciám, on dodnes tvrdí, že voľby vyhral on, nie Biden, pričom toxický leitmotív o „ukradnutých voľbách“ jeho fanatického jadra postupne ovládol celú stranu. Samozrejme, asi žiaden príčetný vrcholný republikán tomu neverí, ale každý to musí viac či menej zaobalene opakovať, lebo ak by tomu verejne oponoval, vyčleňuje sa zo stáda a ohrozuje svoju politickú kariéru.

Skúsme si to porovnať s Robertom Ficom, o ktorom si ani jeden z nás nemyslí, že je to oddaný prozápadný demokrat. Fico však dosiaľ nikdy svoju volebnú porážku nespochybnil, a i keď sa teraz rôznymi krokmi mstí aj za to, že mu po prehre v roku 2020 hrozila vyšetrovacia väzba, vždy sa aspoň deklaratívne tváril, že mu vôbec nejde o pomstu.

Donald Trump však explicitne a opakovane hovorí o „pomste“ ako o svojom politickom programe. Zoznam nepriateľov je veľmi dlhý, pred časom dokonca naznačil, že Mark Milley, jeho bývalý šéf Zboru náčelníkov štábu, ktorý sa aktívne postavil proti pokusu o puč, by si zaslúžil aj trest smrti.

Trump jednoducho neverí v demokraciu, uznáva len výsledky takých volieb, v ktorých zvíťazil, pohŕda nezávislými inštitúciami, vzťah k ľuďom a okolitému svetu meria len svojimi viac či menej prízemnými záujmami.

Našťastie aj napriek tomu, že v rukách amerického prezidenta sa sústreďuje veľká moc, zakladatelia USA dbali na delenie moci a poistky proti jej zneužitiu. Na to, aby sa tento patologický narcis zmenil na diktátora, by okrem lojalistov, ktorých si privedie do administratívy, potreboval kolaboráciu množstva ľudí na rôznych úrovniach.

O americkú demokraciu preto možno nemám akútnu obavu, ale rovnako neverím, že druhé funkčné obdobie Trumpa sa bude v tomto ohľade podobať tomu prvému, keď ho ešte obklopovali postavy z tradičného republikánskeho establišmentu.

Zakončím to teda otázkou: Teba nevyrušuje, s akou ľahkosťou Trump hecuje polovicu Ameriky proti základným princípom demokracie, ako je rešpekt voči výsledkom volieb?

Donald Trump. Foto: TASR/AP

Lukáš Krivošík: Po tom útoku na Kapitol som napísal, že Trump a jeho ultras sa ocitli mimo rámca americkej ústavy. Mike Pence sa zachoval správne. A nikdy som ani nepopieral, že Trump posledné prezidentské voľby prehral, a nepopierala to ani rozumnejšia časť amerických konzervatívcov.

Moje názory na americkú politiku neformujú pištoľníci ako Tucker Carlson, ale načúvam skôr múdrym rozvážnym ľuďom, ako sú historici komentátori Victor Davis Hanson alebo Niall Ferguson. Prial by som si, keby si naši čitatelia pozreli niektoré ich posledné videá na YouTube. Oni sa smejú z takých tých prirovnaní typu „Trump je blázon“ alebo „Trump je Hitler“ a vidia v tom, čo prináša a zosobňuje, oveľa viac racia a hĺbky, než bežne počúvame v médiách.

Nie som kráľ zemegule, ktorý by vymenúval amerického prezidenta, a keďže nemám ani americké občianstvo, nemôžem v amerických prezidentských voľbách voliť ani ich akokoľvek ovplyvniť. Zároveň ma ako Slováka ani neznepokojuje možnosť jeho výhry.

Ako som napísal, znepokojuje ma možnosť, že vyhrá Kamala Harrisová. Neskôr sa dostaneme k tomu, prečo je nebezpečná ona, lebo môj tip je, že vyhrá, hoci prieskumy nateraz mierne favorizujú Trumpa.

Pokiaľ ide o tvrdenie, že Trump v prípade svojho návratu do Bieleho domu premení USA na diktatúru, to sa mi zdá ako účelové strašenie demokratov a s nimi spriaznených médií. Hovoria to ľudia, ktorí už Busha označovali za fašistu, dnes ho berú na milosť, lebo aj on je proti Trumpovi.

Reagana títo ľudia pokladali na začiatku 80. rokov za fanatického šialenca, ktorý privedie svet do jadrovej vojny. Nech bude Trump robiť čokoľvek, budú ho obviňovať, že sa dopúšťa demontáže demokracie. Títo ľudia sú príkladom toho pastiera na lúke, ktorý sústavne kričí: „Vlk prichádza, vlk prichádza.“

Veľmi pozorne som sledoval, čo Trump robil za svojho prvého obdobia. Hovorili, že je autokrat. No Trump nezatváral do basy desiatky novinárov ako napríklad Erdogan v Turecku ani jeho politickí oponenti nevypadávali záhadne z okna, ako sa to deje oponentom Putina v Rusku.

Bolo to presne naopak, Trump čelil vyšetrovaniam FBI a súdom, hoci bol hlavou exekutívnej moci. To by žiadny skutočný diktátor netoleroval a svedčí to aj o fungovaní bŕzd a protiváh, ktoré otcovia zakladatelia zakomponovali do americkej ústavy.

Samozrejme, do budúcnosti sa to môže vyvinúť inak. No keby zlyhali všetky ústavné brzdy a protiváhy, Američania majú ešte jednu poslednú poistku proti tyranom: bežní ľudia sú tam po zuby ozbrojení…

Kritizuješ Trumpovu rétoriku voči generálovi Milleymu, ale to, že by ho dal popraviť za vlastizradu, beriem ako typickú Trumpovu vyhrotenú rétoriku. No generál Milley naozaj nie je nejaký nekritizovateľný ideál amerického vojaka.

Milley je architektom progresívnej ideologizácie amerických ozbrojených síl. V roku 2021 napríklad obhajoval vyučovanie kritickej rasovej teórie kadetom na vojenskej akadémii West Point. Námorníci zase dostávali čítať knihy Ibrama X. Kendiho, podľa ktorého je každý beloch automaticky rasistom. Chýbalo už len zaviesť v americkej armáde funkciu politrukov a povinnú skúšku z marxizmu.

Na druhej strane americké ozbrojené sily majú v posledných rokoch problém naplniť svoje plánované čísla regrútov.

Kým čínske náborové videá sú o mužnosti a vlastenectve, vyzerajú cool ako zábery z filmu Top Gun a takmer v nich ani nie sú odkazy na komunistickú ideológiu, v tých nových amerických náborových videách vystupuje napríklad kreslená vojačka, ktorá hovorí, že vyrastala s dvoma mamami a už od detstva chodila na pochody za „rovnosť“.

Akých mužov to má získať pre vojenskú dráhu? Máš prípady, že staré vojenské rodiny, kde otec, dedo i pradedo hrdo slúžili v uniforme v rôznych amerických vojnách, zrazu odrádzajú svojich najmladších, aby vstupovali do takej armády, kde už prioritou nie je vyhrávať vojny, ale skôr sa kladie dôraz na používanie správnych zámen.

Milley už v októbri 2023 odišiel do dôchodku, no čo je ešte vážnejšie, v auguste 2021 bol na čele amerických ozbrojených síl, keď došlo k spackanému stiahnutiu z Afganistanu, kde sa zanechalo množstvo americkej výzbroje, ktorú ukoristil Taliban, a toto fiasko Severoatlantickej aliancie zrejme povzbudilo Putina, aby vo februári 2022 napadol Ukrajinu.

Možno namietnuť, že stiahnutie z Afganistanu inicioval už Trump, no Biden a Milley boli tí, čo to manažovali. Bolo to ich uskutočnenie. Voči sebe však Milley zodpovednosť nevyvodil. Rozkladný vplyv ľavicovoprogresívnej ideológie, ktorú zosobňuje aj Kamala Harrisová, na americké ozbrojené sily by mali vziať do úvahy aj tí Slováci, ktorým najviac záleží na vojensky silnej Amerike, ktorá spoľahlivo odstrašuje krajiny ako Rusko.

Nesúhlasím ani s porovnávaním Fica a Trumpa. Je to povrchné porovnanie založené na tom, že obaja sú démonizovaní progresívnou ľavicou a sami sa proti nej vymedzujú. No ja si všímam hlavne rozdiely.

Kým Fico je svojím založením oportunistický normalizačný komunista, Trump je kapitalista. Kým Trump bol dobrý pre americkú ekonomiku, Fico škodí slovenskej ekonomike.

Kým Trump chce posilniť americkú moc, spraviť Ameriku opäť veľkolepou, Fico účelovo rozdúchava slovenský antiamerikanizmus a nepraje si silnú Ameriku. Kým Fico sa chodí podkladať do Číny, Trump pôjde do konfrontácie s Čínou. Verím, že ak by sa Trump stal prezidentom, Fico o chvíľu pre americkú zahraničnú politiku začne opäť škrípať zubami, aj keď si teraz možno jeho víťazstvo želá.

Martin Hanus: Politiku Trumpa a Fica vôbec neporovnávam, to nemá veľký zmysel, tak ako nemá zmysel porovnávať vplyv USA a Slovenska na dianie vo svete. Len hovorím, že Trump sa voči základnému princípu demokracie – rešpektu výsledku slobodných volieb – správa úplne inak než všetci doterajší americkí politici, a áno, inak aj ako taký Robert Fico.

Charakter v politike je dôležitý, a keďže na rozdiel od teba by som si v tejto chvíli stavil na víťazstvo Trumpa, ešte by som ostal pri téme jeho (ne)morálky.

Spomínam si na obdobie, keď to boli práve americkí konzervatívci, ktorí hlásali, aké je dôležité, aby sa najvyšší úrad v štáte spájal s vysokou osobnou morálkou.

Moralistické hnutie sa sformovalo po zverejnení aféry Billa Clintona s mladou praktikantkou Monikou Lewinskou. Prezident Clinton udržiaval s Monikou milenecký vzťah, k sexuálnym kontaktom došlo aj v jeho Oválnej pracovni, neskôr o tom klamal, bol z toho obrovský škandál, ktorý na dlhé mesiace mediálne ovládol Ameriku. Vyšetrovala to FBI, riešili to výbory Kongresu, republikáni sa usilovali zosadiť Clintona z prezidentskej funkcie a celý svet žasol nad puritánstvom Ameriky.

Konzervatívni autori písali eseje, prečo sú v politike popri znalosti politického remesla dôležité osobné cnosti, a najväčšia evanjelikálna cirkev, Južná baptistická konvencia, vtedy vydala vyhlásenie, že kresťania majú v budúcnosti voliť len takých politikov, ktorí stelesňujú morálnu čistotu, čestnosť a najvyššie charakterové vlastnosti.

Čo z tohto platí vo veku Donalda Trumpa?

Trumpovi sa v posledných rokoch podarilo ovládnuť aj evanjelikálne hnutie, on sám intenzívne pracuje s kresťanskou kartou aj symbolikou, prirovnáva sa k Ježišovi. Po júlovom atentáte v tomto prostredí prevládlo presvedčenie, že Trump je Božím vyvolencom a že aj smrtiacu streľbu prežil vďaka riadeniu prozreteľnosti.

Samozrejme, všetkým je zjavné, že Trump, ktorý často klame a ktorého život sprevádzajú desiatky škandálov rôzneho druhu, je popretím ideálu cností z 90. rokov. Preto mnohí pastori siahajú po biblických prirovnaniach, cez ktoré ilustrujú, že Boh si v dejinách pre svoje dielo vyvolil aj morálne skazených ľudí.

Trumpovi sa v posledných rokoch podarilo ovládnuť aj evanjelikálne hnutie, on sám intenzívne pracuje s kresťanskou kartou aj symbolikou, prirovnáva sa k Ježišovi.

Veľká časť evanjelikálneho hnutia tak postavila Trumpa mimo morálnych kategórií: môže povedať či spraviť čokoľvek, ale je to novodobý americký mesiáš, ktorého Boh používa v boji so silami (progresívneho) temna.

Viem, že dlhodobo sleduješ rôzne postavy kresťanského hnutia, preto by ma zaujímal tvoj pohľad na tento fenomén. A ešte by som pridal otázku: mnohí lídri kresťanských komunít prezentujú svoj pakt s Trumpom ako náboženský akt, aj teraz pred pár dňami naňho vkladali ruky a žehnali mu ako Božiemu vyvolenému.

Neobávaš sa, že to bude mať opačný efekt, teda že veľká časť evanjelikálneho hnutia týmto úklonom pred Trumpom zdiskredituje obraz kresťanstva a ešte urýchli sekularizáciu americkej spoločnosti?

Lukáš Krivošík: Postavy amerického evanjelikálneho hnutia, ktoré sledujem, sú buď mŕtve, ako baptistický kazateľ Charles Stanley alebo presbyteriánsky kazateľ Tim Keller, alebo tento tebou opísaný fenomén kritizujú, ako napríklad môj obľúbený youtubový kanál Whaddo You Meme.

V každom prípade platí, že americké evanjelikálne hnutie nie je monolit. Pamätám si na prieskumy, ktoré hovoria o tom, že Trumpa najviac nevolia praktizujúci kresťania, ale skôr takí tí nominálni a kultúrni kresťania.

Priame spojenie cirkvi so straníckou politikou nikdy nie je šťastné, lebo strana je už zo svojej povahy niečo čiastkové, a ak sa z kazateľnice káže príliš okato v prospech jednej strany, z lavíc to vyháňa voličov druhej strany.

V Nemecku politicky konzervatívnejší ľudia húfne opúšťajú tamojšiu evanjelickú cirkev, lebo v kostoloch sa cítia ako na zjazde strany Zelených. Ako nebezpečné vnímam aj príliš úzke stotožnenie sa niektorých evanjelikálnych zborov s Republikánskou stranou v USA. Na druhej strane matne si spomínam aj na nejaké analýzy, že v progresívnych mainline kostoloch sa stranícka politika rieši viac než v konzervatívnych evanjelikálnych kostoloch.

Na druhej strane platí, že v mnohých prípadoch aj tie osobnosti amerického kresťanstva, ktoré tento pseudonáboženský kult okolo Trumpa vnímajú negatívne, ho napokon v systéme dvoch dominantných kandidátov budú voliť ako akt sebaobrany – pretože sú v situácii, keď Kamala Harrisová sľubuje, že pôjde napríklad proti výhrade vo svedomí alebo proti náboženským charitatívnym organizáciám, ak sa nepodvolia progresívnej ideológii.

Demonštratívne neísť voliť, lebo nám nevoňajú Trumpove spôsoby, by títo kresťania označili za pózu. Z ich hľadiska totiž výber v týchto voľbách stojí nejako takto: Ak vyhrá Trump, dá nám pokoj a možno niečo pozitívne dokonca pre nás spraví, kým Kamala sa netají tým, že tvrdo pôjde po nás a po všetkom, na čom nám záleží.

Foto: TASR/AP/Alex Brandon

Martin Hanus: Tomuto základnému inštinktu amerických kresťanov úplne rozumiem. Voliť proti Harrisovej, ktorá z karieristických dôvodov využívala agresívny progresivistický prúd v Demokratickej strane, aby stúpala nahor, a teraz, keď prestíž woke hnutia padá, sa zas tvári ako centristka, je často aj prejavom pudu sebazáchovy.

Nás v strednej Európe však najviac zaujíma, ako by v prípade Trumpa vyzerala nová americká zahraničná politika. Je zrejmé, že bude viac protičínska, protiiránska a viac proizraelská než za Bidena, pre nás je najväčšou otázkou, akým smerom zmení Trump kurz voči Rusku.

Čo osobne odhaduješ?

Lukáš Krivošík: Vráťme sa najskôr do minulosti. Keď bol Trump zvolený v roku 2016, myslel som si, že je to taký magor, že vyvolá tretiu svetovú vojnu. Napokon som bol príjemne prekvapený práve z jeho zahraničnej politiky.

Na rozdiel od svojho predchodcu Obamu v Sýrii najprv strieľal a až potom rysoval červené čiary. Tým si vybudoval rešpekt.

S Putinom sa pokúsil o reštart rusko-amerických vzťahov, no keď to nevyšlo, predal v roku 2018 Ukrajine smrtiace zbrane vrátane Javelinov, čo predtým administratíva Obamu a jeho viceprezidenta Bidena odmietala ako eskaláciu.

NATO nezrušil, ale rozhýbal, takže európske členské krajiny vrátane Slovenska vynakladajú konečne oveľa viac peňazí na vlastnú obranu.

Na Blízkom východe presadil historické Abrahámovské dohody. Ten vlaňajší útok Hamasu na Izrael bol v istom zmysle aj poslednou snahou teroristov zmariť zblíženie arabských krajín a Izraela. Viaceré arabské krajiny i židovský štát sa totiž cítia ohrozené Iránom, čo ich ženie do spolupráce.

Dnes opäť raz počúvame, ako vraj bude Trump Putinovou bábkou. Čudujem sa, ako tomu ešte po rokoch 2016 až 2020 niekto môže veriť. Vravia to tí istí ľudia, ktorí pred poslednými voľbami utopili správu o notebooku Huntera Bidena ako ruskú dezinformačnú kampaň, aby sa neskôr ukázalo, že išlo o skutočnú kauzu.

Myslím, že budú prekvapení tí, ktorí sa boja Trumpa, lebo vraj pôjde na ruku Putinovi, aj tí – ako u nás voliči Smeru –, ktorí práve v to dúfajú.

Výmena garnitúr v Bielom dome je šancou na dosiahnutie zastavenia paľby na Ukrajine, možno nejaké prímerie na spôsob Kórejského polostrova.

Nešlo by o zlý výsledok, lebo Ukrajina dnes zjavne nemá dosť síl, aby Rusov zo svojho územia vytlačila, a my v štátoch NATO nie sme ochotní obliecť si maskáče, zapojiť sa do vojny – to platí aj pre nás, ktorí Ukrajine držíme palce – a riskovať svoje životy kvôli nášmu východnému susedovi.

Myslím, že budú prekvapení tí, ktorí sa boja Trumpa, lebo vraj pôjde na ruku Putinovi, aj tí – ako u nás voliči Smeru –, ktorí práve v to dúfajú.

Taká je proste realita. V prípade víťazstva Kamaly nevidím žiadnu exit stratégiu, skôr sa obávam eskalácie, keďže ona nevyvoláva rešpekt v darebákoch, ako je Putin. V tomto zmysle je Trumpova „šialená“ nixonovská nevyspytateľnosť výhodou.

Nemyslím, že Trump zruší NATO. On nie je izolacionista, ale americký nacionalista. Ako biznismenovi mu veľmi záleží na tom, aby Európania kupovali aj americké zbrane. 

Ak nebude NATO, Európania sa môžu rozhodnúť, že nebudú kupovať americké zbrane, ale napríklad juhokórejské.

To nie je v záujme Trumpovho cieľa oživiť priemyselnú výrobu v USA. Trump teda Európu neopustí, no bude od Európy žiadať, aby v oblasti bezpečnosti robila viac, lebo Spojené štáty už nie sú dosť silné, aby boli silné všade. USA budú nútené sústrediť zvýšené zdroje na zadržiavanie Číny v Ázii, preto bude nutné, aby Európa robila pre svoju bezpečnosť viac.

Nám na starom kontinente by malo byť najviac trápne, že 300 miliónov Američanov musí chrániť 500 miliónov Európanov pred 150 miliónmi Rusov.

Otázka členstva Ukrajiny v NATO podľa mňa nie je taká zásadná, ako ju prezentujú zástancovia členstva i jeho odporcovia (ako u nás Fico). Ukrajina môže spolupracovať so Západom aj bez formálneho členstva a ten ju zase môže podporovať. Spojené štáty majú zjavne spojencov aj mimo NATO. Takým môže byť aj Ukrajina.

Napríklad aj Rakúsko je formálne neutrálne, ale cez studenú vojnu spravodajsky veľmi vychádzalo v ústrety Američanom a dodnes jeho armáda pravidelne cvičí s Bundeswehrom.

Martin Hanus: Vidím, že si trump-optimista, aj pokiaľ ide o jeho politiku voči Ukrajine. Ja si tým vôbec nie som istý, z Trumpových slov nevyplýva žiadna koherentná stratégia, v posledných rokoch len popieral to, čo robil Biden, a chvastal sa tým, že keby bol prezidentom, Rusko Ukrajinu nikdy nenapadne, a že ak sa ním opätovne stane, hneď po voľbách vyrokuje s Putinom mier. 

Mnohí jeho spolupracovníci z rokov 2016 – 2020, aj tí, ktorí boli zodpovední za jeho racionálnu zahraničnú politiku, sa s ním rozišli; aj naďalej sú v jeho širšom tíme prítomní špičkoví ľudia, ale nevieme, kto z nich obsadí kľúčové posty.

Sám Trump nemá stratégiu, len inštinkty, mnohé z nich nadväzujú na tradičný americký izolacionizmus, aký bol v USA dominantný do roku 1941, preto Trump dáva najavo pohŕdanie NATO a sú svedectvá, že počas svojej prvej vlády chcel skutočne deklarovať vycúvanie USA z NATO, len mu to vyhovorili najbližší.

Od útoku Ruska na Ukrajinu dával zas najavo svoju ľahostajnosť voči Ukrajine, bol proti pokračovaniu pomoci, ktorú dlhé mesiace blokoval, ak by sme teda mali brať doslova jeho verejné vyhlásenia, je to skôr dôvod na obavu.

Ak by Trump po volebnom víťazstve vyhlásil, že na Ukrajinu nepôjde už ani cent a zodpovednosť za jej osud majú prevziať Európania, zvyšok príbehu si radšej nedomýšľajme. 

Ale na Trumpa sa v tejto veci nepozerám len s vážnou obavou, ale aj s istou nádejou.

Trump má našťastie okolo seba aj realistov, ktorí rozumejú, že USA musia ostať silným globálnym aktérom, z ktorého vyžaruje sila odstrašenia. Je zjavné, že jeho administratíva sa bude profilovať ako protičínska a protiiránska, takže z hľadiska jej cieľov by bolo veľmi nerozumné, keby politiku zadržiavania Číny odštartovala tým, že viac-menej podhodí Ukrajinu Putinovi.

Aj Trump a jeho ľudia vidia, že sa tu sformovala os Rusko, Čína, Irán a Severná Kórea, ktorá sa prejavuje na ukrajinskom bojisku.

Optimistický scenár, v ktorý chcem dúfať, je, že Trump otvorí rokovania s Putinom, v zákulisí bude Ukrajincov presviedčať, aby sa vzdali časti obsadeného územia výmenou za to, že si zachovajú nezávislosť aj s americkou garanciou a masívnou západnou vojenskou pomocou.

Ak by Trump tlačil na tento cieľ – a súbežne by Putinovi dával najavo, že ak sa nedohodne, Amerika siahne aj po ďalších alternatívach vojenskej pomoci, ktoré váhavý Biden vylučoval –, mohlo by to priniesť novú dynamiku a Ukrajine lepšiu perspektívu, než akú má dnes.

Trumpovou výhodou oproti Bidenovi je, že nie je viazaný jeho chybami a môže preseknúť už veľmi dlhú fázu zmrazeného konfliktu, ktorý sa však od zlyhania ukrajinskej protiofenzívy vyvíja v neprospech Kyjeva. Dnes je zrejmé, že Ukrajinci nedobyjú späť stratené územia, a tiež je zrejmé, že sa vyčerpala doterajšia oficiálna línia Západu, podľa ktorej len Ukrajina môže rozhodnúť o tom, kedy a ako sa skončí vojna.

Ukrajina je však bytostne závislá od pomoci Západu, preto aj západné štáty na čele s USA môžu a majú hovoriť o podmienkach konca vojny – samozrejme, bez obídenia samotných Ukrajincov. Aj preto je nevyhnutné prejsť po amerických voľbách do novej fázy rokovaní s Ruskom, čo sa však musí diať z pozície sily, určite nie podľa nôt Fica či Orbána.

Trumpovou výhodou oproti Bidenovi je, že nie je viazaný jeho chybami a môže preseknúť už veľmi dlhú fázu zmrazeného konfliktu, ktorý sa však od zlyhania ukrajinskej protiofenzívy vyvíja v neprospech Kyjeva. 

Ale ako by zvládol tento zložitý diplomatický proces Trump? Nevieme to, istotou je, že ak Trump vyhrá, doterajší Bidenov kurz sa otrasie.

Viem si predstaviť, že s Trumpom príde obrat k horšiemu – ak jeho politika bude zodpovedať tomu, čo dosiaľ ľahkovážne táral.

Ale môže to byť aj obrat k lepšiemu – ak príde na slová niektorých jeho zahraničnopolitických poradcov, ktorí tvrdia, že Bidenovu éru naivných liberálnych idealistov vystrieda realistický prístup z pozície sily a diplomacie, ktorý nehodí Ukrajinu cez palubu.

O Kamale Harrisovovej vieme povedať len toľko, že by zrejme pokračovala v základnej Bidenovej línii. Najviac sa obávam jej slabosti: ako viceprezidentka mala slabý profil, kandidátkou sa stala len preto, že Biden odstúpil a ona si rýchlo zorganizovala sieť podporovateľov, od zisku kandidatúry sa vyhýbala rozhovorom, väčšinou len číta naučené slová a frázy.

Do vlády by si zrejme vybrala skúsené kádre z demokratického establišmentu, ale tie obklopovali aj Bidena a videli sme, ako autorita americkej moci vo svete upadala. Biden a jeho administratíva už nemali odstrašujúci vplyv nielen na Putina, ale ani na Benjamina Netanjahua, ktorý napriek závislosti Izraela od pomoci USA postupoval proti Gaze, Libanonu a Iránu bez toho, aby bol o tom niekedy Biden informovaný.

Poníženie, ktoré zažili Američania pri odchode z Afganistanu, tak malo počas Bidenovej vlády viaceré podoby.

Nepriamo nesie za to zodpovednosť aj Harrisová, zástupkyňa prezidenta, ktorého mentálny stav sa v priebehu posledných dvoch rokov rapídne zhoršoval, a hoci to vedel širší okruh jeho spolupracovníkov, ale aj novinárov z hlavných liberálnych médií, všetci to dlho tajili.

Až po Bidenovej katastrofálnej debate s Trumpom, po ktorej bolo zjavné, že musí v priebehu leta odstúpiť, lebo inak demokrati naisto prehrajú, začali aj liberálne denníky zverejňovať šokujúce informácie o tom, čo sa posledné dva roky dialo.

Bidenov štáb vytvoril okolo neho starostlivo stráženú pevnosť, aby ľudia zvonka nevideli, ako mentálne upadá, prezident už nezvolával zasadnutia ministrov, vyhýbal sa spontánnym kontaktom s médiami, stretnutia so svetovými lídrami znamenali čoraz väčšiu hanbu, ľudia okolo Bidena vedeli aj to, že prezident mimo istého časového okna (od desiatej predpoludním do štvrtej popoludní) už nebol celkom kognitívne disponibilný.

Povedané inak, Joe Biden na čele USA bol a ešte stále je bezpečnostným rizikom nielen pre USA.

Je typické, že Harrisová odvtedy nečelila otázkam, či o tom vedela a čo podnikala. Pritom ona sama zjavne nezvládala svoj úrad, o čom kedysi – ešte než sa stala protikandidátkou Trumpa – písali aj demokratom naklonené médiá.

Slabý prezident či prezidentka na čele najmocnejšieho štátu slobodného sveta môže byť v tomto zmysle ešte väčším ohrozením pre svet než nevypočítateľný egomaniak.

Lukáš Krivošík: Kamala je neschopná osoba, ktorá sa stala viceprezidentkou len ako kvóta, ktorá mala popri „starom bielom mužovi“ Bidenovi zachytiť ženy a etnické menšiny.

Jediný džob, ktorý ako viceprezidentka dostala, zabezpečiť južnú hranicu USA, nezvládla. Nevedela vyjsť ani so svojimi najbližšími spolupracovníkmi, ktorí sa u nej rýchlo striedali.

Napriek tomu, že je o desaťročia mladšia ako Biden, nemám po vypočutí niekoľkých jej zmätených prejavov pocit, že je na tom lepšie ako jej doterajší šéf. A to sme ešte ani nenačali ľavicovoprogresívny radikalizmus jej a jej kandidáta na viceprezidenta Tima Walza.

Kamala je omnoho radikálnejšia než Joe Biden.

Ak sme hovorili o rozdeľujúcom prístupe Trumpa, ktorý svet delí na svojich nepriateľov a priateľov, hovorme aj o rozdeľujúcom prístupe jeho protikandidátky. Kamala sa na svet pozerá ako na hru s nulovým súčtom, kde biely heterosexuálny muž vykorisťuje ženy, homosexuálov a príslušníkov farebných menšín. Toto je DNA súčasnej Demokratickej strany.

Len ako perličku spomeniem, že magazín Politico, ktorý nepokryte fanúšikuje demokratom, nedávno zverejnil zaujímavú reportáž o rodákoch z Kalifornie, ktorí sa presťahovali do Nevady, a teraz „hrozí“, že z nej spravia republikánsky štát, ktorý sa v utorok postaví za Trumpa. Netaja sa tam totiž, ako ich politiky, ktoré zosobňuje práve Kamala Harrisová a kalifornský guvernér Gavin Newsom, vyhnali z Kalifornie. Ide najmä o ekonomiku a bezpečnosť, ale trochu aj o kultúrno-etické témy.

Kamala sa na svet pozerá ako na hru s nulovým súčtom, kde biely heterosexuálny muž vykorisťuje ženy, homosexuálov a príslušníkov farebných menšín. Toto je DNA súčasnej Demokratickej strany.

Kamala sa priamo hlásila k tomu, že je woke ľavičiarka a všetci by podľa nej mali byť woke. Nedávno tiež pripustila, že pôjde „po výhrade vo svedomí“.

Pre amerických kresťanov je v tomto zmysle voliť proti Kamale aktom sebaobrany. Pokladám za nutné zdôrazniť to ešte raz: neísť voliť je pre tradičných amerických kresťanov luxusná póza, ktorú si nemôžu dovoliť.

Martin Hanus: Tu len spresním, že kým Harrisová ešte pred rokmi vystupovala ako súčasť progresívnej avantgardy, dnes sa woke témam skôr vyhýba a usiluje sa prihovoriť aj republikánskym voličom, ktorí nemajú radi Trumpa.

Problém je, že pri nej nie je celkom jasné, čo si myslí, je len jasné, že hovorí, čo v danom čase od nej očakáva demokratický mainstream.

A otázkou je, kam sa tento mainstream uberie. Určite je dobrou správou, že kyvadlo progresivizmu, ktoré vychýlilo americký liberalizmus veľmi doľava, vyletelo najvyššie počas pandémie, dnes je na ústupe, cítiť to v amerických korporáciách, ale aj v silnejúcej kritike progresívnych excesov v americkej liberálnej tlači.

Nevieme, či je to len prechodná fáza alebo nový pozitívny trend – v každom prípade politici ako Kamala Harrisová tieto trendy neformujú, len sa na nich vezú. V tom je jej najväčší rozdiel oproti Trumpovi, ktorého môžete milovať či nenávidieť, ale každý uznáva, že v dobrom aj zlom definuje posledné desaťročie americkej politiky, a hoci je svojou povahou antiintelektuál, trumpizmus intelektuálne ovplyvňuje aj národnokonzervatívne prúdy v Európe.

Hovorili sme o Trumpovi a Ukrajine, čo by znamenalo víťazstvo Harrisovej pre Ukrajinu a pre nás v strednej Európe?

Lukáš Krivošík: Zahraničnopoliticky je Kamala vtip a bojím sa, že Putin ani Si Ťin-pching ju rešpektovať nebudú.

Ak sa bojíte jadrovej vojny, pri priehľadne slabej Kamale je možnosť jej vypuknutia paradoxne vyššia než v prípade programovo nevyspytateľného a agresívneho Trumpa, okolo ktorého práve pre túto nevyspytateľnosť radšej nepriateľskí vodcovia budú našľapovať po špičkách.

Aj čo sa týka Ukrajiny, Kamala zatiaľ ponúka len pokračovanie doterajšej politiky Bidenovej administratívy, čo znamená podporovať Ukrajinu tak, aby neprehrala, no Spojené štáty ani ostatné západné krajiny nie sú ochotné urobiť dosť, aby Ukrajina zvíťazila.

Kamala Harrisová. Foto: TASR/AP

Takáto politika je čisto reaktívna, iniciatívu prenecháva Moskve a chýba jej koncovka.

Ak vnímame prehlbujúce sa problémy na strane Ukrajiny, predlžovanie súčasného diania na fronte môže viesť k tomu, že sa Kyjev alebo Moskva v nejakom bode pokúsia vyeskalovať konflikt. V tomto zmysle sa mi už ako lepšia možnosť javí nechať Trumpa, aby sa pokúsil o nejakú vlastnú stratégiu.

Martin Hanus: Na záver by som sa ťa predsa len opýtal, či v niečom nedávaš kredit Harrisovej oproti Trumpovi.

Trump označuje za najkrajšie slovo, aké možno nájsť v slovníku, pojem clo. Aj teraz navrhuje zvýšenie ciel na čínsky dovoz, chce zavádzať clá aj na európsky tovar, ak by prišlo na jeho slová z kampane, svet by sa ocitol v obchodnej vojne.

Aj taký Robert Fico, ktorého si pred chvíľou označil za normalizačného komunistu, varuje pred vysokými clami na čínske automobily, lebo chápe, ako to môže poškodiť globálnu obchodnú výmenu, z ktorej profitujú malé a otvorené ekonomiky, akou je tá slovenská.

Ty si ekonomicky liberálnejší než ja, slobodný svetový obchod považuješ za kľúčový civilizačný výdobytok, nemyslíš si, že aspoň z tohto pohľadu by bola Harrisovej administratíva pre nás menším rizikom než Trump?

Lukáš Krivošík: Ja si myslím, že David Ricardo mal so svojimi argumentmi o význame slobodného medzinárodného obchodu pre rast bohatstva všetkých zapojených pravdu. Medzinárodný obchod počas posledných 30-40 rokov vytrhol stámilióny ľudí po celom svete z absolútnej chudoby. Najviac asi v Číne.

No zosilnenie čínskej ekonomiky zároveň prinieslo nové výdatné finančné a technologické zdroje, ktorými teraz disponuje totalitná čínska komunistická vláda, a tieto zdroje jej umožnili nielen tuhšie kontrolovať svoje domáce obyvateľstvo, ale zároveň aj mať väčšie globálne mocenské ambície, keďže za viac peňazí sa dá nakúpiť väčšia vojenská sila.

Ekonomický argument pre slobodný medzinárodný obchod sa v prípade Číny teda potvrdil: Čína je bohatšia. Čo sa nepotvrdilo, je politický argument, ktorý sa občas k tomu ekonomickému prilepoval: teda že medzinárodný obchod s Čínou povedie k jej politickej liberalizácii a demokratizácii. V nemčine sa to nazýva Wandel durch Handel. Nemci dnes priznávajú, že toto očakávanie nevyšlo ani im vo vzťahu k Putinovmu Rusku.

Na americkej obchodnej politike voči Číne mi nezáleží. Dokonca by z politických dôvodov bolo možno dobré, keby sa priškrtil prísun zahraničných peňazí a technológií do Číny.

Pokiaľ ide o Trumpove protekcionistické inštinkty a Európu, Únia má nejaké možnosti, aby mu čelila, keby sa priveľmi pokúšal zaťažovať naše exporty prúdiace na americký trh.

Väčším problémom pre nás Európanov je, ako si tu sami strieľame do nohy a v posledných desaťročiach posilňujeme deindustrializáciu nášho kontinentu zelenými politikami, reguláciami a vysokými daňami. Ako sa hovorí: Američania inovujú, Číňania kopírujú a Európania zdaňujú a regulujú.

No skúsim zakončiť pozitívnym scenárom. Trump údajne zvažuje, že ak Putin nebude ochotný zastaviť na Ukrajine paľbu, tak utopí ruskú ekonomiku v záplave lacnej americkej ropy a zemného plynu. Inými slovami, pustí na trh veľké množstvo amerických uhľovodíkov, zrazí tým ich medzinárodnú cenu a zníži tak ruské príjmy z predaja ich vlastnej ropy či zemného plynu...

Lacnejšie energie pre svet vďaka Trumpovi – to by bol celkom dobrý výsledok, nie?

Martin Hanus: Vidím, že si nenapraviteľný trump-optimista. A keďže tipujem, že Trump o dva dni veľmi tesne zvíťazí, bol by som šťastný, keby si sa aspoň v polovici svojich prognóz o Donaldovi Trumpovi II. trafil.

V každom prípade ďakujem za túto debatu.

Lukáš Krivošík: Aj ja ďakujem.