Najsilnejšie európske hospodárstvo ide do recesie Ako nemecká ekonomika vo volebnom roku zamieša kartami

Nemecko začiatkom októbra zasiahli ďalšie zlé správy – ekonomika namiesto liliputánskeho rastu dokonca pravdepodobne skĺzne do druhého roku recesie.

Okrem toho sa po prvýkrát v dejinách Volkswagenu uvažuje o zavretí tovární v Nemecku. Intel vyhlásil, že napriek ponuke miliardových dotácií nevybuduje plánovanú továreň v Brandenbursku, výrobca pneumatík Continental chce odbúrať tisíce pracovných miest a Michelin dokonca zatvára továreň, Vodafone, Miele a Bosch redukujú počet zamestnancov o viac než tisícku. 

Šetriť v Nemecku chcú aj BASF, Ford, Telekom, zásielková služba DPD, Evonik a tisícky ľudí prepúšťa aj Deutsche Bank a softvérová firma SAP.

Tieto oznamy sú síce čiastkové, spolu však vykresľujú obraz o hospodárskom stave Nemecka, ktorý nevyzerá práve ružovo.

Kto je na vine?

Najmä nemecká opozícia využíva zlé čísla na kritiku vlády a obzvlášť ministra hospodárstva Roberta Habecka. Ten sa zatiaľ bráni tým, že mnohé z príčin krízy jeho vláda nezavinila, a naopak sú vinou Merkelovej „ničnerobenia“ posledných 16 rokov.

Habeck má v istom zmysle pravdu. Mnohé z nemeckých problémov – nedostatok pracovných síl z dôvodu starnúcej populácie, závislosť od ruského plynu a šok v dôsledku vojny na Ukrajine – naozaj nie sú vinou tejto vlády ani jeho úradovania.

Ale jedným z problémov je aj to, že pre Habecka a jeho stranu hospodársky rast nie je (alebo aspoň dlho nebol) prioritou. To je názor, ktorý možno zastávať – len sa akosi veľmi nehodí k ministrovi hospodárstva.

„Jednoducho sme považovali našu ekonomickú silu za samozrejmosť. Mysleli sme si, že to šliape a nemusíme pre to nič robiť,“ kritizuje ekonóm Clemens Schömann-Finck.

Podľa neho si nemecká vláda príliš neskoro uvedomila, že má problém.

„Ide o znižovanie byrokracie, znižovanie daní, získavanie kvalifikovaných pracovníkov a podobne. Ak Habeck verí, že tieto opatrenia budú prijaté včas, aby poskytli ekonomike ďalší možný stimul, potom je buď naivný, alebo verí v zázraky. Ani jedno nie je obzvlášť užitočné,“ myslí si.

Sebabičovanie nemeckých ZelenýchJemný, empatický spojenec žien Habeck chce odrazu s motorovou pílou rozrezať zelenú srdcovku

Martin Leidenfrost

Nemecko zaostáva

Navyše, argumenty ako vojna na Ukrajine neznejú veľmi presvedčivo ani v porovnaní s ostatnými európskymi štátmi, ktoré vojna postihla rovnako a majú neporovnateľne lepšie výsledky. Po troch rokoch prestáva znieť presvedčivo, že vinu za stav ekonomiky nesú len predošlé vlády.

Zatiaľ čo napríklad priemyselná výroba Poľska oproti roku 2019 narástla o viac než dvadsať percent a priemer EÚ o aspoň 5 percent, Nemecko sa s 5-percentným poklesom oproti roku 2019 nachádza na chvoste európskych štátov.

Aj ďalšie problémy, ako spomalenie rastu Číny, energetická kríza či vyššie úrokové sadzby, nie sú ničím novým, s čím minister nemohol počítať pred polrokom, keď ešte sľuboval mierny rast.

A ak Habeck hovorí o energetickej kríze, nemal by zabudnúť na to, že to bola práve jeho strana, pre ktorú Nemecko uprostred vojny na Ukrajine odstavilo posledné jadrové elektrárne – z ktorých päť by bez väčších problémov bolo možné reaktivovať, ak by bol ministrom ktokoľvek iný ako člen Zelených.

Dlhová brzda

Ľavica má jasného vinníka nemeckej hospodárskej bezvládnosti – je ním dlhová brzda, pre ktorú krajine chýbajú prostriedky na štátne investície.

Habeck sa bráni tým, že predošlé vlády neinvestovali, „čo vidíme na tom, že padajú mosty“. Minister tu odkazuje na šokujúci incident v Drážďanoch, kde sa jednej noci v centre mesta zrútil most, po ktorom bežne premávajú električky.

Príbeh o padajúcich mostoch pre nedostatočné financie však má niekoľko háčikov. Jedným z nich je, že problémom nie je, že by neboli vyčlenené prostriedky na opravu. Naopak, oprava v čase zrútenia mosta už prebiehala. Napriek opravám iných častí si však nikto nevšimol vážne škody vnútri mosta. Dotyčný most je totiž jedným z celého radu problematických mostov z časov NDR, ktoré vykazovali náchylnosť na koróziu.

Drážďanský most je tak pomerne zaujímavá anekdota, ale je to prípad sui generis, ktorý takto nemožno aplikovať na celkový stav nemeckých mostov.

Pravica preto upozorňuje na iné problémy – okrem iného na regulačný ošiaľ nemeckých vlád, ktoré zavádzajú čoraz viac zákonov a nariadení. Napríklad „Lieferkettengesetz“, podľa ktorého musia firmy vedieť detailne preukázať, odkiaľ pochádzajú nimi nakúpené suroviny. Cieľom bolo zaistiť, aby neboli získané za neľudských podmienok.

Hoci tento zákon bol z humanitárneho hľadiska dobre mienený, pre firmy vyrába obrovské množstvo byrokracie a nákladov. Aj Habeck spätne priznáva, že jeho zavedenie bolo chybou a navrhuje jeho pozastavenie.

Nezáujem o elektroautá a čínska konkurenciaAko sa Volkswagen dostal do hlbokej krízy

Kristína Votrubová

Koalícia v slepej uličke

No nech už je chybou čokoľvek, krajina by potrebovala väčšie zmeny, aby mohla nakopnúť chradnúcu ekonomiku. Od súčasnej vlády však potrebné zmeny čakať netreba.

Raz liberáli blokujú plány Zelených (najmä v oblasti výdavkových programov a ďalších regulácií), potom Zelení blokujú plány liberálov (napríklad nový zákon o stavebníctve, ktorý má odbúrať bujnejúcu byrokraciu). 

A do toho sa pravidelne ozývajú sociálni demokrati, ktorí často spolupracujú raz na jednom, potom na druhom návrhu len preto, aby nakoniec ich nepopulárne časti prezradili médiám a tak ich odpísali.

Čo je spravodlivosť?

Problémom „semaforovej koalície“ však nie sú len jej časté hádky, ale aj to, že jej politika neraz nie je postavená na skutočných potrebách krajiny, ale na ideologických traumách jej členov.

Príkladom je aj jeden z jej najväčších spoločných projektov, takzvaný Bürgergeld. Jeho zmyslom je nahradiť (z ľavicovej strany) dlho kritizovanú dávku v nezamestnanosti II, ktorú Nemecko zaviedlo. 

Podľa nej dostávajú nezamestnaní po prechodnom období so spočiatku pomerne štedrými dávkami už len existenčné minimum, ktoré navyše môže byť ďalej okresané, ak odmietnu prijať pracovné ponuky, ktoré im sprostredkuje centrum pre nezamestnaných.

Zástancovia projektu pripomínajú, že reformy pomohli dvom miliónom nezamestnaných nájsť prácu a výrazne naštartovali nemeckú ekonomiku.

Pre SPD však liberálne reformy boli traumou, ktorá stranu roztrhla a dodnes ju trápi. V kampani pred troma rokmi tak SPD sľubovala, že „prekoná“ nepopulárne zákony (nazývané Hartz IV). Koniec sankcií pre ľudí, ktorí odmietnu prijať pracovnú ponuku, chceli aj Zelení.

Problém pre sociálnych demokratov však je, že straníci znovu raz predbehli svojich voličov zľava. V očiach nielen pravičiarov, ale aj mnohých voličov SPD nie je spravodlivé, aby ľudia, ktorí nepracujú, dostávali od štátu podobne veľa peňazí ako nízkopríjmoví pracujúci.

Samotné dávky v nezamestnanosti síce v čase zavedenia ešte neboli štedré, ale únosné. Z dôvodu inflácie však odvtedy narástli o 26 percent, a teda výrazne rýchlejšie než mzdy nemeckých zamestnancov (11 percent), na 563 eur mesačne. K tomu stačí pripočítať, že štát nezamestnaným uhradí aj nájom a energie, a podľa kalkulačky nárokov sa napríklad rodina s troma deťmi a nájmom vo výške tisíc eur môže tešiť na takmer 3500 eur zo štátneho. Každý mesiac.

Nie je preto prekvapivé, že časť nezamestnaných by nezarobila omnoho viac ani v prípade, ak by chodili do práce. Nemecku pritom chýbajú státisíce robotníkov, aj z dôvodu starnúcej populácie.

Aj tu koalícia našla riešenie – kto bol dlhodobo nezamestnaný, má po novom získať odmenu tisíc eur v prípade, ak v novom zamestnaní zostane aspoň rok.

Ten návrh síce istú logiku má – no ak niekto potrebuje „odmenu“ za to, aby sa unúval chodiť do práce, nie je skôr chyba v privysokých dávkach?

Aj tu sa rýchlo ozvali hlasy, ktoré nápad označili za uletený – najprv z FDP, potom aj z radov Zelených a nakoniec nápad v priamom vysielaní odsúdil kancelár osobne. Odmena preto pravdepodobne nepríde. Na jadre problému – výške dávok – sa však nič meniť nebude.

Výsledkom je, že v poslednom prieskume 57 percent Nemcov malo „veľmi negatívny“ názor na takzvaný Bürgergeld. Ďalších 7 percent malo „skôr negatívny“ názor, zatiaľ čo „veľmi“ alebo „skôr“ pozitívne ho hodnotilo len 16 percent.

Keď sa nemecké hranice takmer uzavreliNemecko má nového kancelára

Martin Leidenfrost

Koniec sna?

Pre ministra Habecka, ktorý má byť špičkovým kandidátom Zelených v ďalších voľbách a ktorý nie celkom tajne ešte stále sníva o kancelárskom kresle, sú posledné správy pre jeho kandidatúru vážnou hrozbou.

Jeho strana sa v popularite dlhodobo potáca okolo desiatich-dvanástich percent a v rebríčku sa prepadla až na štvrté miesto za historicky slabými sociálnymi demokratmi a silnejúcimi nacionalistami z AfD.

Habeck sa dlho snažil posunúť stranu do politického stredu. Ako analyzuje napríklad známy nemecký novinár Robin Alexander, usiluje sa prebrať bežného voliča Angely Merkelovej – teda človeka, ktorý nevolí CDU z presvedčenia, ale ktorému vyhovuje relatívne stredová politika bez jasných kontúr a sporov a ktorý považuje chladnú technokraciu moci za znak profesionálnej vlády.

Čelí tu však dvom problémom. Spor o jeho rigidný zákon o kúrení nechal znovuvzplanúť obavy o radikalizme v radoch Zelených. Výrečný Habeck musí demonštrovať, že vie vládnuť, lenže čísla v prospech jeho sna o „zelenom hospodárskom zázraku“ veľmi nesvedčia.

Ak sa do volieb na budúcu jeseň neudeje nič závratné, sen o kancelárstve Habeckovi pravdepodobne vyfúkne šéf CDU Friedrich Merz – muž, ktorý sa netají tým, že neverí snom o zázračnej „zelenej ekonomike“, požaduje reformy a hlása, že štát sa má prikrývať len takou perinou, na akú má peniaze.