Keď sa nemecké hranice takmer uzavreli Nemecko má nového kancelára

V utorok stál nemecký kancelár Olaf Scholz v studenom vetrisku Astany, hlavného mesta Kazachstanu, a odpovedal na otázku nemeckého novinára: „Ako som už dlho hovoril: vyhovuje mi, ak je pán Merz kandidátom CDU/CSU na kancelára.“ Tento 66-ročný šéf rekordne neobľúbenej červeno-zeleno-liberálnej koalície dal opäť najavo, že 68-ročného predsedu Friedricha Merza považuje za ideálneho vyzývateľa.

Scholz s istým dešpektom hovorí o Merzovi ako o „týpkovi“. Zatiaľ čo CDU/CSU vedie vo všetkých prieskumoch s veľkým náskokom, v nedávnom prieskume RTL/ntv Trendbarometer Nemci odpovedali na otázku Kto by sa mal stať budúcim spolkovým kancelárom, Olaf Scholz alebo Friedrich Merz? vyváženejšie. Obaja dosiahli 26 percent.

Dve a pol hodiny po Astane Merz a líder CSU, bavorský premiér Markus Söder spolu vystúpili pred novinármi v Berlíne. Mníchovský fluktuant sa roky zaprisahával, že sa už nikdy nebude uchádzať o kandidatúru na kancelára zo strany celej Kresťanskodemokratickej únie, a uchýlil sa k šaškovaniu na sociálnych sieťach, napríklad v rámci seriálu Söder jedáva, v ktorom predvádza svoj talent na hltanie veľkého množstva norimberských pečených klobás, kebabu či iných druhov mäsa.

Keď začiatkom septembra videl prieskum, v ktorom 41 percent Nemcov považuje jeho osobu za dobrého kandidáta na kancelára a iba 23 percent Merza, verejný sľub už neplatil. Vyhlásil, že premiér Bavorska je síce „najkrajšou funkciou“, ale „ak ma CDU požiada, potom sa svojej zodpovednosti nebudem vyhýbať“.

CDU ho nepožiadala, a tak včera v Berlíne nezvyčajne pokorne oznámil: „Aby som to skrátil: K-otázka je rozhodnutá. Prevezme to Friedrich Merz. Som s tým fajn.“

Prekliatie migrácieAk sa CDU konečne neprizná k prvotnému hriechu Merkelovej z leta 2015, skončí iba o trochu lepšie ako Scholzova vláda

Martin Leidenfrost

Oná K-Frage je v nemeckých reáliách viac ako bežná nominácia: v Nemecku je veľa predsedov, spolupredsedov a tajných predsedov politických strán, obvykle sú však iba dvaja kandidáti na kancelára a jeden z tých dvoch sa ním aj stane.

Dátum parlamentných volieb už bol stanovený na 28. septembra 2025, CDU/CSU by podľa aktuálnych prieskumov získala 31 percent, ostrakizovaná nacionalistická AfD 17, Scholzova SPD iba 15, Zelení 11, nové ľavicovokonzervatívne BSW 6 a vládnuci liberáli z FDP by so ziskom štyroch percent zo spolkového snemu vypadli.

Kresťanskí demokrati by tak získali viac mandátov než celá semaforová koalícia dokopy. Už ani samotní koaličníci nepopierajú, že semafor je mŕtvy projekt. Ak sa nestane nič nepredvídateľné (smrť, väčšia vojna, ďalšia pandémia), Merz o rok zostaví svoju vládu. Už teraz má status budúceho kancelára.

Merz je želaný súper

Práve do toho vkladá Scholz celú svoju nádej: verí, že keď Nemci budú odteraz celý jeden rok sledovať správanie svojho nástupcu, napokon zistia, že ho za kancelára predsa len nebudú chcieť. S ohľadom na priepasť v straníckych preferenciách pôsobí táto nádej trochu zúfalo, no sú tu tri argumenty v prospech toho, že Scholz si za svojho súpera želal Merza.

1. Je extrémne neobvyklé, že viesť tretiu najväčšiu ekonomiku sveta sa chystá človek, ktorý ešte nikdy v živote nevládol. Merz bol vždy rétoricky zdatným poslancom, na rozdiel od Scholza však nikdy nezastával funkciu krajinského premiéra, ministra, starostu alebo aspoň okresného správcu. Posledný prípad, že jedna z dvoch tradičných štátostrán CDU/CSU a SPD nominovala takého neskúseného politika, sa datuje do roku 1957. Vtedajší Kanzlerkandidat SPD Erich Ollenhauer je zabudnutý a už 51 rokov mŕtvy a pochovaný.

2. Merz je ťažšia povaha, trpí sklonom k spontánnym výbuchom a má povesť človeka, ktorý sa ani vo veku 68 rokov nie vždy ovláda. Líder dnešnej opozície v spolkovom sneme fungoval v posledných troch rokoch ako populista na čiastočný úväzok. Raz tvrdil, že 300-tisíc odmietnutých žiadateľov o azyl „sedí u lekára a dáva si prerobiť zuby“. Merzov problém: vedenie nemeckej lekárskej komory mu verejne protirečilo.

Inokedy si vybral ako terč ukrajinské utečenky, ktoré navštevujú svoje rodiny na Ukrajine, a obvinil ich zo „sociálnej turistiky“. Zakaždým to schytával od mainstreamových médií, rýchlo cúval a ospravedlňoval sa.

3. Merz mimo stredopravej západonemeckej bubliny nie je zvlášť obľúbený. V minulosti bol jednou z mnohých politických mŕtvol, ktoré lemovali cestu istej Angely Merkelovej. Vtedajšia líderka ho v dávnom roku 2002 vytlačila z funkcie predsedu frakcie CDU v spolkovom sneme. Potom bol 18 rokov mimo špičkovej politiky, medzi rokmi 2009 a 2021 pôsobil v súkromnej sfére.

Nemecký premiér Olaf Scholz a Friedrich Merz počas rokovania Bundestagu 11. septembra 2024. Foto TASR/AP 

Ako študovaný právnik zarábal v službách finančnej oligarchie, najmä ako predseda dozornej rady nemeckej pobočky spoločnosti BlackRock – najväčšieho správcu finančných aktív na svete. Odvtedy vlastní tryskáč.

Keď v roku 2018 prvýkrát neúspešne kandidoval za predsedu CDU, dopustil sa prešľapu, keď sa s príjmom jeden milión eur ročne zaradil do „vyššej strednej triedy“. Mnohí Nemci nemajú radi, keď boháči ukazujú svoje bohatstvo.

Merz mal už vo svojej prvej politickej kariére povesť „sociálneho netvora“, dnes je považovaný asi už len za „márnotratného strýka“, v každom prípade si nepomohol, keď v tryskáči priletel na svadbu ministra financií Christiana Lindnera – aj v CDU je významné ekologické krídlo.

Stelesňuje opak Merkelovej línie

Všeobecná politická situácia je dnes preňho priaznivá.

Katolík z najľudnatejšej spolkovej krajiny Severné Porýnie-Vestfálsko, ktorý bol kedysi predsedom úctyhodnej proamerickej organizácie Atlantický most (Atlantikbrücke), reprezentuje podobný ekonomicky liberálny konzervativizmus, aký vládol v Republikánskej strane USA pred Trumpom. No keďže Nemecko je dnes priemyselnou veľmocou, ktorá sa pod údermi zelenej deindustrializácie dostala do ekonomickej aj identitárnej krízy, dopyt po takomto staromódnom neokonovi rastie.

Večný antipód Angely Merkelovej, ktorý potreboval tri roky na dobytie stoličky predsedu CDU a ktorý po ďalších troch rokoch musí na starých merkeliánov v strane stále brať ohľad, si našiel voličsky silnú tému: migráciu. Stelesňuje medzitým už presný opak Merkelovej línie z osudového roku 2015: po islamistickom masakri v Solingene žiadal, aby Nemecko nelegálnych migrantov (zväčša takzvané „dublinské prípady“) už na svoje územie nepustilo.

Po masakri nožom v SolingeneDurínčania a Sasi idú v nedeľu odvolať stranícky systém Spolkovej republiky Nemecko

Martin Leidenfrost

Ešte sa to nepraktizuje, Scholzova koalícia zatiaľ iba zaviedla hraničné kontroly na hraniciach všetkých susedných štátov, ale atmosféra v Nemecku je dnes po niekoľkých islamistických útokoch taká vybičovaná, že politik s podobne radikálnymi požiadavkami vlastne nemôže prehrať.

Práve toto sa však Merzovi podarilo: odniesol si čierneho Petra za to, že „migračný samit“ medzi vládou a CDU/CSU po dvoch hodinách stroskotal. Merz to nezvládol ani takticky, ani komunikačne a stratil dve percentá v prieskumoch, kým kancelár Scholz dve percentá získal.

Z vecnej stránky mal pritom pravdepodobne pravdu: špičky pôvodne promigračnej Scholzovej koalície v nasledujúcej hre na obviňovanie tvrdili, že boli ochotné obmedziť prílev migrantov ako nikdy predtým, iba impulzívny Merz po dvoch hodinách bezdôvodne vstal od rokovacieho stola.

O rokovaniach vieme toto: Vládni liberáli ponúkali kompromis, ktorý spočíval v tom, že Nemecko v Bruseli ohlási – ako to Merz navrhuje – núdzový stav, no režim vrátenia nelegálnych migrantov aplikuje zatiaľ iba experimentálne – po dobu troch mesiacov na desaťkilometrovom hraničnom páse. Potom by sa malo počkať, či správne súdy novú právnu situáciu schvália.

Tento návrh bol absurdný od začiatku do konca: z právneho hľadiska nepôsobí dôveryhodne, keď štát vyhlási núdzový stav, ale na 3866 zo svojich 3876 kilometrov hraníc podľa vyhláseného stavu nekoná. Súčasne zostalo tajomstvom liberálneho ministra spravodlivosti Marca Buschmanna, ako chcel migrantov presvedčiť, aby sa vydali práve na uzavretý desaťkilometrový úsek hraníc.

Politici CDU spätne aj argumentovali nefunkčnosťou liberálneho kompromisu, ale vtedy už bolo mlieko rozliate. Mainstreamové médiá ako Spiegel, ktoré majú Merza odjakživa v zuboch, rámcovali neúspech migračného samitu ako Merzovo zlyhanie: „Friedrich Merz hrá nebezpečnú hru“, „Ako Friedrich Merz premrhal veľkú príležitosť“. V prieskume 72 percent respondentov uviedlo, že CDU/CSU mala pokračovať v rokovaniach.

Naozaj sa ním stane?

Nešťastný incident ukázal, že Merz je síce vyhláseným budúcim kancelárom Nemecka, nemusí sa ním však nikdy stať. Na jednej strane nemá budúcoročné voľby ako prehrať, na druhej strane mu mnohí Nemci nie sú naklonení.

Keď v roku 1994 – po troch rokoch v europarlamente – prvýkrát zasadol do spolkového snemu, spomínaný ľavicovoliberálny časopis napísal: „Merz predstavuje konzervatívny mainstream, ale nie zatuchnutosť CDU zo 70. rokov. Na rozdiel od mladých divochov ako Norbert Röttgen alebo Peter Altmaier sa považuje za pravicového konzervatívca, pokiaľ ide o eticko-sociálne otázky.“

Nálepka pravicového konzervatívca znamenala už v roku 1994 pomerne málo, dotyčný je tridsať rokov neskôr stále považovaný za pravicového konzervatívca – a v Nemecku to stále neznamená veľa. Merz proti progresívnym ideológiám občas niečo hovorí, občas niečo z toho berie na druhý deň späť. Kultúrne vojny ho bavia iba trochu, viac ho priťahuje svet mamonu.

Konzervatívcom je asi tým, že si dáva záležať, aby bol vyfotografovaný len v saku – a že kladie dôraz na dochvíľnosť.