Ukrajinskí tínedžeri v Sečovciach Prišli z vojnových oblastí, bývajú bez rodičov a vláda im vzala príspevok na internát

Iľja, Ivan, Kyryl, Nikita, Maxim, Miša a Vitalij majú od 15 do 17 rokov. Ich životy sa zo dňa na deň kompletne zmenili. Stratili nielen domov a kamarátov, ale zostali aj bez rodiny, ktorá žije na Ukrajine.

Na život v cudzej krajine si museli zvykať sami.

Mladí Ukrajinci pochádzajú z ostreľovanej Dnepropetrovskej a Záporožskej oblasti, pred ruskou inváziou hrávali na Ukrajine aktívne hádzanú a teraz trénujú za ŠK Zemplín Trebišov. Práve šport je dôvod, prečo zakotvili práve tu.

Od začiatku bývajú na školskom internáte, v tínedžerskom veku sa životom pretĺkajú sami. Museli sa naučiť variť, prať, plánovať aj hospodáriť.

Poplatok za internát im hradili z príspevku pre odídencov. Po tom, čo Ficova vláda vyplácanie tohto príspevku od 1. júla sprísnila, chlapci prišli o jeden z dôležitých príjmov.

Ako neplnoletí gymnazisti bývajúci bez rodičov nepatria do žiadnej zo zraniteľných skupín definovaných zákonom na účely poskytnutia príspevku za ubytovanie podľa štátneho programu a súčasne im uplynulo 120 dní od prvého poskytnutia dočasného útočiska na území Slovenska.

Mesačné vreckové vo výške 200 eur gymnazistom dlhodobo zabezpečoval Úsmev ako dar, teraz však prišli aj o to. Finančné možnosti tejto mimovládnej organizácie ich už aktuálne nedovoľujú ďalej financovať.

Vreckové dostával každý z chlapcov na svoj účet, z neho si hradili najmä stravu počas týždňa aj cez víkend. Čo sa zvýšilo, využili na svoje tínedžerské potreby a záujmy.

Mladí Ukrajinci aktuálne fungujú len vďaka pomoci a príspevkom ochotných darcov z okolia.

Navštívili sme ich v Sečovciach a pýtali sme sa, ako zvládajú život bez rodičov a ako to vyzerá s ich finančnou situáciou.

Kým sa stretneme s gymnazistami, rozprávame sa s Michaelou Štundovou, riaditeľkou sečovskej spojenej školy. Tá ocení ich športové aktivity, ale aj šikovnosť v matematike.

Riaditeľka sečovskej spojenej školy. Foto: Postoj/Jana Holubčíková

„A majú zmysel pre zodpovednosť a disciplínu, zrejme je to tým športom. Máme veľmi dobrú spoluprácu s hádzanárskym klubom ŠK Zemplín, ktorého sú súčasťou,“ dodáva.

Stredoškolský internát stojí mesačne 45 eur, Ukrajincom ho nemôže škola poskytovať bez poplatku.

„Pre nás je to veľký problém. Hospodárim s verejnými financiami, nemôžem im poskytnúť internát zadarmo, lebo potom sa ozvú žiaci, ktorí si zaň riadne platia. Ale, samozrejme, nemôžem ich dať ani na ulicu,“ vysvetľuje nám riaditeľka.

Okrem bývania rieši riaditeľka aj stravu chlapcov. Z finančnej podpory Úsmevu ako dar si dokázali uhradiť celodennú stravu aj jedlo počas víkendu, bez príspevku je to však ťažké.

„Máme ich nechať bez stravy, bez všetkého?“ pýta sa riaditeľka. Raňajky, obedy a večere počas týždňa stoja každého mesačne 100 eur, na internát potrebujú 45 eur.

Na jedlo sa im už skladali učitelia, nezištne pomohla aj majiteľka sečovskej reštaurácie. Chlapci aktívne športujú, trénujú každý deň okrem nedele, chodia na zápasy.

Je zrejmé, že potrebujú kvalitne a dostatočne jesť. Riaditeľka však upozorňuje, že nemôže donekonečna pýtať pomoc od tých istých ľudí.

Z čoho si kupujú oblečenie? „Niečo majú od spolužiakov, doniesli si nejaké veci. Oblečenie si tiež kupovali z vreckového,“ približuje riaditeľka.

Brigáda neprichádza počas školského roka do úvahy, sú to denní študenti, nie vysokoškoláci. V pracovné dni majú tréningy, v sobotu zápas, v nedeľu oddychujú.

„My sa tu bavíme o žiakoch, nemôžem im povedať, choďte na ulicu alebo pýtať peniaze. Ich rodičia sú niekoľko tisíc kilometrov preč. Majú výbornú školskú dochádzku, venujú sa športu, robia dobré meno škole. Keby to boli lajdáci alebo zneužívali systém, určite sa za nich neprihováram,“ hodnotí riaditeľka.

Sečovská škola privítala viac ukrajinských žiakov. Niektorí sa vrátili domov, pre niektorých boli Sečovce len prestupnou stanicou. 

Riaditeľka spomína, akí prišli mladí hádzanári ustráchaní. „Nikdy nezabudnem na pohľad mamičky, ktorá ma chytila za ruku a odchádzala od syna. Povedala mi, aby sme sa o neho postarali. Naozaj, žiaľ, rýchlo tu dospeli za takýchto okolností.“

Starší z chlapcov, ktorí dosiahli 17 rokov, sa už domov nedostanú ani na krátku návštevu. Hrozilo by, že by sa naspäť nevrátili, mohli by ich na Ukrajine zdržať kvôli vojne.

Pýtali sme sa ministerstva školstva, či pre ukrajinských žiakov existujú štipendiá alebo forma finančnej podpory, ak sú v núdzi.

Rezort odpísal, že poskytuje prostredníctvom príspevku na špecifiká zriaďovateľom škôl finančné prostriedky na podporu začlenenia detí a žiakov z Ukrajiny, ktorí sú v postavení žiadateľa o poskytnutie dočasného útočiska alebo ktorým bolo poskytnuté dočasné útočisko a ktorí boli zaradení do škôl na Slovensku.

„Finančné prostriedky sú poskytované zriaďovateľom škôl, ktorí požiadali o poskytnutie finančných prostriedkov na podporu integrácie detí a žiakov z Ukrajiny,“ dodáva rezort. 

Ukrajinskí žiaci ako odídenci majú podľa ministerstva nárok aj na sociálne štipendium pre stredoškolákov, ak spĺňajú stanovené podmienky.

Riaditeľka sečovskej školy v reakcii uviedla, že túto možnosť bude musieť ešte overiť.

Tréner: Povec, že ce mučim

Na stretnutie s nami prichádzajú urastení chlapci. Ako to tu všetko zvládajú?

„Povec, že ce mučim,“ s úsmevom odporúča jednému učiteľ a tréner Marián Ujhély po východniarsky. Chlapci sa zasmejú.

Ujhély je niektorým zákonným zástupcom. S chlapcami sa spoznal cez ukrajinskú trénerku.

K chlapcom má prirodzene bližšie ako ostatní učitelia. So smiechom hodnotia, že je ich druhá mama, rieši s nimi osobné problémy.

„A frajerky majú slovenské,“ prezradí na nich s úsmevom tréner, ktorý pozná osobne aj ich mamy.

Iľja, Maxim, Nikita a Kyryl. Foto: Postoj/Jana Holubčíková

Iľjova mama cestuje na Slovensko cez Gruzínsko, letí z Moskvy cez Varšavu do Košíc. „Videl som ju dva týždne dozadu, predtým pred polrokom a otca som už nevidel možno rok a pol,“ povie Iľja.

Aj keď ich otcovia všetci nebojujú, vycestovať za nimi nemôžu.

Mladí Ukrajinci priznávajú, že nesledujú správy o bojoch, cielene si nevyhľadávajú, čo sa presne deje v ich vlasti.

„Ani sa nepýtam rodiny, radšej o tom neviem,“ hovorí Nikita. Kyryl dodáva, že ani jeho rodina mu o tom nič nepovie. „Nechcú ma otravovať a ani ja si to nechcem všímať. Musím sa sústrediť na štúdium. Som v treťom ročníku a potrebujem sa viac venovať škole, aby som budúci rok zmaturoval,“ vysvetľuje.

Podľa trénera by podrobnejšie správy o vojne boli pre chlapcov iba psychickou záťažou.

Najstarší z nich sa už tešia na maturitu, všetci by chceli ísť na vysokú školu. Možnosti vidia v Košiciach, Prešove aj Bratislave. Niektorí by chceli byť športovými trénermi, Iľja zvažuje ekonomické vzdelanie.

Peniaze sú pre nich problém aj preto, že sa nemôžu spoliehať na pomoc od svojich rodín. Maximova mama napríklad zarába 200 eur, Kyrylova má do 400 eur za mesiac.

Sú obeťou nefungujúceho systému, myslí si tréner Ujhély. „Keď prišli na Slovensko, na hraniciach im nasľubovali hory-doly, vypisovali milión tlačív, že dostanú telefónne karty, zadarmo nákupy a podobne,“ spomína.

Tréner a náhradná mama v jednom. Foto: Postoj/Jana Holubčíková

Škola však chlapcov baví, najľahšie im ide matematika.

Gymnazisti majú nárok na základnú zdravotnú starostlivosť, vážnejší úraz by už bol problém, operácie by ich stáli tisíce. Uhradiť by sa dali cez slovenského poisteného opatrovníka.

Tréner kriticky hodnotí, že sa nemyslelo na deti, ktoré tu žijú bez rodičov.

„Veľmi obdivujem, ako to zvládli, aj školu, učenie, aj odlúčenie od rodiny,“ hovorí. Myslí si, že najviac im pomohol kolektív a to, že po príchode na Slovensko len tak niekde neležali.

„Oni ani nemajú čas premýšľať. Ráno sú v škole, poobede na tréningu, medzi kamarátmi na internáte. Vidíte, že aj jazyk sa veľmi rýchlo naučili, boli nútení. Keby zostali niekde vyčlenení, to by nebolo dobré.“ Ako športovci podľa neho zmýšľajú inak, sú naučení na disciplínu.

Maxim, Nikita, Kyryl a Iľja zostávajú pred školou na fotenie, chcú sa ešte rozprávať.

Nikita prišiel do Sečoviec ako prvý. Foto: Postoj/Jana Holubčíková

Maxim chce byť športový tréner. Foto: Postoj/Jana Holubčíková

Maxim skromne prezradí, ako aj z toho malého vreckového dokázal ušetriť a kúpil svojej mame mobil.

„Keď mám nazvyš peniaze, kúpim mame darček, aby bola šťastná. Ocka nemám, zomrel na covid-19.“ Maxim má 17 rokov, chcel by byť športový tréner. Hádzanú hrá od svojich piatich rokov.

Iľja chodil v lete na brigádu do Trebišova, kde prekladal tovar v sklade. „Mám naplánovaný aj vodičák, takže teraz si šetrím,“ vysvetľuje. Naraziť však môže na to, že bude potrebovať prechodný pobyt.

Nikita prišiel medzi prvými Ukrajincami len týždeň po začatí vojny. Jeho mama je na Ukrajine riaditeľkou športového komplexu.

Jeho voľba zakotviť v Sečovciach bola jasná. „Povedal som si, že pôjdem, lebo načo som hral hádzanú od malička? Tak som sem prišiel kvôli športu.“ Prvé tréningy boli pre neho ťažké pre slovenčinu.

Kyryl prišiel zo Záporožskej oblasti. Foto: Postoj/Jana Holubčíková

Iľja už plánuje vodičák. Foto: Postoj/Jana Holubčíková

Kyryl pochádza zo Záporožskej oblasti. Na Ukrajine prešiel kurzom češtiny, mal to trochu jednoduchšie. Zostal tu takisto len kvôli hádzanej. Slovákov si veľmi pochvaľuje. „Sú k nám dobrí, pomáhajú nám.“

Chlapci by sa ešte rozprávali, ale vyučovanie ešte prebieha, je čas rozlúčiť sa. Na Slovensku sa cítia dobre, prechod z azbuky im spočiatku robil problém, slovenský jazyk s čiarkami a dĺžňami pre nich zostáva stále veľkým orieškom.

Pozdravíme sa aj s vrátničkou školy Magdalénou Balogovou, ktorá chlapcov strážila na internáte v lete. Nosila im hrušky aj jablká, napiekla koláče.

„Videla som, že sú chlapci hladní.“ Oceňuje však, že nie sú leniví a chcú sa aj učiť. „Náš národ si už nevie uvedomiť, že naše deti môžu pokojne spať,“ lúči sa s nami a zdôrazňuje, že je len ťažké si predstaviť, čo prežívajú.