Ostravské povodňové déjà vu Povodne sú záťažový test civilizácie a tých, ktorí ju tvoria

V júli 1997 som mal necelých devätnásť rokov a povodne som poznal... no, viac-menej len z čítania. Ani rodičia, ani starí rodičia o povodniach nerozprávali, nemali s nimi veľa skúseností. Inak som od nich počul všeličo: o vojne, o menovej reforme, o sovietskej invázii v roku 1968, ale povodeň sa na zozname civilizačných hrôz nejako nevyskytovala. 

Bolo teda jednoduché dôjsť k naivnému názoru, že povodne sú niečo ako morové rany a nájazdy Vikingov – vec temnej minulosti. Dnes predsa máme priehrady a podobné vynálezy, však?

Potom niekoľko dní vskutku poriadne pršalo, najmä na horách, a v televízii sa začalo hovoriť o tom, že nejaká veľká voda bude. Keď nad Ostravou vysvitlo slnko, rozhodol som sa zájsť navštíviť svojho kamaráta v Porube. Býval pri Dúhe.

Križovatka plná vody

Kto pozná aspoň trochu Ostravu, bude vedieť, kde leží vodáreň Nová Ves. Je to dôležitá križovatka, cez ktorú prechádza prevažná väčšina spojov MHD z moravskej časti mesta do Poruby. Obvykle je plná áut nervózne čakajúcich na zelenú. Samozrejme, keď sme sa tentoraz so starým ikarusom linky 61 blížili ku križovatke, bola plná niečoho iného... vody.

Autobusár zrejme túžil po dobrodružstve, a hoci v tej kalnej vode nemohol vidieť dno, vošiel do zaplavenej križovatky. Hrdinský stroj „nechcípol“, ani keď sa voda začala valiť spod dverí na schody. Prešli sme to, samozrejme, po ceste míňajúc pár utopených áut a hasičské vozidlo, na ktorom trónil usmievajúci sa hasič stredného veku v očividne dobrej nálade.

A to vozidlo malo naboku napísané HASIČSKÝ ZÁCHRANNÝ ZBOR MESTA KLADNA. Kladno je nejakých 400 kilometrov od Ostravy. Môjmu devätnásťročnému ja začalo dochádzať, že ak máme takých „hosťov z diaľky“, žiadna sranda to nebude.

Nevypočítateľná Odra

Múdri predkovia sa našťastie pri výstavbe svojich obydlí držali úctivo ďaleko od nevypočítateľnej Odry. Tá je za normálnych okolností v Ostrave tak trochu ničotným tokom, tieňom svojej budúcej dolnosliezskej slávy. Tentoraz sa však roztiahla skoro na kilometer šírky a napučala tak, že by bol po nej preplával azda aj Bismarck neblahej pamäti, keby bol vedel kadiaľ.

Zo svinovskej stanice bolo vidieť horné poschodie a strechu. (Inú, o kus ďalej ležiacu koridorovú stanicu prekrstili vtipkári na Suchdol pod Odrou.) 

Voda bola kalná a smrdela až do nebies, pretože stihla jednak zmyť všetku chémiu z polí, jednak v nej plávalo odhadom desať miliónov rôznych zdochnutých hrabošov z polí a lúk, ktoré sa pozvoľna menili na hnojivo prirodzenejšieho rázu.

Priemyselné závody v Mariánskych Horách k tomu pridali benzén a ďalšie industriálne lahôdky, to však spôsobovalo problémy hlavne v susednom Poľsku, ktoré sa nachádzalo ďalej po prúde.

Organizácia záchranných prác narážala na to, že mobily skoro nikto nemal – vtedy boli drahou hračkou podnikateľov – a pevné linky po zatopení veľmi nefungovali. Sem-tam niekam dorazila voda skôr ako hasiči a potom z toho boli straty na životoch – hlavne v preslávených Troubkách.

V televízii sa začal objavovať fotogenický olomoucký generál Petr Voznica, sám rodák z Karvinej, a armáda, plná mladíkov môjho veku, bola nasadená pri všetkých možných ťažkých prácach. Od Nežnej to bolo asi prvýkrát, keď ľudia začali opäť oceňovať význam ozbrojených zložiek štátu, dovtedy sa na ne lepila boľševická minulosť.

Následky boli všelijaké a hocikedy sa ukázalo, čo v ľuďoch väzí. Tak napríklad notorické geto v Hrušove bolo evakuované okrem iného do prázdnych vysokoškolských internátov VŠB v Porube a tamojší študenti sa následne sťažovali na značné škody vzniknuté v priebehu pár týždňov na zariadení izieb. Iní ľudia zas preukázali odvahu alebo obetavosť, ktorú by ste od nich neboli nečakali. 

Povodne sú takým záťažovým testom civilizácie a tých, ktorí ju tvoria.

Jedno kritické miesto v Ostrave zostalo dodnes, a to zástavba pozdĺž Porubky, potoka odvodňujúceho značný kus západu mesta. Tam boli vždy drahé domčeky a vilky. Ono je to celkom príjemné a zelené miesto, kde sa koncentrujú skôr bohatší obyvatelia Ostravy. Ale Porubka, v pokojných pomeroch nenápadná malá riečka, má aj svoje nebezpečnejšie stránky. Vtedy v deväťdesiatom siedmom to tam bolo „vymetené“ poriadne. A ako teraz čítam, situácia sa opakuje.

Ale v nekrízových situáciách je to veru dobrá lokalita, tak sa tam býva ďalej.

Nadmieru výborná situácia

Fast forward o päť rokov, 2002, Praha. Prší a primátor RNDr. Igor Nemec kazí povesť matfyzákov tým, že v televízii hovorí čosi o nadmieru výbornej situácii. Veteráni z Moravy už vedia, že to také výborné nebude…

Sotva voda opadá, stretávame v zničenom Karlíne kolegu Pražáka, ktorý ešte nedoceňuje situáciu. „Chlapci, myslíte si, že by metro mohlo nejazdiť napríklad... dva-tri týždne???“

Iný kolega, Valach z údolia Bečvy, ktorému minulá veľká voda prešla spálňou a dosiahla až na strop, sa smeje nahlas: „To budú mesiace, kamarát!“

Neveril…

Takto to momentálne vyzerá kúsok od nás. Tá rieka je za normálnych okolností ďalší ničotný potôčik, ktorý odvodňuje jedno jediné pole bežnej medzidedinskej veľkosti.

Nie príliš ďaleko a vysoko od nej mám uskladnené knihy, tak uvidíme, ako po dnešnej noci dopadnú.

Pôvodný text: Tak ji tu máme zas, aneb ostravské povodňové déjà vu. Uverejnené s dovolením autora.