Výchovná poradňa Dcéry si porovnávajú aj počet špagiet na tanieri. Ako na prehnanú súrodeneckú žiarlivosť?

Svoje otázky na tému výchovy detí s krátkym opisom svojej životnej situácie môžete poslať na mail vychovnaporadna@postoj.sk. Vaše anonymné otázky a odpovede odborníkov následne zverejníme v rubrike Výchovná poradňa.

Dobrý deň, mám dve dcéry vo veku tri a päť rokov. Majú sa rady, hrajú sa spolu, aj v škôlke vidím, že sa často hrávajú spolu. Obe sú však veľmi živé a dokážu byť veľmi zúrivé. Najviac ma však trápi ich vzájomná závisť a žiarlenie na seba. Začalo sa to u staršej dcéry, dokáže sa rozplakať aj preto, že mladšia má na legínach viac kvietkov ako ona. Alebo že má na pyžamku kratší rukáv ako sestra, že má menej mlieka, viac zemiakov, menej mäsa, inú farbu dáždnika, že má menej obrázkov v knižke ako sestra, že je jej knižka ružovejšia, že má viac strán, že na ňu v aute svieti slnko viac ako na sestru.

Takto je to každý deň tisíc dôvodov a ja už fakt neviem, ako na to reagovať. Čo je najhoršie, mladšej to bolo pomerne dlhý čas jedno, ale už s tým začína aj ona. Snažíme sa neuprednostňovať ani jednu a myslím si, že sa nám to aj darí. Preto som zúfalá z tejto večnej nespokojnosti a závisti. Snažím sa s oboma tráviť čas, vysvetľovať im, že by sme si mali vážiť to, čo máme, a nie myslieť len na to, čo nemáme, ale vyzerá to tak, že to nikam nevedie. Nakoniec sa to skončí mojím výbuchom, pretože po dvadsiatich výstupoch, čo sa týka počtu špagiet na tanieri, mi jednoducho prasknú nervy... Viete mi, prosím, poradiť, ako na takéto správanie reagovať a ako deťom vysvetliť, že majú, čo potrebujú, a nie je dôvod na závisť? Čitateľka Andrea

Súrodenecký vzťah je jedným z najdôležitejších vzťahov v živote človeka. Je to vzťah, ktorý sa vyvíja nielen v detstve, ale aj v dospelosti. Už rakúsky psychológ a psychiater Alfred Adler hovoril o súrodeneckom vzťahu a o tom, že poradie narodenia dieťaťa ovplyvňuje jeho osobnosť a aj súrodenecký vzťah. Nielen rodičia, ale aj deti sa navzájom ovplyvňujú, sú si vzormi a vstupujú do neustálej interakcie.

Ak sa pozeráme na vzťah trojročnej a päťročnej dcérky, chcem spomenúť dve (z môjho pohľadu dôležité) skutočnosti.

Prvou je, že detský mozog je v procese dozrievania a obe dievčatá nie sú schopné regulovať svoje emócie. Je teda prirodzené, že v ich vzťahu prichádza k hádkam, žiarlivosti a nespokojnosti. Je dôležité zistiť, aký je dôvod ich správania. 

Dcéry môžu pociťovať neférovosť a žiarlivosť. Je však potrebné venovať tomu pozornosť, pýtať sa a diskutovať. Pomenujte ich emócie, pretože tak sa racionalizujú a dievčatá samy sebe ľahšie porozumejú. 

Napríklad: „Hneváš sa, lebo máš sukňu a sestra má šaty? Ak je to pre teba dôležité, počkám a môžeš sa prezliecť do šiat.“ Dcérka teda nebude plakať a hnevať sa, že má sukňu a nie šaty ako sestra, ale tým, že pomenujete, čo vidíte, a ponúknete riešenie, pomôžete jej porozumieť situácii a vlastnému prežívaniu.

A po druhé, keďže dcérky majú malý vekový rozdiel, ich vzťah bude intenzívny a dynamický (rovnaké záujmy, rovnaké hry a spôsob hry...). To, čo považujem za dôležité pripomenúť, je, že vaše dievčatá sa rady spolu hrávajú. To znamená, že vyhľadávajú vzájomnú blízkosť a chcú byť spolu. Na tom treba stavať a uvedomovať si to nanovo. 

Ak vstupujú do konfliktov, je dobré im nechať priestor na vyriešenie. Nevstupovať do toho, ale podporovať ich, aby sa dohodli. Naučia sa tak zvládať svoj hnev, aktuálnu frustráciu či žiarlivosť.

Deti sa hádajú, žiarlia, plačú, pretože nevedia (zatiaľ) reagovať inak. A je na nás byť trpezlivými a zároveň si odpúšťať, ak nezareagujem „tak, ako sa má“. 

Rozumiem rodičovskej frustrácii aj únave. Vo väčšej alebo v menšej miere to prežívajú všetci rodičia. Niekedy však úspechy a radosti našej výchovy nevidíme hneď, ale ukážu sa až v budúcnosti.