Kde armáda pomáha biodiverzite Prečo na záhorských dunách žije vzácna chlpačka a ako služba iNaturalist pomáha vede

Na východ od Malaciek sa rozprestiera Vojenský obvod Záhorie s rozlohou viac ako 27-tisíc hektárov a tromi výcvikovými priestormi.

Nachádza sa tu niekoľko chránených areálov, medzi najväčšie patria Bežnisko, Šranecké piesky a Rudava pozdĺž nezregulovanej rovnomennej rieky. Spolu s entomológom, teda odborníkom na hmyz, Marekom Semelbauerom sme navštívili Bežnisko, areál na polceste medzi Plaveckým Mikulášom a Lakšárskou Novou Vsou.

Na tomto území obvykle v pracovný deň platí zákaz vstupu, keďže tu prebiehajú vojenské cvičenia. Konkrétne časy, keď je v tej-ktorej časti vojenského obvodu vyhlásený zákaz vstupu, si možno pozrieť na stránke ministerstva obrany. Bežnisko sme preto navštívili v čase, keď tu zákaz vstupu vyhlásený nie je.

Semelbauer pracuje v Ústave zoológie Slovenskej akadémie vied, je zapojený do niekoľkých výskumných projektov a okrem toho sa odborne aj voľnočasovo venuje pozorovaniu a monitoringu hmyzu. Túto lokalitu sme na pozorovanie týchto živočíchov patriacich do kmeňa článkonožcov zvolili zámerne.

Piesočná krajina na Bežnisku. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Tanky miesto praturov

„Mám veľmi rád Záhorie a jeho piesčiny, lebo majú veľmi zaujímavú a unikátnu faunu a flóru v rámci Slovenska,“ hovorí Semelbauer. „Vďaka miestnej mikroklíme sa tu vyskytujú juhoeurópske druhy, napríklad očkáň piesočný. Je tu obnažený piesok a riedka, nezapojená vegetácia, vďaka čomu je tu veľmi teplo.“

„Zároveň tu sú aj druhy, ktoré sú typické pre severské až horské polohy, ako napríklad jašterica živorodá,“ pokračuje. „Našli by sme ich v zalesnených miestach, kde je viac vody. Typicky sú v depresiách, teda priehlbinách, kde je studenšia mikroklíma.“

Podľa entomológa je veľký paradox, že na jednom mieste sa paralelne môžu vyskytovať aj teplomilné, aj studenomilné druhy. No štruktúra tejto krajiny to umožňuje. Na niektorých miestach Bežniska to vďaka piesočným dunám vyzerá, že sme na púšti.

„Piesok je tu naviaty z riečnych náplavov od ľadových dôb. Na Záhorí sa určite vyskytovali miesta s pohyblivými pieskovými dunami až do obdobia Márie Terézie, lebo ich bolo treba stabilizovať výsadbou borovíc,“ vysvetľuje Semelbauer.

To je aj dôvod, prečo je toto územie v tejto podobe dnes už vzácne. Miesto toho na Záhorí nájdeme najmä husté borovicové monokultúry.

„No asi nie je pravda, že by väčšina Záhoria bola v minulosti pokrytá holým pieskom,“ pokračuje. „Koniec-koncov to vidno na týchto priestoroch, kde neprebieha žiadna lesnícka výsadba, cvičí tu armáda, teda tu prebiehajú výbuchy, jazdia tu vozidlá, občas tu aj horí. Vidíme tu rozvoľnené dubovo-borovicové lesíky, nelesnú vegetáciu, ktorá na jar bohato kvitne. Takto nejako asi vyzeralo Záhorie a z tohto hľadiska došlo lesníckym využívaním k zničeniu týchto prostredí a jediné miesto, kde sa zachovali, sú tieto vojenské cvičiská.“

Pokiaľ by sa toto prostredie nechalo na spontánny vývoj, podľa Semelbauera by zarástlo a všetky organizmy, ktoré profitujú z obnažených pieskov, by tu vyhynuli.

Entomológ o mucháchNa jedlo napľujú a ochutnávajú ho končatinami, mŕtvolu nájdu medzi prvými

Lukáš Kekelák

Prečo je však na tomto území jedinečný biotop práve vďaka manévrom ťažkej techniky a výbuchom, ktoré by sme intuitívne považovali za škodlivé pre prírodu? Neprosperuje krajina skôr v bezzásahovom režime?

„Bezzásahový režim je vhodný v horských lesoch alebo rašeliniskách. V nížinných biotopoch podľa novšej predstavy platí, že prírodu do veľkej miery formovali veľké bylinožravé cicavce ako pratury, divoké kone, somáre a zubry,“ vysvetľuje Semelbauer.

Ako domáce zvieratá chováme kravy a kone, ale ich predkovia vyhynuli pomerne nedávno. Pratury na našom území vyhynuli pravdepodobne v trinástom storočí a divoké kone zrejme v devätnástom.

Ich úlohu potom podľa Semelbauera plnili domáce kravy voľne sa pasúce v krajine. „No tie tiež v posledných desaťročiach zmizli z krajiny, tak sme prišli o ten disturbančný prvok. Čiže keby tu tie zvieratá boli, holý piesok by tu bol nie vďaka činnosti tankov, ale veľkých cicavcov,“ hovorí. „Rovnaké platí pre africkú savanu, aj tá by zarástla lesom, ak by sme všetku megafaunu vybili.“

Inými slovami, výbuchy, vojenské vozidlá a iná technika, ktoré v týchto miestach cvičia, svojím spôsobom simulujú stáda veľkých cicavcov, ktoré sa pred stovkami a tisíckami rokov premávali krajinou. A z toho profituje množstvo rastlín i živočíchov.

Jazierko na Bežnisku. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Chlpatý knedlík

Na piesku sa nachádzajú viaceré pozdĺžne drážky akoby po nejakej drobnej guľôčke. „To sú mravcolevy,“ hovorí Semelbauer. „Larva sa pohybuje pod pieskom a je to vlastne chodbička, na ktorej konci je typicky lievik. Ako tento,“ ukáže na lievik, strčí ruku podeň do piesku a pomaly vyberie. V ruke mu začne pobehovať maličká larva mravcoleva. Keď dospeje, bude vyzerať podobne ako vážka.

Kúsok vedľa zbadáme, ako po piesku pobehuje ucholak, nie však ten bežný, ale omnoho svetlejší. „To je Labiduria riparia, samec a aký parádny,“ teší sa Semelbauer. „Je to jeden z tých pieskomilných druhov. Sú aj inde na Slovensku, ale Záhorie je jeho top lokalita. Je to najväčší ucholak na Slovensku,“ hovorí. Jeho slovenský názov je ucholak veľký.

Chodbička a lievik mravcoleva. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Mravcolev. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Ucholak Labidura riparia. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Vychádzame po strmom piesočnom svahu a krajina sa zmení na vresovisko. Mnoho rastlín je už odkvitnutých, no stále niekoľko druhov kvitne, napríklad vres a zlatobyľ. Sústredíme sa práve na žlté kvietky zlatobyle, lebo v ich okolí by sa mala nachádzať mucha, ktorú sa snažíme nájsť.

„Hľadám chlpačku Anastoechus nitidulus. Je vzácna a zatiaľ je u nás známa len zo Záhoria,“ hovorí Semelbauer.

Máme šťastie, netrvá dlho a chlpačku na kvitnúcej zlatobyli zbadáme. Entomológ hneď berie do rúk foťák.

Muška je drobná a veľmi chlpatá, no pôsobí hebko. Jej ostrý a dlhý sosák pôsobí až trochu groteskne. Niet divu, že Semelbauer jej príznačne dal prezývku „chlpatý knedlík“.

Chlpačiek je tu napokon požehnane, v priebehu asi dvoch hodín ich zbadáme aspoň päť a k tomu aj niekoľko iných chlpačiek rodu Villa.

Marek Semelbauer pri fotení chlpačky Anastoechus nitidulus. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Chlpačka Anastoechus nitidulus na zlatobyli. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Za vresoviskom je opäť krajina trochu iná, nachádza sa tu dubovo-borovicový hájik. Okolo jedného z dubov na zemi leží množstvo pilín. Pre Mareka Semelbauera je to jednoznačná informácia, čo sa tu dialo.

„Keď nájdeme takéto piliny pod dubom, tak je ten strom napadnutý fúzačom obrovským. Na kmeni vidíme diery, to sú výletové otvory po fúzačovi. Z lesníckeho hľadiska je to škodca, ale keď napáda stromy, vytvára diery, ktoré môžu využívať iné živočíchy, nielen hmyz, ale dokonca aj malé netopiere,“ vysvetľuje Semelbauer.

A naozaj, aj na zemi nájdeme dospelého fúzača, no už mŕtveho. Diery v strome vytvárajú jeho larvy. Keď dospeje, vyletí von, spári sa a nakladie vajíčka do ďalšieho stromu.

Dub napadnutý fúzačom obrovským. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Služba iNaturalist

Pozorované druhy hmyzu si entomológ starostlivo fotí, no nielen preto, aby sa nimi mohol pochváliť na Facebooku, ale najmä aby ich nahral do celkom inej sociálnej siete, kde budú tieto fotografie výrazne užitočnejšie. Reč je o službe iNaturalist.

„K iNaturalistu som sa dostal približne pred rokom, keď som hľadal podklady k práci na Červenej knihe (zoznam ohrozených druhov, pozn. red.) a potom som bol aj na prednáške o tejto téme. Dnes je už bežné, že mnohí vedci využívajú dáta z databáz ako iNaturalist, napríklad keď sa snažia modelovať areál nejakého živočícha,“ hovorí Semelbauer.

Platforma iNaturalist by sa dala opísať ako aplikácia, webová stránka, databáza, sociálna sieť či nezisková organizácia zameraná na mapovanie a zdieľanie pozorovaní živých organizmov na planéte.

Používateľ služby nahrá fotografiu pozorovaného organizmu – je nepodstatné, či ide o rastlinu, hubu, zviera alebo iný organizmus – a systém mu na základe tejto fotografie navrhne, o aký druh alebo aspoň rod pravdepodobne ide.

Následne iní používatelia môžu na základe svojej znalosti buď s týmto určením súhlasiť, alebo môžu navrhnúť, že ide o iný taxón – teda že daný živý tvor patrí do inej skupiny v systematickej klasifikácii organizmov.

Pokiaľ sa aspoň dvaja používatelia zhodnú na určení druhu, je tento považovaný za identifikovaný. V prípade, že niektorí používatelia nesúhlasia, spravidla sa za určujúci považuje názor dvojtretinovej väčšiny.

Vresovisko a riedky dubovo-borovicový les. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Okolo iNaturalistu je obrovská komunita v súčasnosti s viac ako ôsmimi miliónmi používateľov vrátane mnohých odborníkov, ktorí sa venujú najmä určovaniu organizmov. Počet pozorovaní na iNaturaliste v tomto roku prekročil dvesto miliónov.

Podstatnou súčasťou pozorovania organizmu je aj dátum a miesto pozorovania. V prípade, že používateľ vkladá fotografie cez mobilnú aplikáciu, tieto údaje sa mu vedia nahrať automaticky.

„Pre mňa je iNaturalist užitočný, lebo mi môže pomôcť určiť skupiny živočíchov, v ktorých sa nevyznám,“ vysvetľuje Semelbauer. „Takto som napríklad urobil objav o ambróziovej more Ponometia canadefacta. Zdala sa mi zaujímavá a odfotografoval som ju. Vďaka službe iNaturalist som sa dozvedel, že pochádza zo Severnej Ameriky a na našom kontinente ju vysadili Rusi ako biologickú kontrolu ambrózie.“

„V Trnave na sídlisku som zasa odfotil chrčka poľného a iNaturalist mi prezradil, že je to kriticky ohrozený druh. Kto by to bol čakal, že kriticky ohrozený cicavec žije v meste?“ pýta sa.

Podľa entomológa ide o príklad toho, že druhy, ktoré boli voľakedy bežné a boli škodcami, sú zrazu na vymretie.

V prípade, že používateľ nahrá pozorovanie ohrozeného živočícha, jeho lokalita sa ostatným používateľom zobrazí len približne. Je to nástroj na ochranu vzácnych druhov, napríklad pred pytliakmi.

Služba iNaturalist podľa Semelbauera odborníkom pomáha aj v hľadaní organizmov v teréne. „Fotografie ľudí v sebe často skrývajú informáciu, ktorá bežne vo vedeckých publikáciách nie je uvedená,“ hovorí.

„Napríklad muchárka Laphria gibbosa je viazaná na smrečiny a boriny. Fotografie na iNaturaliste ju často zachytávajú, ako sedí na mŕtvom pni alebo kmeni stromu bez kôry. Je to pre mňa pomôcka, kam sa mám aj ja pozerať, aby som ju našiel na Slovensku,“ vysvetľuje a dodáva, že sa mu to ešte nepodarilo. Podľa asi päťdesiat rokov starých údajov by sa tu mala vyskytovať, no je možné aj to, že už vyhynula.

Marek Semelbauer pri chytaní hmyzu. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Opeľovače i invázne druhy

Má však vôbec pre bežného laika význam používať iNaturalist? Podľa Semelbauera je na to niekoľko dobrých dôvodov.

„Na Slovensku sme pozadu, čo sa týka mapovania organizmov, aspoň okrem vtákov. Najmä opeľovače sú biologicky a ekonomicky dôležitá skupina hmyzu a bolo by dobré, keby sme mali lepšie údaje o ich rozšírení,“ hovorí.

Modelové skupiny dôležitých opeľovačov podľa neho sú predovšetkým motýle, čmele (čmeliaky), chlpačky a pestrice.

„Dôležitou témou sú tiež invázne druhy,“ pokračuje. „Nedávno sa u nás objavila včela ázijská a očakávame príchod sršňa ázijského, o ktorých predpokladám, že by mohli mať negatívny vplyv nielen na včelstvá, ale aj na voľne žijúce druhy včiel.“

Ten vplyv by sa podľa neho mal prejaviť tak, že ubudne početnosť včiel alebo niektoré druhy odniekiaľ vymiznú. Na to, aby sme to zistili, potrebujeme poznať súčasný stav.

„Aj pre motýle a ostatné skupiny hmyzu môže platiť, že hoci ide o rozšírené druhy, sú na ústupe. No bez dát to nevieme,“ uzatvára Semelbauer.

Očkáň pohánkový (Coenonympha pamphilus) na Bežnisku. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Význam služby iNaturalist je nesporný nielen pre slovenskú prírodu, vedu a hospodárstvo, ale aj pre vzdelávanie samotných používateľov. Vďaka nahrávaniu fotiek a používaniu služby sa človek naučí rozpoznávať druhy organizmov, učí sa ich názvy, začne si ich viac všímať a vie ich v krajine rýchlejšie nájsť.

Mobilný telefón je často zatracovaný ako nástroj, ktorý našu pozornosť od prírody odpútava. Hoci často to môže byť pravda, práve aplikácie ako napríklad iNaturalist sú schopné dosiahnuť presný opak a z mobilu spraviť niečo, čo nás k prírode približuje a volá nás lepšie ju spoznať.