Malakológ Juraj Čačaný Slimáky sú indikátormi kvality prostredia, no obľubujú aj hradné zrúcaniny

Juraj Čačaný pôsobí v Slovenskom národnom múzeu – Prírodovednom múzeu ako kurátor a zároveň sa ako malakológ venuje výskumu ulitníkov a lastúrnikov na našom území.

Rozprávali sme sa o mäkkýšoch žijúcich na Slovensku vrátane invazívneho slizovca, ktorý robí vrásky mnohým záhradkárom. Spoločne sme boli aj v teréne a videli sme, ako vyzerá zber vzorky na ďalší výskum.

Prečo ste sa rozhodli stať sa odborníkom na mäkkýše, teda malakológom?

Príroda ma bavila odmalička a mám k nej vzťah už od detstva. V múzeu som začal so stredoškolským vzdelaním ako preparátor a celkom ma svet a atmosféra prírodovedného múzea zaujali. Popri tejto práci vznikol priestor na to, aby som si viac študoval veci o prírode, a nadchlo ma to natoľko, že som sa rozhodol ísť študovať prírodné vedy na vysokej škole.

Pri rozhodovaní o konkrétnom smere mi pomohol kolega malakológ Tomáš Čejka, ktorý pracoval v Slovenskej akadémii vied. Po stretnutí s ním som pochopil, že toto je ten smer, ktorý aj ja chcem študovať. Ukázal mi, čo všetko sa vo vede dá prostredníctvom mäkkýšov robiť. Okrem toho sme tu v múzeu mali veľký depozitár plný nespracovaného materiálu týkajúceho sa mäkkýšov a na to sme potrebovali kurátora.

Čo sú to mäkkýše?

Je to obrovský kmeň bezstavovcov, v súčasnosti je známych až stodvadsaťtisíc druhov. Patria sem ulitníky, lastúrniky, hlavonožce a ďalších päť menej známych tried mäkkýšov – chitóny, červovce, červovky, čiapočkovce a zubovky. Mäkkýše sú veľmi starobylou skupinou, ktorá za päťsto miliónov rokov svojej existencie dokázala osídliť prakticky všetky typy biotopov.

Mäkkýše nájdeme v oceánoch, v sladkých vodách, v lesoch, na skalách, na otvorených stanovištiach a dokonca aj na púšti. Zároveň ide o veľmi rôznorodú skupinu z hľadiska stavby tela. Patria sem druhy, ktoré dosahujú len pol milimetra, a zároveň druhy s dĺžkou až štrnásť metrov a váhou pol tony, ako je chytľan obrovitý (Architeuthis dux).

Pre mäkkýše je typická schránka, či už vonkajšia, alebo zredukovaná niekde vnútri tela, ako môžeme vidieť u našich nahých ulitníkov – slizniakov. Podobne je to u hlavonožcov, známa je napríklad sépiová kosť, ktorá sa nachádza v tele sépií.

Slimák záhradný (Helix pomatia). Foto: Postoj/Andrej Lojan

Mäkkýše sú druhým najväčším kmeňom živočíchov po článkonožcoch, na druhy teda bohatším ako stavovce. Je vôbec ľudsky možné študovať takú obrovskú skupinu?

Jeden vedec nemôže obsiahnuť všetky druhy, preto aj v rámci malakológie sa ľudia špecializujú na konkrétne skupiny. Keďže žijem na Slovensku a cestujem väčšinou po Európe, sústreďujem sa na najmä na suchozemskú a sladkovodnú malakofaunu vyskytujúcu sa v Európe. Morským mäkkýšom sa venujem len v rámci kurátorskej činnosti v múzeu, pretože v depozitároch múzea máme aj značné množstvo schránok morských druhov.

Koľko druhov mäkkýšov žije na Slovensku?

Známych máme 261 druhov, z toho tridsať sú lastúrniky, päťdesiatpäť je vodných ulitníkov a zvyšok sú suchozemské ulitníky.

V čom sa líšia ulitníky a lastúrniky?

Všetky lastúrniky sú vodné živočíchy, no základný rozdiel medzi nimi je v stavbe schránky. Ulitníky majú ulitu, ktorá väčšinou vytvára závity, alebo majú rudiment ulity ako v prípade nahých ulitníkov, lastúrniky majú zatvárateľnú schránku zloženú z dvoch častí.

Ktoré druhy mäkkýšov sú na Slovensku najrozšírenejšie?

Bežní ľudia sa najčastejšie dostanú do kontaktu asi s inváznym slizovcom iberským (Arion vulgaris), pretože je dosť veľký na to, aby nebol prehliadaný, má výrazné červenohnedé sfarbenie a je častým obyvateľom záhrad.

Verejnosti je určite známy aj slimák záhradný (Helix pomatia), ktorý je naším najväčším druhom. Mnoho bežne rozšírených druhov vzhľadom na ich veľkosť a skrytý spôsob života však verejnosť prehliada.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Koľko rokov sa dožije slimák?

Závisí od druhu a podmienok. Napríklad slimák záhradný sa dožije v priemere šesť až osem rokov. Sú však u nás aj druhy, ktorých celý životný cyklus trvá len rok.

Každý na jar vidí, že slimáky sa zrazu objavia, no v zime po nich nie je ani stopy. Ako zimujú?

Niektoré druhy sa vyslovene zahrabávajú pod zem, veľká časť vyhľadáva úkryty, kam nedosiahnu mrazy. V lesoch sú to často hnijúce stromy padnuté na zem. Keby ste v zime odvalili veľké drevo, mohli by ste pod ním nájsť veľa ukrytých, zimujúcich druhov, napríklad aj slimáka záhradného.

Pod takýmto drevom by ste však našli nielen ulitníkov, ale aj mnoho iných drobných živočíchov. Preto je pre zdravé fungovanie lesa nesmierne dôležité zanechávať v lesoch odumierajúcu drevnú hmotu, pretože poskytuje útočisko a potravu veľkej časti obyvateľov lesa.

Ako sa rozmnožujú?

Väčšina z nich je obojpohlavných, hoci niektoré vodné ulitníky a lastúrniky sú oddeleného pohlavia. Napríklad u obojpohlavných slimákov to vo všeobecnosti funguje tak, že pri stretnutí najskôr prebehne rituál, počas ktorého sa jedince dotýkajú a obtáčajú okolo seba. Po nejakom čase vystrčia zo seba šíp – hovorí sa mu aj šíp lásky –, ktorý vzájomne do seba zabodnú. To im v tele spustí hormóny, ktoré vedú ku kopulácii.

Následne jeden druhému prostredníctvom pohlavných orgánov odovzdajú spermie. S nimi potom odchádzajú už ako budúce matky a po nejakom čase, keď dôjde v ich tele k zmene hladiny hormónov, spermie oplodnia vajíčka, ktoré sa vytvorili v ich tele.

V určitých extrémnych prípadoch môže dôjsť aj k samooplodneniu. Ide o prípady, keď sú v prostredí zlé podmienky, prípadne je nedostatok iných jedincov.

V teréne v lužných lesoch pri Bratislave. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Aké vzácne druhy mäkkýšov u nás žijú?

Máme ich viacero, no veľa z nich má nepatrné rozmery a pre bežných ľudí sú ľahko prehliadnuteľné. Typickým príkladom sú pimprlíky (Vertiginidae), čo sú európsky významné druhy, pretože v celej Európe dochádza k zániku ich pôvodných lokalít, a teda aj k zániku týchto vzácnych druhov.

Slimáky sú málo pohyblivé živočíchy a sú úzko naviazané na svoje prostredie, takže keď dôjde k zmene alebo zániku ich pôvodného prostredia, nie sú schopné uniknúť ani odletieť. Pimprlíky sa nachádzajú v mokradiach, rašeliniskách, podmáčaných lúkach. Tie samy osebe sú významné, keďže okrem vzácnych slimákov sa tam vyskytujú aj rôzne druhy chránených rastlín, hmyzu a iných živočíchov.

Kto vymyslel ten názov – pimprlík?

Máme v slovenčine aj pinďúrikov, pikulíkov či bodôčky. Už nežijúci malakológ Mikuláš Lisický sa zaslúžil o vytvorenie mnohých slovenských názvov. Potom to Tomáš Čejka s manželmi Országhovcami revidovali a vydali monografiu slovenského názvoslovia, preto všetky slovenské druhy už majú slovenský názov. Nájdeme tu aj názvy mnohých morských druhov mäkkýšov ako ušo, páha, žužľavka, čapta, zalipajs, čapurda, migľanc, ľagvík, čuba, zajo, hugáň, galgan a ďalšie.

Ulity pásikavca meňavého (Cepaea hortensis). Foto: Postoj/Andrej Lojan

Skúšali ste niekedy jesť slimáka?

Samozrejme, bez toho by som nemohol robiť poctivú malakológiu. (Smiech.) Jedol som slimáky tradične pripravené vo Francúzsku, no chuť im dodáva najmä omáčka obsahujúca cesnak a rôzne bylinky, samotné mäso je nevýraznej chuti, je skôr žuvačkovité.

Čomu sa venujete v rámci svojho výskumu?

V spolupráci so štátnou ochranou prírody pravidelne monitorujem ohrozené druhy, či dochádza k zlepšeniu alebo zhoršeniu stavu. Z dlhodobého hľadiska sa sleduje stav populácií jednotlivých druhov. Popritom pracujem v múzeu na rôznych výskumných úlohách, momentálne sa venujem mäkkýšom v súvislosti s hradnými zrúcaninami, pretože tie v krajine často plnia úlohu útočísk pre mnoho druhov ulitníkov.

Materiály využívané na stavbu hradov obsahovali vysoký podiel vápnika, ktorý je pre ulitníky veľmi dôležitý pre rast schránky. Preto na hradných zrúcaninách môžete väčšinou nájsť väčšiu druhovú diverzitu ulitníkov ako v okolitej krajine.

Čo ste zistili v rámci monitoringu vzácnych druhov?

Sú lokality, kde sa darí udržovať zachovalý stav, súvisí to aj s tým, ako je nastavený manažment ochrany prírody na danom mieste. Niektoré lokality, aby nezanikli, vyžadujú kosenie, odstraňovanie náletových drevín, čo je aj príklad rašelinísk, kde by bez takéhoto manažmentu postupne dochádzalo k zarastaniu a postupnej premene na les.

Čo sa týka riek, problém je najmä znečisťovanie. Sú európsky významné lokality, kde sa chránený druh korýtko riečne (Unio crassus) už z dôvodu znečisťovania vytratil. Celkovo sa trend skôr zhoršuje.

Juraj Čačaný s preosievadlom pri práci v teréne. Foto: Postoj/Andrej Lojan

V ktorých lokalitách na Slovensku žijú mäkkýše európskeho významu?

Napríklad pimprlíky žijú v rašeliniskách a slatinách. Ako príklad môžem uviesť napríklad okolie Vysokých Tatier – lokality Osturňa, Hozelec, Spišská Teplička a tak ďalej. Takéto cenné miesta by sme našli aj v Malých Karpatoch.

Aké máte zistenia v rámci výskumu mäkkýšov pri hradných zrúcaninách?

Je to moja nová úloha, tak zatiaľ som navštívil len niekoľko miest. No zachytil som viacero chránených významných druhov. V Malých Karpatoch v okolí Plaveckého hradu som napríklad našiel malý vzácny druh pimprlík rebravý (Truncatellina costulata).

Ulitníky, ktoré by sa inak vyskytovali na skalách, si našli ako náhradné stanovište hradné zrúcaniny. Sú vlastne na to miesto naviazané a je tam väčšinou vyššia diverzita ako v okolitom lese.

Šli sme spolu do terénu v lese na okraji Bratislavy, kde ste odoberali vzorku zeme. Čo sa týmto postupom zisťuje?

Keď chceme robiť kvantitatívny výskum, čiže chceme porovnať lokality medzi sebou, musíme odobrať určité množstvo vzorky. Používa sa na to táto pomôcka – preosievadlo. Mnoho slimákov žije vo vrchnej vrstve hrabanky – vrstve pôdy s hnijúcim lístím –, respektíve sa tu nachádzajú prázdne ulity. Väčšinou sa berie desať litrov hrabanky.

Preoseje sa, aby sa do nej nedostali väčšie časti, potom sa to vysuší a celá hrabanka sa dá do vody. Ulity tak vyplávajú na hladinu. Potom sa zozbiera to, čo pláva na hladine, opäť sa to vysuší a rozdelí podľa veľkostí častí. Jednotlivé ulity sa potom počítajú a zisťuje sa, o aké druhy ide. Toto zastúpenie sa potom dá porovnať s inou lokalitou.

Juraj Čačaný s preosievadlom pri práci v teréne. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Aký je účel takéhoto kvantitatívneho výskumu?

Mäkkýše sa dajú využívať ako bioindikátory na zhodnotenie kvality prostredia. Tým, že mnohé druhy sú úzko viazané na typ prostredia – rastlinstvo, podložie –, tak sa vyskytujú len v určitých podmienkach. Keď sa prostredie zmení, vytratia sa.

Po tom, čo spravíme odber, vieme, že sme napríklad našli vlhkomilný druh a prostredie si stále udržuje potrebnú vlhkosť. Niektoré druhy dokonca v sebe dokážu hromadiť ťažké kovy a dajú sa využívať ako bioindikátory zaťaženia prostredia.

Každý, kto má záhradu a snaží sa niečo vypestovať, má neblahé skúsenosti s invazívnym slizovcom. Kde sa tu tento mäkkýš vzal?

Ide o slizovca iberského, ktorý sa sem dostal z Iberského polostrova. Odtiaľ sa približne pred šesťdesiatimi rokmi začal šíriť do ostatnej Európy. Dostal sa sem spolu s rastlinami, ktoré sa dovážali zo západnej Európy, najmä zo Španielska. Na Slovensku bol evidovaný začiatkom deväťdesiatych rokov.

V dizertačnej práci som sa venoval lužným lesom v okolí Bratislavy a aj tu bolo vidieť, ako z roka na rok preniká na miesta, kde sa predtým nevyskytoval. Hoci je to invázny druh, ktorý sa zdržiava hlavne v záhradách a na obhospodarovaných plochách, už sa dostal aj do okrajov lesov.

Vďaka čomu sa mu darí tak veľmi sa šíriť? Chýba mu prirodzený predátor?

Je mnoho druhov, ktoré sa dostanú z krajiny pôvodu na nové územie, no mnoho z nich to neprežije. Iné druhy prežijú, ale začlenia sa do spoločenstva a nezačnú sa správať tak, aby vytláčali pôvodné druhy a ohrozili prírodu. Potom sú druhy, ktoré sa stávajú na novom území dominantnými, čo je aj prípad tohto slizovca.

Nahé ulitníky, keďže sa nevedia stiahnuť do ulity, vytvárajú hustejší sliz ako iné ulitníky, čím sa chránia. Slizovec iberský má ešte o niečo hustejší sliz ako iné druhy, čo mu poskytuje väčšiu ochranu pred vyschnutím. To je jeden z dôvodov jeho úspechu.

Čo sa týka predátorov, mäkkýšmi sa živí veľké množstvo živočíchov, napríklad ježko, krt, vtáky ako drozd, rôzne druhy jašteríc, ale dokonca aj larvy svetlušky svätojánskej.

Slizovec iberský (Arion vulgaris). Foto: Wikimedia/Syrio

Tento konkrétny druh má u nás predátora?

Aj v našich podmienkach je určite potravou niektorých živočíchov, predovšetkým však nedospelé jedince. Predpokladám, že práve pre hustý sliz sa predátory dospelým jedincom radšej vyhnú.

Tento druh patrí medzi sto najnebezpečnejších inváznych druhov na svete. Dá sa problém s ním nejako vyriešiť?

V rámci možnosti sa dá znižovať jeho početnosť, ale úplne ho odstrániť z prírody už možné nie je. Navyše aj keby sa to podarilo, tovar sa bude stále prevážať, takže by sa tu zjavil opäť.

Sú rôzne možnosti, ako s týmto slizovcom bojovať. Aj on má svoje parazity a vďaka tomu sa dá jeho počet znižovať. Ide o hlístice a na ne naviazané baktérie, ktoré ho poškodzujú. Avšak tieto metódy nie je možné používať vo voľnej prírode, pretože by to mohlo zasiahnuť aj naše pôvodné druhy.

Existujú teda na to prípravky?

Áno, založené na biologickej kontrole. Posypete si pôdu prípravkom, ktorý obsahuje vajíčka hlístic, a keď sa slizovec s nimi dostane do kontaktu, napadnú ho a spôsobujú jeho úhyn. Hlístice sú naviazané len na slimáky, slizniaky a slizovce, takže hmyzu ani iným živočíchom nič nehrozí.

Na internete je množstvo návodov, ako bojovať s týmto slizovcom, či už pomocou piva, kávy, drevených pilín, vajíčkových škrupín, sódy bikarbóny, soli a tak ďalej. Sú to efektívne nástroje?

Niektoré sú zbytočne nákladné a ich efekt nie je až taký ako pri iných. Napríklad pivo by som nekupoval len preto, aby som ho dával piť slizovcom, i keď ako lákadlo na slizovce funguje celkom dobre. Taktiež presoľovanie záhrady nie je veľmi rozumný spôsob likvidácie slizovcov.

V záhradách je možné použiť prípravky s hlísticami, ktoré som už spomínal. Nie sú pre človeka škodlivé a dajú sa bežne kúpiť. Najvhodnejší a najmenej škodlivý pre okolie je však individuálny zber. I keď je to metóda, ktorá je aj najprácnejšia a nikdy neustávajúca.

Ideálne je v záhrade vytvoriť útočisko pre slizovcov, napríklad tam porozkladáte drevené dosky, kde sa cez deň skrývajú. Tak ich ľahko vyzbierate a môžete ich zneškodniť napríklad vriacou vodou alebo ich doslova rozsekať. Možnosťou sú aj večerné návštevy záhrady s baterkou, keď je väčšina slimačích škodcov aktívna a dajú sa ľahko zbierať. Je to invázny druh, preto by sa mali odstraňovať.

Odporúča sa chovať aj kačice indické bežce, ale keď som sa tomu kedysi venoval, nemal som pocit, že slizovce sú pre ne až taká veľká pochúťka. Okrem toho existujú aj chemické prostriedky, no to by som do pôdy dávať neodporúčal.