Entomológ o muchách Na jedlo napľujú a ochutnávajú ho končatinami, mŕtvolu nájdu medzi prvými

„Muchy sú druhá najvýznamnejšia skupina opeľovačov hneď po včelách, no väčšina ľudí to ani nevníma. Nehovoriac o tom, že tri zo štyroch ‚včiel‘ sú v skutočnosti muchy,“ hovorí entomológ o muchách. V rozhovore opisuje život múch, hovorí, či dokážu rozoznať jedlo, na ktoré priletia, prečo si ‚šúchajú nohy‘ aj z akého dôvodu ich lákajú mŕtvoly.

Rozpráva aj o tom, ktoré muchy sú pre človeka nebezpečné aj či by muchy mohli nahradiť funkciu včiel. Marek Semelbauer kritizuje mestské včelárenie. Včely sú podľa neho tak ďaleko od vyhynutia, ako sa len dá, a úle v Prezidentskej záhrade len ukazujú, že ľudia prírode v skutočnosti nerozumejú.

Keď muchy prilietajú k jedlu, všetci ich odháňajú. Nakoľko je ich „sadnutie si“ na jedlo nebezpečné?

Odháňanie múch od jedla je určite namieste. Keďže muchy si nesadajú len na jedlo, ale aj na výkaly, mŕtvoly či mnohé iné povrchy, môžu tak prenášať nielen baktérie, ale aj iné patogény, s ktorými by sme nechceli prísť do kontaktu.

Ako rýchlo dokáže mucha jedlo kontaminovať?

Viac-menej okamžite, hoci platí, že čím dlhšie na ňom sedí, tým viac toho prenesie.

Mucha vraj pri sadnutí na jedlo môže naň navracať či napľuť. Je to naozaj tak?

Dá sa povedať, že muchy na jedlo napľujú, hoci ide skôr o metaforu. Muchy totiž prijímajú len tekutú potravu. Na to, aby mohli skonzumovať aj tuhú stravu, musia ju predtým rozpustiť v nejakej tekutine. To robia tak, že cez cuciak vylúčia sliny na potravu a následne všetko späť vysajú. A práve to, že potravu prijímajú takýmto spôsobom, ich robí dobrými prenášačmi všetkého možného.

Platí aj to, že muchy jedlo ochutnávajú už tým, že si naň sadnú?

Áno, muchy majú na končatinách umiestnené chuťové receptory – chemosenzory.

Dokážu vďaka nim jedlo aj bližšie rozoznávať?

Určite dokážu rozoznať, či to, na čom sedia, je na jedenie. Rovnako dokážu rozoznať cukor od iných zložiek.

Prečo si mucha „šúcha nohy“?

S najväčšou pravdepodobnosťou preto, lebo si tak čistí chemosenzory na štetinách končatín od nánosov starého povrchu. Je však zaujímavé, že to iné skupiny hmyzu nerobia, len muchy.

Pod muchou si človek predstaví takmer automaticky muchu mäsiarku. Prečo muchy v kuchyni priťahuje práve mäso?

Synantropné muchy (žijúce na miestach ľudského obydlia, pozn. red.) sa ako larvy vyvíjajú v organickom odpade, ako sú napríklad výkaly či mŕtvoly, a preto ich prednostne priťahujú živočíšne bielkoviny. Keď má človek na stole šunku či mäso, pritiahne to určite viac múch ako vyložený šalát.

No niekedy už po chvíli človek nájde nakladené vajíčka.

Mucha mäsiarka je nútená naklásť vajíčka čo najskôr. Jej larvičky sa liahnu okamžite, preto keď cíti, že už musí, nakladie ich, aj keď nenašla vhodný substrát.

Prečo?

Len preto, aby sa ochránila. Keby ich nenakládla, tak tie larvičky by sa vyliahli v jej vnútri a pustili by sa rovno do nej.

To, kde sa larvy múch vyvíjajú, je aj dôvod, prečo ich tak veľmi lákajú mŕtvoly či výkaly?

Áno, je to tak, keďže ide o miesta, kde sa rozmnožujú.

O muchách sa hovorí aj ako o prvých svedkoch trestného činu. Platí to len z tohto jednoduchého dôvodu?

Áno. Preto sa aj muchy využívajú vo forenznej entomológii, ale musí byť ich sezóna. Keď začne mrznúť, mucha na mieste medzi prvými určite nebude. (Úsmev.) Ale v sezóne dokážu muchy mŕtveho človeka do pár hodín nájsť, keďže majú vynikajúce zmysly.

Školený entomológ na základe toho, aké spoločenstvá a zvyšky po nich na obeti nájde, dokáže s istou dávkou presnosti určiť čas úmrtia či ďalšie okolnosti relevantné pre vyšetrovanie. V konečnom dôsledku však muchy svojou aktivitou mŕtvolu rozložia, keďže z nej odstránia všetky mäkké časti, premenia to na svoje telo a odletia preč.

Nemôžu tak zahladiť niektoré stopy?

Nejaké stopy sa vždy zachovajú.

Ako rýchlo dokážu muchy svojou činnosťou rozložiť mŕtvolu?

Ide o to akú. No nie tak dávno sa v Prahe uskutočnil experiment, v rámci ktorého počas leta na izolovanom ostrove vyložili 80-kilové prasa a za 10 dní z neho ostali len kosti. Takže aj v odstraňovaní mŕtvol sú muchy veľmi výkonné.

Išlo naozaj len o muchy?

Len o muchy, na ostrov nepustili žiadneho psa či inú zver, ktorá by prasa načala. Keby bolo bývalo chladnejšie, iste by to bolo trvalo dlhšie, ale i ja sám som bol prekvapený, že to tak rýchlo dokázali. Kto by to bol povedal, však? (Smiech.)

Kde sa toho toľko do muchy zmestí?

Muchy majú veľmi efektívnu konverziu skonzumovanej potravy na svoju biomasu. Ak polovicu svojej dennej spotreby dokážu premeniť na biomasu, tak z 80-kilového prasaťa vznikne 40 kíl múch. A to je zároveň dôvod, prečo sú také početné. Zo živočíšnych mŕtvol sa dokážu veľmi dobre namnožiť.

Dokázali by muchy rozložiť na kosti rovnako rýchlo aj 80-kilového človeka?

Zrejme áno.

Na základe čoho vedia muchy mŕtvolu tak rýchlo vypátrať?

V prvom rade vedia extrémne dobre lietať a cítiť. Na tykadlách majú čuchové receptory, vďaka ktorým dokážu veci identifikovať na veľmi veľkú vzdialenosť. A tým, že sú početné, kdekoľvek sa ocitnete, vždy sa niekde okolo nájde nejaká mucha.

Dobré letce sú preto, že miesta a zdroje, v ktorých sa vyvíjajú ako larvy, majú relatívne krátke trvanie. Nezdá sa to, ale taká mŕtva myš je za pár dní fuč, takže musia svoje zdroje nachádzať veľmi efektívne.

Pestrica. Foto: Marek Semelbauer

Koľko dokáže mucha preletieť?

Sú to kilometre. V prípade niektorých druhov aj tisíce. Napríklad pestrica pruhovaná migruje z južnej Európy napríklad až do Veľkej Británie či Škandinávie a dokáže preletieť za svoj život vzdialenosť niekoľko tisíc kilometrov. Za deň sú to stovky. To sa však netýka všetkých múch, tých kuchynských vôbec nie, ale aj tie dokážu prekonať veľké kilometrové vzdialenosti.

Ako dlho taká mucha žije?

Niekoľko dní až týždňov, pokiaľ ju nezožerie nejaký predátor či nezabije iný patogén. Hmyz je vo všeobecnosti krátkoveký. Celý vývoj od vajíčka po kuklu môže trvať dokonca roky, ale keď sa vyliahne imágo, žije pár dní.

Niekoľkoročný cyklus majú napríklad druhy, ktoré sa vyvíjajú v mŕtvom dreve, ale obyčajné mäsiarky majú cyklus veľmi rýchly. Do dvoch týždňov majú ďalšiu generáciu.

Vy máte vôbec doma mucholapku či cápačku?

Nemám. (Smiech.) Máme na oknách sieťky, takže málokedy niektorá mucha vnikne dnu. A keď aj, muchy nezabíjam, väčšinou sa ich snažím chytiť do pohára, ale sem-tam to niektorá neprežije.

Aké najhoršie choroby môžu muchy prenášať?

Najhoršie z medicínskeho hľadiska sú vždy tie muchy, ktoré cicajú krv. Teda napríklad muchy tse-tse v Afrike, ktoré prenášajú na ľudí spavú chorobu. U nás sú z tohto hľadiska nepríjemné ovady či bodavky stajňové, príbuzné muchy domácej, no patogény, ktoré prenášajú, nie sú také nebezpečné. Telo sa s tým dokáže vyrovnať.

Mnohé muchy sú samotné príčinou chorôb – takzvaných myiáz – a práve ich larvy môžu napádať cicavce. Napríklad strečky, ktorých larvy žijú v nosohltane, v žalúdku alebo pod kožou živočícha. Pre zviera to nie je príjemné, lebo keď končia svoj cyklus, ich larva si musí prevŕtať cestu von.

Niektoré z týchto múch môžu napádať aj človeka. V trópoch sa to deje bežne, ale u nás veľmi nie, pokiaľ človek nemá nejaké zranenie a nie je veľmi zanedbaný. No poznáme prípady bezdomovcov, ktorým do nehojacich sa rán muchy nakladú larvy.

Z našich približne štyritisíc druhov múch na Slovensku nie je žiadny pre človeka nebezpečný?

Okrem ovadov a bodaviek ani nie.

Ani ľudovo nazývaný lietajúci kliešť?

Nie. Kulkorodky, príbuzné tse-tse múch, sú ploché a pomerne tvrdé, ale s kliešťami nemajú nič spoločné a vôbec nie sú pre človeka natoľko nebezpečné. Hoci bežne nalietavajú na človeka, mne osobne sa ešte nestalo, že by ma bodli.

Hrozí nám, že s globálnym otepľovaním sa môže mucha tse-tse posunúť aj do Európy?

Nie, to nám určite nehrozí, keďže ide o druh rozšírený v subsaharskej Afrike pod Sahelom a klimatický rozdiel medzi tropickým a subtropickým pásmom tieto druhy nedokážu prekonať.

Parazitológ Peťko Kliešť je fajnšmeker, nenacicia sa na hocikom

Lukáš Kekelák

Rozhovor s parazitológom Branislavom Peťkom o fascinujúcom živote kliešťov, ale aj o chorobách, ktoré spôsobujú.

Využívajú tieto „útočné“ muchy nejako špeciálne svoje zložené oči pri orientácii?

Existuje súvislosť, že pokiaľ je hmyz predátor a potrebuje sa orientovať prednostne vizuálne, tak má podstatne väčšie oči ako iné druhy. Pri muchách to platí napríklad pre ovady. Tie identifikujú korisť vizuálne, útočia na ľudí alebo na veľké cicavce, a keďže potrebujú dobre vidieť počas dňa, majú obrovské oči.

Ale napríklad komáre aktívne za súmraku majú malé oči, lebo ich veľmi nevyužívajú, keďže korisť vyhľadávajú prednostne podľa čuchu.

Keď už spomínate ovady, ktoré sú pre ľudí pri vode veľmi otravné, čo pozitívne okrem toho, že sú súčasťou potravinového reťazca, by ste o nich povedali?

Zatiaľ čo samičky cicajú krv a sú naozaj veľmi nepríjemné nielen pre ľudí, ale aj pre zvieratá, tak zase samčeky sú významné opeľovače, napríklad rod Atylotus je týmto typický. Niektoré druhy ovadov, ktorá sa síce u nás nevyskytujú, sú výhradne kvetomilné a na zvieratá neútočia. Ale sú to aj dobré bioindikátory.

V čom?

Na Slovensku žije 70 druhov ovadov a rôzne druhy majú rôzne nároky na životné prostredie. Dnes sa zdá, že viaceré druhy ovadov ustupujú v súvislosti s tým, že sú viazané na kvalitné lúky alebo mokrade. Keďže zaniká pastva a lúky sa nekosia tak, ako by sa mali, znižuje sa napríklad aj počet niektorých ovadov. No hmyzu celkovo postupne ubúda.

Mucha tse-tse. Foto: TASR/AP

Je opeľovanie to, v čom sú muchy najviac podceňované?

Určite áno. Opeľovanie je aktivita, ktorú na muchách najviac prehliadame. Muchy sú druhá najvýznamnejšia skupina opeľovačov hneď po včelách, no väčšina ľudí to ani nevníma. Nehovoriac, že tri zo štyroch „včiel“ sú v skutočnosti muchy. (Úsmev.)

Napríklad už spomínané pestrice sú vyslovene kvetomilné. Samičky konzumujú peľ, aby mohli klásť vajíčka. A keďže pestrice zároveň migrujú na veľmi veľké vzdialenosti, prenášajú aj peľ, čím udržujú prepojené populácie rastlín na veľkom území, a to aj v prípade izolovaných oblastí – napríklad na ostrovoch.

Toto včely nerobia. Tie žijú usadlo, majú ten svoj „domček“, z ktorého vyrážajú, a nemôžu ísť do veľkej vzdialenosti, maximálne niekoľko sto metrov, prípadne pri väčších druhoch pár kilometrov. Muchy sú však nomády a prenášajú peľ na veľké vzdialenosti. A to je aj ich veľká výhoda.

Mať včelí úľ v záhrade teda nemá extrémny význam? Stačia muchy?

V prípade na jar kvitnúcich stromov, ako sú čerešne či jablone, sú najdôležitejšie včely. Ale vo všeobecnosti platí, že včela medonosná nie je veľmi efektívny opeľovač pre ovocné stromy. Efektívnejšie sú samotárky maltárky, teda druhy včiel špecializované na ovocné dreviny.

Prečo včela medonosná nie je efektívny opeľovač ovocných stromov?

Opeľovanie je zložitý proces, ktorý má mnoho rozmerov a každý z nich sa podieľa na výsledku. Napríklad včely medonosné sú zamerané prednostne na zber nektáru, keďže potrebujú vyrobiť med. Keď teda včela ide na kvet a zbiera nektár, peľníc alebo blizny sa často vôbec nedotkne. Na rozdiel od nich včely samotárky zbierajú prednostne peľ, preto takmer vždy kvet pri kontakte opelia.

A trvá im to veľmi krátko. „Obrobiť“ jeden kvet stihnú v priemere za osem sekúnd, zatiaľ čo včela medonosná potrebuje zhruba dvojnásobný čas. No je tu ešte jedna vec.

Aká?

Predstavme si sad s dvoma odrodami jabloní, z ktorých jedna produkuje viac nektáru. Včely medonosné budú navštevovať iba tú jednu odrodu, ale z takto preneseného peľu nevzniknú plody, pretože jablone sú cudzoopelivé a potrebujú peľ z nejakej inej odrody. Samotárky odrody striedajú veľmi ochotne. Pri viacerých štúdiách sa ukázalo, že včela medonosná oproti voľne žijúcim opeľovačom nemá viditeľný vplyv na úrodu jabĺk.

Čo potom hovoríte na mestské úle, napríklad aj v Prezidentskej záhrade?

Veľa ľudí žije v predstave, že včela medonosná je veľmi ohrozená, no vôbec to tak nie je. Keď sa na to pozrieme z globálneho hľadiska, tak počet včelstiev sa za posledných 50 rokov zhruba zdvojnásobil, plynule rastie a viac-menej sleduje rast ľudskej populácie. Dnes je na svete asi sto miliónov včelstiev, vlastne sme ich nikdy nemali viac. Včela je tak ďaleko od vyhynutia, ako sa len dá. Problém je zdravotný stav včelstiev, ktorý sa zhoršuje, a to treba riešiť.

Je však včelárenie v meste problém?

Ľudia nedomysleli dôsledky pre voľne žijúce opeľovače. Včely medonosné žijú v obrovských rodinách, môže ich byť niekoľko desaťtisíc v jednom úli. Za sezónu jedno včelstvo spotrebuje odhadom 250 kíl nektáru a 50 až 70 kíl peľu.

Marek Semelbauer. Foto: Postoj/Adam Rábara

Priemerná hustota zavčelenia je na Slovensku sedem včelstiev na štvorcový kilometer. Predstavme si, že rovnaká hustota je napríklad v Bratislave. Lenže v meste treba odrátať spevnené povrchy, v prepočte na plochu zelene by bola hustota včelstiev násobne vyššia. A to, čo včely „zožerú“, nie je dostupné pre včely, motýle a ďalšie opeľovače.

Dochádza aj k zhoršenému opeľovaniu, keďže včela medonosná dokáže potlačiť početnosť iných efektívnejších opeľovačov, napríklad čmeliakov. Včela medonosná je, samozrejme, náš pôvodný druh, lenže to neznamená, že príroda bez škôd prežije neobmedzené zavčelenie. Ľudia si neuvedomujú, že v dnešnej krajine by sa bez sústavnej ľudskej starostlivosti udržal len zlomok súčasného počtu včelstiev. Presne preto musia včelári kočovať a dokrmovať.

S mestskými úľmi to teda netreba preháňať?

Určite netreba. Včelárenie je pre veľa ľudí vo vidieckych oblastiach dôležitý zdroj príjmov, no v Bratislave? Ukazuje to, že ľudia prírode v skutočnosti nerozumejú. Metaforicky povedané, včely nemajú čo do úst a my miesto toho, aby sme im postavili bufet, prinesieme „vagón“ hladných krkov.

Veľká hustota včelstiev nepomáha ani včelám medonosným, naopak – uľahčuje šírenie patogénov. Na západ od nás je to už extrém. V niektorých mestách je násobne viac včelstiev než vo voľnej krajine, len v takom Berlíne ich majú dvadsať na štvorcový kilometer. To je úplne absurdné.

Asi teda nesúhlasíte so zľudoveným tvrdením, že keď vymrú včely, civilizácia skolabuje a svet čakajú len povestné štyri roky života.

Toto sa dlho traduje a vraj to vymysleli včelári, aby vyzdvihli včelárenie a včelu medonosnú. Ale keby vyhynula len tá, je tu ďalších 20-tisíc druhov iných včiel. Ľudstvo nie je závislé od jednej včely medonosnej, mnoho novších vedeckých publikácií zdôrazňuje práve význam voľne žijúcich opeľovačov.

Napríklad vo Veľkej Británii žijú asi dve včelstvá na štvorcový kilometer, včele medonosnej sa prisudzuje asi 20 percent opelenia jabloní, zvyšok pokrývajú čmele a samotárky. A v jednej skutočne rozsiahlej štúdii opeľovania sa ukázalo, že včela medonosná až v 86 percentách nemá preukázateľný vplyv na úrodu, zato voľne žijúce opeľovače ho majú vždy.

Hmyz Komáre letia viac na mužov, neodplaší ich ani pivo

Lukáš Kekelák

Rozhovor s parazitológom Nasirom Jalilim o komároch, boji proti nim a chorobách, ktoré na Slovensku spôsobujú.

Dokázali by muchy funkciu včiel nahradiť?

Ťažko povedať. Bolo by zaujímavé, čo by sa v takom prípade stalo, ale do istej miery by ich funkciu určite prebrali.

Čo celkové vymieranie hmyzu? Európa prišla podľa dánskych vedcov za posledné dve dekády až o 80 percent. Čísla sa podľa štúdií rôznia, no aj tak to znie dosť katastroficky.

Štúdií, ktoré sa venujú vymieraniu hmyzu, vyšlo už viacero. Je pravda, že nie každá hovorí až o takom veľkom vymieraní, ale žiadna netvrdí opak, teda že by hmyzu pribúdalo alebo ho bolo rovnako. Klesá biomasa, početnosť aj diverzita hmyzu. A nelesné spoločenstvá sú na tom horšie ako lesné spoločenstvá.

Marek Semelbauer. Foto: Postoj/Adam Rábara

Čo všetko je problém?

Je to široké spektrum problémov od pesticídov cez otepľovanie po svetelný smog. Naraz sa to ťažko rieši. Pokiaľ ide o svetelný smog, tak miestami svietime úplne všade, aj tam, kde netreba, a pre živočíchy je to veľký problém. Mali by sme svietiť tak málo, ako sa len dá. Alebo aspoň svietiť do červenooranžova, lebo takýto typ svetla väčšina hmyzu nevidí.

Na druhej strane platí, že keby vyhynulo ľudstvo, hmyz si to ani nevšimne?

Keďže človek je dominantný činiteľ v krajine, určite by si to všimol, ale teda pre hmyz by to bolo asi skôr pozitívne, hoci veľa zmien je už nevratných. Toto však vôbec nie je otázka, ktorou by sme sa mali zaoberať.

Ako ste sa dostali k skúmaniu múch?

Bola to skôr náhoda. Keď som rozmýšľal, na aký doktorát pôjdem, vtedajší riaditeľ Ústavu zoológie SAV mi navrhol, aby som sa venoval muchám v rámci doktorandského štúdia, a odvtedy mi to ostalo.

Čo na to vaša rodina, že sa celý pracovný život venujete muchám?

Sú s tým v pohode. (Smiech.)

Ktorú vlastnosť múch by ste vyzdvihli?

Sú extrémne prispôsobivé a majú neuveriteľne rozmanitý spôsob života. Dokážu využívať aj tie najabsurdnejšie prostredia – od petrolejových jazierok cez útroby cicavcov a sršních hniezd až po prenasledovanie dážďoviek v zemi.

Už ste aj muchy ochutnali?

Dobrovoľne nie! Ale skúšal som cvrčky a kukly múčiarov, celkom fajn.