Koučka introvertov Aj oni chcú pozornosť a deliť sa s tým, čo prežívajú. Ich mozog však funguje inak

Introverti sú citlivejší na dopamín, a keď sa ho presýtia, dostanú sa do stavu, ktorému koučka Žofia Majdeková hovorí introvertné pľuštenie. Následky sú podľa nej podobné, ako keď to preženieme s alkoholom.

„Introvertné pľuštenie je následok toho, že sme nerešpektovali svoje vlastné hranice, hranice svojho tela, mozgu, toho, kto sme ako človek. A to si vyžiada daň v tom, že nás bolí hlava, všetci nás rozčuľujú, prekážajú nám najmenšie zvuky, sme nepríjemní, nemáme nadhľad, všetko berieme osobne,“ hovorí v rozhovore. 

Majdeková sa venuje koučovaniu introvertov a sama sa za jedného aj považuje. V rozhovore hovorí o tom, prečo sú obzvlášť dobrými šéfmi, či sa dá introvert prerobiť na extroverta, ale aj o tom, že aj introverti môžu byť zhovorčiví.

Často sa stáva, že niekto o sebe hovorí, že je introvert, jeho okolie ho však považuje za absolútneho extroverta. Je to subjektívna záležitosť alebo existujú objektívne základné znaky, ktoré definujú introverta?

Ak ide o vonkajšie znaky, je veľmi náročné zodpovedať túto otázku, pretože introverzia sa meria na škále extroverzie. Aj introverti sú na škále extroverzie a dokážu sa správať extrovertne, ak sú v bezpečnom prostredí alebo ak majú nejaký cieľ. Povedala by som teda, že vonkajšie znaky introverta nevieme opísať.

Dá sa odhadnúť, že človek, ktorý sa v neznámom prostredí drží pri stene, rozpráva sa maximálne s jedným-dvoma ľuďmi, by mohol byť introvert, ale s istotou to nevieme povedať. Pretože aj ten, kto je v strede miestnosti a baví celú spoločnosť, môže byť v skutočnosti introvertom, ktorý je v extrovertnej fáze. 

Spýtam sa teda inak. Môže sa človek sám označiť za introverta?

Voči tomuto mám obrovský rešpekt. Ak to niekto o sebe vyhlási, ja mu verím, nech sú jeho dôvody akékoľvek. Ale pravda je, že vieme odlíšiť introvertov od extrovertov podľa nepriamych znakov. To, čo ich odlišuje, je fungovanie mozgu.

Introvertom funguje mozog inak?

Áno, mozog funguje inak a človek si to môže všimnúť napríklad na tom, ako sa cíti po spoločenských udalostiach. Introverti bývajú po nich viac unavení. Extroverti sú viac motivovaní spoločenskými odmenami, ako je pozornosť, atraktívny partner, vyšší zárobok či vyššia pozícia. Introverti to tak nepotrebujú. Dokážeme ísť medzi ľudí, máme ich radi, ale spoločenský kontakt potrebujeme menej a sme po ňom viac unavení.

Aj extroverti bývajú spoločensky unavení, ale dostanú sa z toho rýchlejšie. Introverta spoločenská akcia vyčerpá a trvá mu dlhšie, kým sa z toho dostane. Extrovert si to viac užije a je schopný ísť častejšie von.

Ako si teda človek môže na sebe všimnúť, že je introvert? 

Nevyhľadáva tak spoločenskú pozornosť, čo znamená napríklad to, že skupina väčšia ako sedem ľudí je pre neho už dosť.

Čo sa týka znakov introvertov, ešte by som vyzdvihla okrem spoločenskej vyťaženosti nižšiu asertivitu a do istej miery ľahšiu zahltenosť. Ak teda človek niekam ide a všetci naňho naraz rozprávajú, sú hluční, pri vedľajšom stole je družná diskusia a ešte k tomu hrá hlučná hudba, introvert by mal toho veľmi rýchlo dosť. Ale extrovert by práve tam mohol excelovať.

Niektorí hovoria, že introverta spoločnosť vybíja, extroverta nabíja. Súhlasíte s týmto rozlíšením?

Veľmi zjednodušene áno. Neurovedecký výskum ukázal, že extroverti sú viac motivovaní spoločenskou odmenou. To má svoje pozitíva, ale aj svoju odvrátenú stránku, a to, že extroverti častejšie končia vo väzení, sú zadržaní.

Zjednodušene povedané, introverti sú viac citliví na dopamín. Môžeme povedať, že sa ho akoby ľahšie presýtime. Extroverti potrebujú viac dopamínu na to, aby u nich nastala sociálna únava, ktorá nastane vždy, ale oni sa z nej ľahšie dostanú.

Ďalšou typickou charakteristikou extroverta je to, že je zhovorčivý, introvert je tichý. Môže byť však zhovorčivý aj introvert?

Áno, za určitých okolností rozhodne. Napríklad ak má blízkeho človeka, s ktorým sa dlhšie nevidel. Alebo skrátka iba niečo prežíva a potrebuje to zo seba dostať, alebo má nejakú misiu, na ktorej mu veľmi záleží. V každom prípade introverti dokážu byť veľmi zhovorčiví, až na nerozoznanie od tých najväčších extrovertov.

Kto to má v živote ľahšie, introverti alebo extroverti?

Ťažko povedať, ľahší život má ten, kto pozná sám seba, svoje silné a slabé stránky a vie si život nastaviť tak, aby bol spokojný. Extroverti majú úžasné danosti, ktoré z hĺbky srdca obdivujem, ale veľmi sa mi páči aj tá introvertná časť, ktorú si užívam.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Vy ste koučka, ktorá sa venuje introvertom. Potrebujú introverti špeciálnu pomoc?

Podľa mňa všetci rovnako potrebujeme alebo nepotrebujeme pomoc. To, že sa špecializujem na introvertov, je z mojich vnútorných pohnútok. Nie je to o tom, že by som niekomu dávala pomoc, pretože ma potrebuje, skôr je to o príjemnej výmene, o tom, že sa vieme navzájom obohatiť.

Nemyslím si, že introverti potrebujú špeciálne zaobchádzanie, ale je to niečo, ako sú napríklad ženské kruhy. Hlboko verím v rovnoprávnosť žien a myslím si, že pohlavia sú si rovnocenné, ale vidím pridanú hodnotu v tom, že je určitý priestor, kde sú čisto ženy a niečo spolu tvoria. A to isté platí pre mužov.

Takže nie, introverti nepotrebujú špeciálne zaobchádzanie, ale myslím si, že je výhodné pre svet aj pre introvertov, aby nastala osveta, aby sme lepšie rozumeli sami sebe.

Zdá sa však, že spoločnosť tlačí na introvertov, aby boli zhovorčivejší, spoločenskejší. Nie je spoločnosť nastavená pre extrovertov?

Nesúhlasím. Jedna vec je vychádzať zo svojej komfortnej zóny, čo ako koučka, ktorá sa živí tým, že podporuje rast ľudí, považujem za extrémne dôležité. Prínos pre svet spočíva vo vychádzaní zo svojej komfortnej zóny. Ale prerábať sa na extroverta v žiadnom prípade nie.

Dá sa introvert prerobiť na extroverta?

Nedá. Z toho, čo vieme z výskumov centrálnej nervovej sústavy a z toho, ako ľudia fungujú, tak sa to nedá. Ale introverti sa dokážu naučiť extrovertnému správaniu. Všetci introverti sa vedia správať extrovertne a všetci extroverti sa dokážu správať introvertne.

O introverzii hovoríte aj vo svojich podcastoch a používate termín introvertné pľuštenie. O čo ide?

To sme zasa na poli neurovedy, nech mi všetci neurovedci odpustia, že budem zjednodušovať. Opäť je v hre dopamín. Ako som už hovorila, my introverti sme naň citlivejší a potrebujeme ho menej, takže sa ním aj rýchlejšie presýtime.

A následky toho, že sme sa ním presýtili, sú podobné, ako keď nemierne požívame alkoholické nápoje. Čiže je to na úrovni mozgu, teda niečo, čo naozaj nedokážeme ovplyvniť. Ale vieme s tým pracovať. 

Introvertné pľuštenie je následok toho, že sme nerešpektovali svoje vlastné hranice, hranice svojho tela, mozgu, to, kým sme. A to si vyžiada daň v tom, že nás bolí hlava, všetci nás rozčuľujú, prekážajú nám najmenšie zvuky, sme nepríjemní, nemáme nadhľad, všetko berieme osobne.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Ako dlho to trvá?

Veľmi to závisí od okolností. Od toho, či sme predtým boli dostatočne oddýchnutí, načerpaní alebo sme dlhodobo nerešpektovali svoje hranice a seba ako človeka. Alebo sme boli, naopak, oddýchnutí.

Zasa to vyzerá tak, že byť introvertom prináša najmä obmedzenia, negatíva. Aké sú teda pozitíva?

Na jednej strane je prínos pre samého seba, ale aj prínos pre svet. Také základné pozitívne vlastnosti sú samostatnosť, autonómnosť, to, že sa introverti nepresadzujú za každú cenu, dokážu sa prispôsobiť situácii a nechať zažiariť iných, dokážu byť pozornými poslucháčmi. Ale zasa, nie každý introvert je pozorný poslucháč. Ale mnohí z nás sú.

Často to posúvam ešte ďalej, že vieme byť pozorní sami k sebe. Keď sa dostaneme do štádia, keď chceme odhaliť, kým vlastne sme, tak tam dokážeme výborne ťažiť z toho, že sme naučení zostúpiť do seba. Možno to bolo nevyhnutné alebo sme to tak vnímali, stiahnuť sa, aby sme prežili v extrovertnom svete, alebo to jednoducho spôsobuje radosť. 

Tu vstupuje do hry ďalší neurotransmiter, acetylcholín. Ten je dôležitý pri introspektívnych činnostiach ako čítanie, ručné práce či jednoduché sedenie na lúke a kontemplovanie sveta okolo nás. Ale je to veľmi individuálne, každý introvert je iný. Áno, naše mozgy sú odlišné od extrovertných v týchto veciach, ale každý z nás je ešte produktom nejakých rodičov, nejakej výchovy, kultúry, vlastných presvedčení, hodnôt a tak ďalej.

Čo sa týka prínosu pre svet, zdá sa mi veľmi dôležité zdôrazniť, že introverti sú výborní šéfovia.

Prečo?

Viaceré štúdie ukazujú, že introverti sú najlepší možní šéfovia pre tímy, ktoré sú proaktívne, prinášajú vlastné riešenia. Tieto štúdie hovoria o tom, že extrovertní šéfovia sa pri takýchto tímoch cítili ohrození, akoby sa nechceli deliť o svetlo reflektora.

Introvertní šéfovia si vypočuli druhých, vyťažili z toho to najlepšie a potom ocenili svoj tím. Nie že by boli títo šéfovia pasívni, ale vytvoria priestor, kde sa zamestnanci neboja priniesť nápady.

Introverti sú zároveň vnímavejší na to, že ich tímy nie sú homogénne masy, lepšie si uvedomujú individualitu ľudí. A zvyknú viesť vlastným príkladom. Čiže keď povedia, že ráno o siedmej sa všetci stretneme, tak tam budú o 6:45.

Ale sú aj skvelí zamestnanci a tímoví hráči. Toto je takisto neznáma vec, a preto sa mi zdá dôležité zdôrazniť to. Sú štúdie, ktoré ukázali, že to, čo extrovertom zabezpečilo, že ich na pracovnom pohovore vybrali, im nijakým spôsobom nepomohlo, aby potom boli dobrými zamestnancami. Prejavovali sa napríklad sebavedomejšie, hovorili hlasnejšie, viac zdôrazňovali svoje úspechy, to sú dobré veci, ale nehovoria nič o tom, že budú aj dobrými zamestnancami.

Introverti sú z dlhodobého hľadiska lepší tímoví hráči a zamestnanci, ak hovoríme o miere výkonnosti a o tom, že si robia svoju prácu dôkladne a nepotrebujú nové podnety, aby doviedli do konca to, čo začali. Ale zdôrazňujem, hovorím vo všeobecnosti, neplatí to vo všetkých prípadoch.

Ďalšou dôležitou oblasťou sú vzťahy. Ako spolunažívať s introvertom, aby sa cítil dobre?

Je dôležité venovať mu pozornosť, a to už od detstva. Mám štyri netere a niektoré z nich sú výrazne introvertnejšie. Samu seba som pristihla pri tom, že som ich ako keby prehliadala, pretože si až tak nepýtali pozornosť. Dôležité je všimnúť si introverta, pýtať sa ho na veci. A v dospelosti pridávam ešte ďalšiu úroveň, a to klásť zmysluplné otázky. Často sa v praxi stretávam s tým, že introverti mi hovoria, že nemajú ľuďom čo povedať, že sa ich spýtajú iba na to, ako sa majú. 

Takže dať si záležať na tom, aby sme prejavovali záujem o introverta, ale vhodným spôsobom. Dobrá otázka je podľa mňa napríklad takáto: Čo ti robí radosť v tieto dni? A zároveň treba rešpektovať, že niekedy introverti potrebujú svoj čas. Hneď ako sa introvert vráti z práce domov, nie je napríklad možno úplne schopný a ochotný deliť sa o to, čo zažil. Možno mu stačí zložiť tašku, opláchnuť si tvár a napiť sa vody a už sa chce podeliť o svoje zážitky. 

Lebo introverti sa chcú deliť s tým, čo prežívajú, a veľmi potrebujú pozornosť, ale pozornosť voči tomu, čo robia, čo prežívajú a tvoria, nie pozornosť voči tomu, že vošli do miestnosti. To nie je dobrý druh pozornosti.

Čo je základ pre spokojný život introverta?

Vedieť, kto som a čo chcem. Čo tvorí to, kto som, aké sú moje hodnoty, túžby, princípy, štandardy, ciele, aká je vízia môjho života, koho v ňom chcem a nechcem mať. Je to všeobecná rada, ale, v skratke, základ je objaviť, kto som a čo vlastne chcem so svojím životom.

Ako môže spokojne nažívať introvert s extrovertom?

V tejto kombinácii by som hneď na prvé miesto dávala komunikáciu a tu sa vraciam k predchádzajúcej odpovedi: kto som a čo chcem so životom. Uvedomiť si, že nie som v živote sám a že ľudia, ktorí sú v mojom okolí, majú právo vedieť, čo od nich chcem.

Základom spolužitia introverta a extroverta v súkromnom či pracovnom živote je vedieť povedať, čo chcem, čo potrebujem, čo viem. Civilizovane, kultivovane, dospelo. Komunikácia je teda bod číslo jeden. 

A hneď druhý bod je to, čo je dôležité v každom vzťahu: láska, rešpekt, dôvera. A rešpekt znamená aj to, že niekedy nebudem vládať ísť na nejakú spoločenskú akciu alebo že niekedy potrebujem viac času pre seba. Ale takisto to, že rešpektujem napríklad rodinu partnera a pôjdem na určitú spoločenskú akciu, pretože je to pre neho dôležité.