O vojakoch a vlakoch Rusi si musia pri Kursku vystačiť s tým, čo majú. Prečo nemôžu do oblasti presunúť masívne rezervy?

Kedykoľvek si myslíte, že je lenivé leto a nič sa nestane, niečo sa stane. Ukrajinská ofenzíva do Kurskej oblasti vyzerala prvých pár hodín ako nájazd značne obmedzených rozmerov, ale než sa prvý deň skončil, bolo zrejmé, že ide o „plnokrvnú“ operáciu, na ktorej sa podieľa hneď niekoľko brigád.

Situáciu na mieste je dosť ťažké posúdiť, pretože nastal netypický stav, keď z ukrajinskej strany nemáme skoro žiadne informácie – dokonca aj drobných videí natočených vojakmi na telefón je veľmi, veľmi málo.

Informačné embargo očividne funguje a skoro všetko, čo sa dostane na siete typu Telegram a Twitter, sú ruské médiá, obvykle od miestnych civilistov (automobilové kamery, dashcams, sú v Rusku široko rozšírené), prípadne textové informácie od vojenských korešpondentov.

Podľa nich to zatiaľ vyzerá, že si Ukrajinci viac-menej robia, čo chcú – lokálne jednotky zložené z vojakov základnej vojenskej služby boli príliš slabé na to, aby ich dokázali čo i len zabrzdiť, a ukrajinské jednotky majú so sebou dostatočné protilietadlové a protidronové vybavenie.

Avšak tým sa spoľahlivé dáta končia a ďalej už môžeme iba uvažovať. Jednou z vecí, nad ktorou sa oplatí zamyslieť, je ruská reakcia a podmienky, ktoré ju zväzujú. Narážam totiž občas na internete na názory typu „za tri dni tam Rusi presunú z Donbasu masívne rezervy a bude po všetkom“.

Ó nie, za tri dni tam z Donbasu žiadne masívne rezervy nepresunú. Musia si vystačiť s tým, čo majú v širšom regióne vrátane Belgorodu. Prečo? (Je, napokon, tretí deň od začiatku celej veci – článok píšem 9. augusta – a ešte tam nie sú.)

Pre obmedzenia plynúce zo železničnej prevádzky. O tom ako zaslúžilý „šotouš“ a vnuk rušňovodiča niečo viem. Počúvajte teda, čo vám porozprávam.

Na rýchly presun nie sú podmienky

Väčšina bojovej techniky ruskej armády, ako aj jednotky zvyknuté používať ju a majúce skúsenosti z boja sa momentálne nachádzajú v Donbase na miestach, ako je Toreck a Časiv Jar. Tam sa až doteraz odohrávala prevažná väčšina ofenzívnej aktivity Rusov.

Nejaké použiteľné rezervy sa nepochybne nachádzajú aj v pobrežnom koridore (okupovaná Chersonská a Záporožská oblasť) plus na Kryme. Tieto oblasti sú od Kurska vzdialené cca 400 – 800 km vzdušnou čiarou.

Ak chce ruské velenie aspoň časť týchto jednotiek presunúť na nové bojisko, „vzdušnou čiarou“ (ktorá by viedla priamo nad nepriateľom) ani „vzdušnou okľukou“ cez bezpečnejšie nebo sa tí vojaci a ich vybavenie rozhodne presúvať nebudú. Pár špeciálnych jednotiek áno, ale Rusko nemá zase toľko ťažkých nákladných lietadiel, aby mohlo týmto spôsobom presunúť dajme tomu 50-tisíc ľudí a ich vybavenie.

Navyše letiská pozdĺž starého frontu sú zničené.

To znamená, že na presun jednotiek poslúži železnica, obvyklá chrbtica ruskej vojenskej logistiky, a po tej železnici, okľukou cez Rostov na Done, urazia presunutí ruskí vojaci nejakých 1200 – 1600 km predtým, než pred sebou uvidia mesto Kursk.

Po ceste na Ukrajinu a do RuskaV záujme Ukrajiny je, aby čo najskôr nastalo prímerie

Martin Leidenfrost

Ruská železničná sieť je pomerne riedka a vyradenie určitých trás by ľahko zdvojnásobilo dĺžku tejto cesty na 3000 km, povedzme však, že sa to nestane a že pôjdu len tých 1200 – 1600 km.

Za úplne optimálnych podmienok, v pokojnej mierovej prevádzke a s vysokou prioritou, by jeden nákladný vlak išiel takúto trasu zhruba dva dni. Z toho možno amatéri usudzujú, že presun ruských posíl ku Kursku prebehne práve touto rýchlosťou.

Na narýchlo organizovaný presun masívnej armády však nie sú normálne podmienky. Žiadna väčšia jednotka sa nezmestí do jednej súpravy. Musia sa rôzne rozdeľovať medzi jednotlivé vlaky, tam vojaci, tam tanky, tam opravárenské vybavenie.

Každá mimoriadnosť na trase vedie k tomu, že sa sled vlakov pomieša a do cieľového bodu budú dorážať tie jednotlivé kusy rozdelených jednotiek bez ladu a skladu v úplne zmätočnom poradí (tankistom namiesto tankov dorazia balalajky atď.) alebo sa budú štósovať niekde po ceste alebo na predjazdných koľajniciach veľkých staníc.

Len to opätovné skladanie rozdelených jednotiek v cieli môže zabrať pár dní, pričom dosť záleží na tom, koľko tých mimoriadností na trase nastane. A tým nemyslím len spektakulárne udalosti typu mosta vyhodeného do vzduchu nepriateľskými partizánmi…

Ono aj hlúpe prehriate ložisko pri jednom vozidle uprostred súpravy dokáže vyradiť celý vlak a zablokovať jednu koľaj a potom už záleží len na tom, kde presne v sieti sa to stalo. Niekedy je z toho hodina oneskorenia, niekedy pol dňa.

Navyše tento veľký presun armády je neplánovaná, improvizovaná operácia a tam vstupuje do hry ďalší faktor v podobe dostupnosti vozidiel. Každé cargo potrebuje svoj typ vozidla, nemôžete voziť tanky dobytčiakom alebo naftu pomocou nízkostenných vozidiel.

Pokiaľ ste teda ten presun jednotiek neplánovali, je celkom pravdepodobné, že mix práve dostupných vozidiel v mieste, kde teraz nutne potrebujete nakladať, nezodpovedá presne tomu, čo by ste chceli mať – t. j. napríklad vojaci môžu ísť, ale časť tankov zostane na mieste, pretože ich jednoducho nie je na čo naložiť.

Ukrajinská ofenzíva pri KurskuAk nás ruská armáda nevie ochrániť, možno nám bude lepšie pod Ukrajinou

Christian Heitmann

Bol by to problém aj v Českej republike, kde môžete teoreticky poslať vagón z Litvínova do Bohumína počas jednej noci. Ale v Rusku, s jeho obrovskými rozmermi, je to naozaj problém. Ak sú vhodné vozidlá práve niekde v Murmansku alebo v Čite, počkáte si na ne v Donbase dobrých desať dní.

Obeh železničných vozidiel je aj v podmienkach mieru slušná veda, s fundamentálnymi obmedzeniami typu kilometrickej vzdialenosti alebo priepustnosti trate sa nedá nič robiť a akékoľvek mimoriadnosti ľahko rozkopú celý systém na trosky.

Neberte to, prosím, tak, že sa snažím robiť z Rusov nejaké troglodyty. Ruská železnica bývala pred vojnou celkom spoľahlivý a funkčný systém. Teraz vraj trpí nedostatkom pracovných síl, ale nepochybne je stále ešte nejako funkčný, inak by tá krajina nemohla viesť vojnu aj naďalej. Avšak toto sú naozaj „fundamentálne obmedzenia“ železničnej prevádzky, s ktorými by v danej situácii mal problém každý štát.

(Niečo iné je, ak sa sami chystáte na útok. Vtedy o tom viete dopredu a máte možnosť predpripraviť si infraštruktúru i vlaky. Nemci pred rokom 1914 zdvojkoľajnili všetky významnejšie trate k hraniciam Francúzska a Ruska a ešte si pripravili plán rozmiestnenia záložných lokomotív, súprav, železničiarov atď. v rôznych uzlových staniciach. Avšak toto neplatí v improvizovanej vojnovej situácii, ktorú ste začali riešiť zo dňa na deň.)

V ruskom tyle nie je bezpečne

Všetko až doteraz opísané boli „mierové“ slabiny, ktoré by mohli nastať aj pri nečakane vyhlásenom, silne realistickom cvičení. Rusko je však vo vojne a v ruskom tyle nie je úplne bezpečne. Pohybujú sa tam ukrajinské drony.

Cieľom týchto „hĺbkových dronov“ boli až doteraz prevažne letiská, muničné sklady, ropné rafinérie atď., ale nie úplne výlučne. Práve pred pár dňami zverejnili Ukrajinci video z čelného útoku na ruský nákladný vlak (nájdete ho tu v čase 01:30) a tu je ďalšie, zhruba mesiac staré video s útokom na dieselovú lokomotívu v Kursku.

Lokomotíva je pomerne ťažký stroj a jedným dronom ju napríklad úplne nezničíte (záleží na veľkosti nálože), ale škody z toho zásahu rozhodne sú a môže súčasne zahynúť alebo byť ťažko zranený rušňovodič, ktorý je „chránený“ len čelným sklom pred sebou. Rušňovodičov je pritom málo, sú to napospol civilisti a byť terčom dronov nie je súčasťou opisu ich práce.

Ak sa niečo také stane niekoľkokrát za sebou, možno nebudú chcieť nastúpiť do práce a aj ten ruský štát má len obmedzené možnosti, ako ich k tomu donútiť. Je to vysoko odborná práca, príslušné znalosti má len minimum ľudí (na rozdiel od riadenia áut; t. j. nenahradíte ich), a ak budete tých železničiarov tlačiť veľmi natvrdo, možno vyvoláte aj štrajk alebo vlnu sabotáží.

Oni spolu vzhľadom na sieťovú povahu železnice neustále komunikujú, dobre sa navzájom poznajú, a keby boli príliš zahnaní do kúta, možno sa budú brániť tým jediným spôsobom, ktorý majú k dispozícii, čo je narušenie prevádzky. Pričom opäť vzhľadom na sieťovú povahu železnice stačí vyvolať mimoriadne podmienky len v jednom či dvoch dôležitých uzloch, aby sa v okruhu niekoľko sto kilometrov nepohlo ani koleso. (A skúsený človek to urobí tak, že sa ani nepríde na to, kto to spáchal.)

Suma sumárum: kým sa jednotky z Donbasu dostanú vo významnejšom množstve a v bojaschopnom stave do Kurskej oblasti, potrvá to najmenej týždeň odo dňa, keď sa v Moskve dozvedeli o tom, že majú pohraničný problém. Aj to by bol veľmi dobrý výkon, a to za predpokladu, že ich tam ukrajinskí dronári nechajú dôjsť a nebudú na nich cestou klásť pasce.

A ak budú, možno sa tam nedostanú vôbec alebo tak neskoro, že už to nebude mať význam.

Pôvodný text: O vojácích a vlacích. Uverejnené v spolupráci s Konzervatívnymi novinami.