Po ďalších sfalšovaných voľbách Ako socializmus zruinoval najbohatšiu krajinu Južnej Ameriky a prečo sa Venezuela nevie zbaviť šoféra

Venezuelou po sfalšovaných voľbách otriasajú protesty, pri ktorých bezpečnostné zložky už zabili vyše dvadsať ľudí. Vládnuci Nicolás Maduro z protestov obvinil „medzinárodný sionizmus“ a pokúša sa demonśtrácie potlačiť silou. 

Dianie ostro sleduje celá rada amerických štátov, ktoré za posledných desať rokov zasiahla vlna venezuelských emigrantov. Venezuelu opustilo takmer osem miliónov ľudí, každý piaty Venezuelčan dnes žije v zahraničí - najmä v susednej Kolumbii, Peru, Ekvádore a Čile. Čoraz viac z nich však smeruje na sever, najskôr do Mexika a odtiaľ do Spojených štátov.

Príčinou je kríza, v ktorej sa socialistická krajina ocitla po prepade cien ropy v roku 2014, a čoraz rozsiahlejšie politické represie ľavicového režimu.

A tento stav ešte nie je finálny - podľa odborníkov by zhruba ďalšie dva milióny ľudí mohli krajinu opustiť, ak krajina v blízkej nezmení kurz.

Foto: TASR

Bez prezidenta

Už šesť rokov nemá Venezuela prezidenta. Namiesto toho jej vládne bývalý šofér autobusu Nicolás Maduro, ktorý úrad zdedil po smrti Huga Chavéza v roku 2013. V roku 2018 nechal prvýkrát sfalšovať voľby, aby zostal v úrade.

Teraz koncom júla Madurov režim opäť hrubým spôsobom sfalšoval volebný výsledok. Ako tvrdia úrady, Maduro údajne získal 51,2 percenta hlasov, čím by voľby vyhral jednokolové voľby. Nezávislé prieskumy pritom pred voľbami ukazovali, že Maduro môže počítať s menej než 30 percentami hlasov. Aj exit poll ukazoval víťazstvo opozičného kandidáta so ziskom 65 ku 31 percent hlasov.

Hlavným protikandidátom bol bývalý diplomat Edmundo González Urrutia, ktorý v minulosti slúžil ako venezuelský veľvyslanec v Argentíne a Alžírsku.

Oficiálnym výsledkom neveria ani ľavicoví politici, ktorí sa na chávistický režim vo Venezuela pozerali zhovievavejšie. Španielsko vedené socialistickým premiérom Sanchézom vyzvalo Madurov režim, aby zverejnil podrobné výsledky, aj čilský ľavicový prezident Gabriel Boric vyhlásil, že výsledkom sa dá „len ťažko veriť“.

Argentína, Čile, Kostarika, Peru, Panama, Dominikánska republika a Uruguaj podpísali spoločné vyhlásenie, ktoré volá po preverení výsledkov, Venezuela na vyhlásenie reagovala oznámením, že z dotyčných štátov stiahne svojich veľvyslancov. Spoločné vyhlásenie plánujú aj väčšie štáty v regióne – Brazília, Mexiko a Kolumbia, Mexiko podľa slov svojho ľavicového prezidenta síce chcelo výsledky uznať, podľa vlády však stále čaká na detailné výsledky volebnej komisie.

Sfalšované výsledky

O tom, že výsledky sú jasne sfalšované, svedčí aj to, že podiel hlasov, ktoré údajne mali získať Maduro a González, zodpovedá presne 51,20000 percentám, respektíve 44,20000 percentám, hlasov. Ostatní kandidáti získali 4,60000 percenta hlasov – opäť s presnosťou piatich miest za desatinnou čiarkou. Že by naozaj čistou náhodou voliči odovzdali takýto okrúhly počet, je štatisticky takmer nemožné.

O nemožnosti veriť oficiálnym výsledkom hovoria aj volební pozorovatelia zo susednej Kolumbie, ako aj Carter Center, ktoré ako jediná oganizácia z USA získala povolenie monitorovať voľby. Podľa nich voľby „nespĺňali medzinárodné normy volebnej integrity a nemožno ich považovať za demokratické“. Účasť volebných pozorovateľov z EÚ, ktorí sa pôvodne tiež mali zúčastniť, venezuelský režim zrušil ešte v máji.

Ak by Maduro skutočne vyhral, bolo by to pomerne jednoduché dokázať. Voľby vo Venezuele prebiehajú pomocou elektronických volebných automatov, v ktorých voliči zadajú svoju voľbu. Automat následne vytlačí papierový lístok, ktorý voliči umiestnia do schránky Po konci volieb automat navyše vytlačí súhrn všetkých odovzdaných hlasov. To umožňuje nielen rýchle overenie výsledkov, ale ak pochybnosti pretrvávajú, možno prepočítať počet vytlačených lístkov a preveriť, či je v súlade so súhrnom, ktorý vytlačil automat.

Zástup latinskoamerických štátov preto Madura vyzval, aby zverejnil podrobné výsledky vo forme výtlačkov jednotlivých automatov. Tie by umožnili preveriť, koľko hlasov získali jednotliví kandidáti v konkrétnych volebných okrskoch, a či tieto čísla dohromady sedia s počtom hlasov, ktoré podľa oficiálnych výsledkov mali získať jednotliví kandidáti. Režim to však odmieta a tvrdí, že by to bolo bezprecedentné.

Ani to však nie je pravda. V roku 2013, keď Maduro prvýkrát tesne vyhral (s náskokom 1,5 percenta), venezuelská vláda zverejnila podrobné výsledky, ktoré dokazovali jeho víťazstvo. Fakt, že sa režim tentokrát zubami-nechtami bráni zverejneniu podrobných výsledkov, tak možno vysvetliť jedným spôsobom: výsledky nie sú v súlade s jeho tvrdením, že Maduro vyhral tieto voľby.

Machado a González na demonštrácii opozície. Foto: TASR

Opozícia má údaje zo zápisníc

Líderka opozície María Corina Machado medzičasom tvrdí, že opozícia má prístup k viac než 25-tisícom z 30-tisíc volebných zápisníc. Údaje z nich majú ukazovať jasné víťazstvo Edmunda Gonzáleza Urrutia. „Máme ako dokázať pravdu,“ vyhlásila politička.

Gonzaléz sa stal najvýznamnejším opozičným kandidátom po tom, ako kandidatúru tejto opozičnej líderky zakázali prorežimné súdy.

Podľa dát, ktoré sa opierajú o 83,5% zápisníc, získal Maduro len 30 percent hlasov, oproti 67 percentám pre Gonzaléza Urrurtiu. Za to, že sa k nim opozícia mohla dostať, vďačí príprave už pred voľbami. Keďže mnohí čakali, že Maduro sa pokúsi ohnúť výsledky vo svoj prospech, opozícia pripravila aplikáciu, na ktorú sympatizanti z volebných komisii mohli načítať výsledky z jednotlivých volebných automatov.

Podľa nich získal González 7,303 milióna hlasov, za Madura hlasovalo 3,316 milióna voličov. Tieto čísla však nezahŕňajú hlasy zo 16,5 percenta volebných automatov, ktoré doposiaľ neboli digitalizované.

Machado podrobné údaje poskytla aj zahraničným vládam, aby sa dokázali presvedčiť o pravdivosti jej tvrdení a pochopiť rozsah falšovania výsledkov režimom.

Ak sa opozícii nepodarí zvrhnúť súčasný režim, podľa odborníkov by v blízkej budúcnosti mohli Venezuelu, ktorá má podľa údajov z minulého roka okolo 30 miliónov obyvateľov, opustiť ďalšie dva milióny ľudí – tí by sa tak pridali k už asi ôsmim miliónom Venezuelčanov, ktorí z krajiny odišli za Madurovej éry.

Prečo sa tento štát ocitol v takej zúfalej situácii? 

Ako sa Venezuela ocitla na dne

Príčinou je nielen hospodárska kríza, ktorá krajinu zastihla pred jedným desaťročím a z ktorej sa nevie vymaniť.

Znie to absurdne, ale štát s najväčšími preukázanými zásobami ropy na svete, je zároveň jedným z najchudobnejších v Južnej Amerike. Pritom ešte v roku 1980 bola Venezuela v tomto regióne jednoznačne najbohatšou krajinou, jej HDP na obyvateľa prevyšovalo susedné štáty dvoj- až trojnásobne. Dnes je to naopak.

Ropa bola v prípade Venezuely vždy dvojsečným mečom. Na jednej strane v časoch vysokých cien ropy predstavovala ľahký zdroj príjmov pre krajinu i jej obyvateľov. Na druhej však ropa dvíhala hodnotu venezuelského bolívaru a tak brzdila rozvoj ostatných odvetví. Vďaka nej stúpali mzdy (a teda aj náklady) a tak dusila iné časti venezuelskej ekonomiky, ako napríklad poľnohospodárstvo (napríklad vývoz kávy či kakaa) a priemysel (trebárs oceliarne).

Zachovať v takýchto podmienkach fiškálne konzervatívny rozpočet by si vyžadovalo takmer nadľudskú disciplínu, a tak nie je prekvapivé, že venezuelské vlády v obdobiach ropného boomu peniaze rozhadzovali plnými priehrštiami. To sa ukázalo aj počas ropnej krízy, keď kvôli Jomkipurskej vojne a embargu arabských štátov cena ropy prudko narástla – od apríla 1979 do marca 1981 ceny ropy narástli z 9 na takmer 35 dolárov za barel.

Tento boom však nemohol trvať večne, a vždy, keď ceny ropy zase poklesli, sa venezuelské príjmy prudko prepadli. To sa stalo aj v polovici osemdesiatich rokov, keď cena ropy zas prudko padla – z vyše 24 dolárov za barel v decembri 1985 na 9 dolárov v júli 1986.

Venezuela musela konsolidovať rozpočet a tvrdo zoškrtať štedré sociálne výdavky. S Medzinárodným menovým fondom dohodla rad opatrení, napríklad nárast cien autobusových lístkov o 30 percent.

Ako píše vo svojej knihe Barrio Rising: Urban Popular Politics and the Making of Modern Venezuela historik Alejandro Velasco, situáciu ešte vyhrotilo, že šoféri autobusov využili chaos a namiesto nových (o tridsať percent vyšších) cien od cestujúcich požadovali ešte väčšie poplatky, ktoré skončili v ich vreckách.

27. februára 1989 preto v hlavnom meste Caracas vyšli desaťtisíce ľudí do ulíc, aby protestovali proti nárastu cien lístkov. Protesty už spočiatku neboli pokojné, demonštranti podpaľovali autobusy, zastavili premávku a vyplienili nákladné auto s jedlom. Reakcia polície a armády, ktoré mali situáciu dostať pod kontrolu, však bola, mierne povedané, neprimeraná. Do večera polícia zastrelila asi 65 demonštrantov a plieničov, a prezident Carlos Andrés Pérez nariadil v noci nariadil 9-tisíc vojakom, aby v hlavnom meste „obnovili poriadok“.

V nasledujúcich dňoch armáda nasadila plán, ktorý ešte v 60. rokoch vyvinula pre prípad, že by marxistické paravojenské skupiny infiltrovali hlavné mesto. V realite to znamenalo potlačenie protestov silou.

„V mestských nemocniciach sa začali zhromažďovať telá prestrelené vojenskými guľkami vysokého kalibru. Zavalení predstavitelia mestskej márnice narýchlo ukladali nevyzdvihnuté telá do masových hrobov. Trvalo päť dní, kým sa to, čo jeden editoriál nazval ʻneistou normálnosťouʼ, vrátilo do Caracasu. V čase, keď úrady 11. marca obnovili väčšinu ústavných ustanovení, úradníci hlásili 276 úmrtí, zatiaľ čo neskoršie objavy masových hrobov viedli niektorých k odhadom 750 až 1 000 úmrtí. Z nich len dvaja pochádzali z armády, plus jeden policajný kapitán, ktorého zastrelili počas stretov na 23 de Enero (názov chudobnej štvrte v Caracase, pozn. red.),“ píše vo svojej knihe Velasco.

Chávizmus

Je preto málo prekvapivé, že najmä v očiach nižších vrstiev sa venezuelský ústavný poriadok sám zdiskreditoval. Keď sa v roku 1992 skupina ľavicových extrémistov okolo Huga Cháveza pokúsila o puč, Chávez napriek neúspešnému puču, ktorý si vyžiadal vyše tridsať obetí (a druhému puču s dvesto obeťami o pár mesiacov neskôr) pre týchto zle vzdelaných ľudí predstavoval hrdinu, ktorý bojoval proti elitám a ich systému.

Chávez vo väzení pobudol len krátko, keďže prezident Caldera ho rýchlo amnestoval, a už v roku 1998 vyhral voľby.

Chávezovi priala šťastena. Krátko po jeho nástupe do funkcie začali rásť ceny ropy, a tak sa Venezuela po ťažkom období konsolidačných 90. rokov dostala do novej zlatej éry, bez akéhokoľvek pričinenia nového režimu.

Chávez sa rozhodol zaviesť nový model socializmu – chávizmus. Petrodoláre bezbreho rozhadzoval na sociálne programy v prospech svojich voličov, a skutočne si dokázal získať podporu mnohých, najmä chudobných a nevzdelaných Venezuelčanov. No už vtedy bolo badať, že tento model nebude dlhodobo udržateľný. Hoci ceny ropy každý rok rástli, socialistický režim si nedokázal vystačiť so závratnými príjmami a zadlžoval krajinu.

Už pred chávizmom trpelo venezuelské poľnohospodárstvo tým, že kvôli vývozu ropy a nadhodnoteniu bolívaru bolo čoraz menej konkurencieschopné. Problém sa však ešte vyostril, keď Chávezov režim zaviedol cenové stropy, ktoré boli nižšie než výrobné náklady. Venezuela, ktorá má podobne dobré podmienky na pestovanie kávy ako slávna Kolumbia, a na začiatku 20. storočia produkovala podobné množstvá tejto plodiny, sa rýchlo ďalej prepadávala a dokonca začala kávu dovážať z Brazílie a Nikaraguy.

Aj v iných odvetviach Chávez kopíroval dobre „osvedčenú“ socialistickú politiku, zoštátňoval podniky a dával ich do správy svojim straníkom alebo armáde.

Tento socializmus s pučistickou tvárou sa preto pomerne rýchlo vyvíjal cestou, aká je pre socialistické režimy charakteristická. Ešte v roku 2012, dávno pred zavedením sankcií, Venezuelčania hlásili nedostatok potravín či toaletného papieru.

„Napríklad kontrolovaná cena 500 gramov kávy je 358 bolívarov. Cena na čiernom trhu je 2000 bolívarov. A pri dnešnom výmennom kurze možno 1100 Bs k americkému doláru je to nejakých 1,80 USD. Pri pohľade na veľkoobchodnú cenu kávových zŕn okolo 1,20 dolára za libru (jedna libra nie je pol kila, ale sú dosť blízko), to vyzerá asi správne. Je potrebné urobiť nejaké praženie, trochu balenia, nejaký transport a tak ďalej. Štát môže trvať na tom, že cena kávových zŕn je alebo by mala byť 30 centov za pol kila, ale trh to vie lepšie: cena kávy je v skutočnosti len cenou kávy,“ opisoval situáciu ešte v roku 2016 magazín Forbes.

Venezuelčania čakajúci v rade na chlieb. Foto: TASR

Menej ropy

Definitívny kolaps prišiel v roku 2013. Ešte stále obľúbený pučista Chávez pre mnohých nečakane oznámil, že trpí rakovinou, a krátko nato zomrel. Funkciu po ňom zdedil bývalý šofér autobusu Nicolás Maduro, ktorý za svoje povolanie do funkcie nevďačil žiadnej výnimočnej schopnosti okrem výnimočnej lojality Chávezovi - a ako Venezuelčania niekedy zlomyseľne tvrdia, toľkej neschopnosti, že nedokázal Cháveza ohroziť, ani keby chcel.

Nicolás Maduro. Foto: TASR

V rovnakom roku však ceny ropy začali prudko klesať, už o rok neskôr sa prepadli na menej než polovicu – z vyše sto na nejakých 40 dolárov. Pre venezuelský štátny rozpočet, ktorý sa opieral najmä o ropu, to bola katastrofa. Ešte počas Chávezovej vlády podiel ropy na venezuelských vývozov narástol z beztak vysokých 72 na 98 percent, teraz boli na hrane bankrotu.

A prepad cien nebol jediným problémom. Chávez zo zoštátnených podnikov vyhodil odborníkov, často dokonca v priamom prenose v televízii, pričom ich nahradil svojimi lojalistami.

Tí sa rýchlo ukázali byť mimoriadne neschopnými, a tak výkon vo všetkých odvetviach začal klesať. Konkrétne ropný koncern PDVSA bol pre Madura dojnou kravou, ktorá musela financovať jeho čoraz ambicióznejšie programy.

Výsledok by nemal nikoho prekvapiť. Koncern PDVSA rýchlo vyčerpal jestvujúce ropné polia, ale kvôli štátnej politike nemal prostriedky na rozvoj ďalších ložísk.

Vývoz ropy začal prudko klesať, postupne sa pokazili aj neudržiavané rafinérie, a na vrchole krízy musela Venezuela – pripomeňme si, že ide o krajinu s najväčšími ložiskami ropy na svete - dokonca dovážať nekvalitný benzín z Iránu.

Z viac než 3,2 miliónov barelov ročne, ktoré Venezuela vyťažila ešte v roku 2008, sa produkcia prepadla na menej než 0,7 milióna v roku 2020.

Ani len zlato

Aké následky mal venezuelský socializmus, dobre ilustruje aj vývoj baníctva. Venezuela nedisponuje len ropou, ale aj druhými najväčšími ložiskami zlata na svete.

Ale dokonca aj ťažba zlata sa od roku 2009 razantne prepadla, pretože venezuelský režim vyhnal zahraničné spoločnosti a neinvestoval do nákladných technológii ako diamantových vŕtačiek.

Dnes ťažba zlata dosahuje už len zhruba 480 ton ročne, oproti viac než 22-tisíc tonám v rekordnom roku 1997, teda krátko pred Chávezovým nástupom do funkcie. Ťažba síce pokračuje, ale za zložitých podmienok pre robotníkov aj životné prostriedie, keďže namiesto ťažby modernými prostriedkami baníci za najprimitívnejších podmienok zlato vymývajú ortuťou.

Krajinu zároveň opustilo takmer osem miliónov ľudí, pričom často išlo o jej najbystrejších a najšikovnejších obyvateľov, najmä tým, ktorým sa bridil Madurov systém, v ktorom o hospodárskom prospechu nerozhoduje schopnosť, ale správna stranícka knižka. Dnes žije v zahraničí každý piaty Venezuelčan. Zúčastniť prezidentských volieb sa však mohlo len jedno percento z nich.

Demonštrácia venezuelských exulantov na podporu venezuelskej opozície v Miami. Foto: TASR

Sankcie

Socializmus vo Venezuele zlyhal – znovu raz, núka sa povedať. Radikálna ľavica sa však ďalej drží bájky, že venezuelskú ekonomiku nezabil Chávezova kultivácia príživníckeho systému, ale americké sankcie.

To je však absurdné tvrdenie. Sankcie krízu na jej vrchole vyostrili, ale rozhodne ju nespôsobili. Kríza sa totiž začala dávno pred tým, než sankcie postihli venezuelskú ekonomiku. USA síce už po násilnej reakcii na protesty v roku 2014 zaviedli prvé sankcie proti individuálnym politikom a členom silových zložiek, na ekonomiku to však nemalo vplyv.

Až keď v roku 2018 Madurov režim sfalšoval voľby, aby zostal pri moci a po porážke v parlamentných voľbách rozpustil parlament a nahradil ho „ústavodarným zhromaždením“ obsadeným lojalistami, USA pristúpili k politike maximálneho nátlaku, a v januári 2019 zaviedli masívne ekonomické sankcie.

V tom čase však produkcia ropy už dávno išlo strmo nadol, namiesto ocele, zlata či káva krajina vyrábala už len jedno – bankovky.

Vývoj ceny ropy za posledných 20 rokov. Zdroj: Macrotrends.net

Len do roku 2018 inflácia prekročila jeden milión percent ročne, a HDP sa prepadlo zo štyristo miliárd dolárov na menej než sto. Ešte v roku 2007 venezuelská centrálna banka stratila nezávislosť – a diletant Maduro pokušeniu lacných peňazí nevedel odolať.

USA navyše počas úradovania Joea Bidena časť sankcií znovu zrušili – sčasti v nádeji, že Maduro tento rok umožní slobodné a férové voľby, sčasti v snahe znížiť ceny energii v Spojených štátoch. Tieto nádeje sa však rýchlo ukázali ako plané. Namiesto toho Maduro obnovil teritoriálny spor so susednou Guyanou, ktorá v uplynulých rokoch našla vlastné ložiská ropy, a začal si otvorene nárokovať  dve tretiny jej územia.

Likvidácia prokuratúry

Venezuelská generálna prokuratúra nad excesmi madurovcov dlho privierala oči, až keď obrnené vozidlo vošlo do davu a zrazilo niekoľkých demonštrantov – čo bolo zdokumentované aj na videu – začala vyšetrovanie. Ďaleko však nepokročilo, súdy nariadili zastavenie konania, keďže stíhanie „porušovalo ľudské práva vodiča obrneného vozidla“.

5. augusta 2017 o tretej v noci polícia vtrhla na generálnu prokuratúru, generálna prokurátorka Lucia Ortega musela v prezlečení ujsť z krajiny. Následne predložila dokumenty, ktoré preukazovali viac než 8-tisíc vrážd spáchaných silovými zložkami a prorežimnými bandami – len do roku 2017.

Pre porovnanie, počet zabitých Pinochetovým režimom v Čile sa podľa dnešných odhadov pohybuje okolo 3200.

Štátna venezuelská televízia pred niekoľkými rokmi predstavila aj nového superhrdinu "Superfúz", ktorý sa nápadite podobá na Madura a bojuje proti "impériu".

Je Maduro ochotný ísť až do konca?

Aké sú nádeje, že sa Venezuela vymaní spod vlády chávezovských socialistov? Podľa odborníkov odpoveď závisí od dvoch faktorov: ako ochotní budú voliči, aby sa naozaj postavili proti falšovaniu volieb a vyšli do ulíc napriek riziku, že sa stanú terčom silových zložiek a zaplatených poskokov režimu, a či silové zložky zostanú lojálne voči režimu aj za cenu mŕtvych demonštrantov.

Aspoň doposiaľ sa zdá, že ochota vyjsť do ulíc a protestovať proti ukradnutým voľbám je veľká.

A to aj napriek tomu, že z rôznych častí krajiny hlásia obete pokusu režimu potlačiť demonštrácie. Venezuelské úrady zatkli už viac než dvetisíc ľudí a Maduro sa chvastá, že „chytíme ešte tisíc“.

„Maduro stratil ulice. Nikto ho nemá rád,“ hovorí šesťdesiatnik, ktorému režim zatkol osemnásťročného syna.

Na druhej strane však policajti či vojaci vo viacerých mestách odmietli zasiahnuť proti demonštrantom a miestami sa dokonca k nim pridali. Len čas ukáže, či tieto správy svedčia o širšom fenoméne.