Výrobca kozmetiky Dixi Ivan Milý Zistil som, že v podnikaní je veľmi dôležitý usporiadaný súkromný život

Ivan Milý založil v roku 1991 ako dvadsaťšesťročný spoločnosť Herba Drug, ktorá sa venovala pôvodne importu drogistického a kozmetického tovaru a od roku 1994 ho aj vyrába. V roku 2010 kúpil skupinu značiek, z ktorých najznámejšou sú šampóny Dixi. Pochádza z Bardejova a spolu s manželkou má troch synov.

Rozprávali sme sa o jeho začiatkoch v podnikaní, o tom, čo ho na podnikaní napĺňa a čo, naopak, nebaví, či o tom, ako sa pripravuje na odovzdanie firmy svojim deťom.

Diskutovali sme tiež o viere v podnikaní – či je výhodou alebo nevýhodou –, ako aj o tom, čo sú podľa neho základné predpoklady úspešného podnikateľa.

Ste vyštudovaný rádiotechnik. Ako vám napadlo ísť na tento odbor?

Keď som končil gymnázium, chcel som byť skôr spisovateľom, básnikom alebo niečím iným, nie elektrotechnickým inžinierom. Akurát že dostať sa na filozofické fakulty bolo omnoho ťažšie ako na techniku, preto som šiel tam a zobrali ma bez prijímacích skúšok. Na rádiotechniku som išiel preto, lebo som to považoval za perspektívny odbor. Pri tom, čo robím teraz, považujem technické vzdelanie za veľký plus.

Rádiotechnika je však asi odlišný odbor od chémie alebo v tom je nejaký prienik?

Na to, aby ste založili a viedli firmu v chemickej oblasti, nemusíte byť chemik. Stačí, keď ľudia, s ktorými spolupracujete, sú dobrí chemici. Ale veľmi pomáha štruktúrované myslenie, ktorému vás naučí technický odbor. Veľa mojich spolužiakov z elektrotechnickej fakulty robí niečo úplne iné ako elektrotechniku. Niektorí majú reklamné agentúry, iní podnikajú v oblasti developmentu alebo sú v bankách ako analytici.

Myslenie, ktoré vás naučí technická univerzita, veľmi pomáha v rozvíjaní zmysluplného biznisu. Je to úplne iný typ myslenia, ako keď máte iba humanitné vzdelanie. Mám rád literatúru, filozofiu, mám aj tento pohľad, no keby som bol študoval len to, čo som vtedy chcel, bolo by pre mňa bývalo ťažšie založiť firmu a rozvíjať ju.

Čo sa dialo po tom, keď ste absolvovali vysokú školu?

Promoval som v roku 1989 a nastúpil som do prvého zamestnania v Ústave rádioekológie a využitia jadrovej techniky. Po asi dvoch mesiacoch som šiel na vojnu, pričom Nežnú revolúciu som strávil na Devínskej kobyle. V tom čase som už bol ženatý a mal som aj dieťa, vďaka čomu mi vojenskú službu skrátili.

Už vtedy, keď prebiehala revolúcia, som rozmýšľal nad tým, že by som začal robiť sám na seba. Mám trochu komplikovanejšiu povahu, hoci čím som starší, tým je lepšia. Ale v mladosti bola horšie zvládnuteľná. Nie som diplomatický typ človeka, ale skôr cholerik a vidieť na mne všetky emócie.

Vedel som, že ak nebudem robiť sám na seba, veľkú kariéru nespravím.

Keď ste rozmýšľali nad tým, že chcete začať robiť niečo vlastné, vedeli ste, v akej to bude oblasti?

Keď som sa vrátil z vojny, založil som si živnosť a niečo som kupoval a predával, zväčša nábytok. Predávali sme to, čoho bol nedostatok a otec môjho švagra to vedel zohnať. To som robil ešte popri práci, no v roku 1991 som dal výpoveď a rozmýšľal som, čo budem robiť ďalej. Moja mamka aj vtedy nariekala, že mám robotu, istotu, a miesto toho idem robiť niečo sám.

Mojím začiatkom bol napokon import kozmetiky. Mali sme známych v Poľsku, ktorí mali ďalších známych a tí importovali kozmetiku z Francúzska. Sadli sme do auta, šli sme do Francúzska, kúpili sme rôzne kozmetické produkty, doviezli sme prvý kamión tovaru a začali sme to predávať.

Za čo ste kúpili prvý tovar?

Nemal som peniaze, ale rodičia založili dom a získal som prvý úver v banke, za ktorý sme kúpili prvý kamión tovaru.

Ako sa vám podarilo presvedčiť rodičov, aby išli do takého rizika?

Asi ma mali radi a verili mi. Som dosť tvrdohlavý a ľahko sa nevzdávam, možno aj to na mne videli. Úver sa mi podarilo splatiť a odvtedy som splatil všetky úvery, ktoré som mal.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

Keď ste doviezli ten kamión tovaru, ako ste postupovali ďalej?

Vtedy prebiehala malá privatizácia, čiže jednotlivé prevádzky, ktoré existovali, sa privatizovali a mali to rôzni živnostníci. V novinách som si pozeral, kde sa kedy sprivatizovala aká drogéria, sadol som do auta, zobral som so sebou vzorky a ponúkol ich novým majiteľom predajne.

Boli to skoré deväťdesiate roky, ľudia boli zvyknutí na dobré produkty, ale ich balenia boli dosť sivé. A hlavne chceli niečo iné, nové, chceli mať väčší výber. V tom čase ste mali v drogérii možno tri druhy šampónov.

Keď sme takto chodili po prevádzkach, obchodní cestujúci ešte neboli, my sme boli možno prví. Majitelia boli radi, že sa s nimi niekto rozpráva, urobili objednávku a zväčša aj za tovar zaplatili. Prvý kamión – tridsaťtri paliet tovaru – sme predali asi za tri mesiace.

Ako ste pokračovali?

V tom čase som to robil so spoločníkom, ale ten po niekoľkých mesiacoch odišiel preč, lebo mal iný pohľad na vec. Ja som nechcel zarobené peniaze použiť na spotrebu, ale niečo vybudovať. Začal som hľadať iných dodávateľov. Okrem Francúzska sme časom začali dovážať veci z Fínska, Nemecka, zo Spojených štátov, z Indie a tak ďalej.

Začali vtedy vznikať prvé drogistické veľkoobchody, preto sme aj rozširovali naše portfólio.

Ako vyzerala transformácia od dovážania prípravkov k ich výrobe?

Necítim sa ako obchodník a neuspokojuje ma len niečo kúpiť a predať. Rád niečo tvorím. Zdalo sa mi hlúpe dovážať k nám také jednoduché produkty ako šampóny. Začali sme preto uvažovať nad tým, ako kozmetické prípravky vyrábať.

Nemal som s tým žiadnu skúsenosť, napriek tomu sme vyrábať začali – najprv v prenajatých priestoroch, potom sme začali stavať vlastnú budovu. Kúpili sme prvé tri receptúry od fundovaných vývojárov z Rakovníka, kde bola fabrika Rakona. Išlo o saponát na riad, univerzálny čistiaci prípravok a abrazívny čistiaci prípravok, ktoré sme predávali pod značkou Cila. Následne sme sa naučili robiť avivážne prípravky, ktoré sa volali Aviva.

Šampóny sme zo začiatku nerobili, iba sme vozili koncentrát, ktorý sme riedili, ale postupne sme sa naučili robiť všetko možné.

Hovoríte, že vás nenapĺňalo kupovať a predávať niečo také jednoduché, ako je šampón, no dnes ho vyrábate.

Šampón je v podstate jednoduchá vec, ale vytvoriť celý produkt z ničoho nie je jednoduchý proces. Nebavilo ma niečo len kúpiť a predať to za 1,2-násobok, ale bavilo ma to, že mám nejakú ideu a dokážem ju zhmotniť. V prípade šampónu to znamená, že spolu so spolupracovníkmi vymyslím obal, samotné vnútro, etiketu, vyrobím to a k tomu urobím ešte marketing. Na začiatku je iba myšlienka a na konci je dobrý produkt, ktorý uspokojí zákazníka. Toto ma baví.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

Dá sa povedať, že to, že dnes vyrábate práve kozmetiku, je vlastne náhoda daná tým, že ste začali práve s dovozom kozmetiky?

Je to tak. Keby som bol vtedy začal s chlebom alebo tyčinkami, dnes by som asi piekol chlieb alebo vyrábal tyčinky. A myslím, že by som ich robil dobre. Keď človek zvládne niečo vytvoriť z ničoho, je v zásade jedno, či je to kozmetika, čip alebo čokoľvek iné.

Naozaj je to jedno? Mňa by napríklad niektoré veci bavilo vyrábať a iné nie.

Nebavilo by ma robiť veci, ktoré robia ľudí závislými. Nemohol by som mať napríklad stávkovú kanceláriu alebo nebodaj verejný dom. Nevyrábal by som cigarety, lebo som nefajčiar. Alkohol by som asi mohol vyrábať, ale iba fajnovejší.

Nevyrábal by som ani počítačové hry. Je to vec môjho osobného nastavenia.

Máte k drogérii nejaký osobný vzťah?

Som bežný užívateľ. Robíme produkty pre masový trh, ich hlavným účelom je, aby ľuďom umyli vlasy a aby ich čo najmenej poškodili. To je hlavná úloha šampónu.

Ale aj ten šampón sa dá asi vyrobiť kvalitnejšie alebo menej kvalitne.

To je otázka kritérií. Svet prílišného množstva rôznych informácií, ktoré si ľudia interpretujú podľa seba, vytvára mýty, ktoré ľuďom škodia. Naším cieľom je vytvoriť dobro vo forme produktu, ktorý je dobrý pre zákazníkov, ale aj aby sme boli dobrí k svojim spolupracovníkom, k svojej komunite a k prírodnému okoliu.

Keď poviem „dobrý produkt“, znamená to, že zákazníkovi splní jeho očakávania, neprivádza ho k závislostiam a má byť za spravodlivú cenu. Sú produkty, ktoré sú podľa mojich kritérií veľmi jednoduché, no na to sa nabalí bombastický marketing a predávajú sa za cenu, ktorá nie je spravodlivá. Nie je adekvátna obsahu, ale pocitu, s ktorým ho ľudia kupujú, trebárs preto, že sa chcú podobať na nejakú hviezdu.

Zákazník má voľbu, nemusí to kúpiť, ale keďže je ovplyvnený rôznymi aktivitami okolo toho, kúpi produkt, ktorý je nehodný svojej ceny. Toto ja robiť nechcem a ani to nerobíme.

Veľkým krokom pre vašu firmu bola akvizícia v roku 2010.

Kúpili sme skupinu značiek od spoločnosti de Miclén Levice, určite to pre nás bol míľnik. Dovtedy sme budovali vlastné značky a niektoré privat label produkty. V tom čase sme už aj my vyrábali pre de Miclén, takže aj šampóny Dixi sme vyrábali u nás, ale značku sme ešte nevlastnili.

Keď tieto značky, medzi ktoré okrem Dixi patrili napríklad aj Barbus a Nubian, boli na predaj, uchádzali sme sa o ne a vyhrali sme výberové konanie. Videl som v nich veľký potenciál a začali sme ich rozvíjať. Bol to asi najlepší obchod môjho života.

Tieto značky mali svoju históriu, ale v tom čase boli ufúľané a zaprášené. Každý ich vnímal ako totálne retro a nie veľmi dobré. Keď som ich kúpil, mali podiel na trhu asi 4,5 percenta a po dvanástich rokoch máme asi 17 percent. Keby sme ich neboli kúpili, boli by zanikli, tak ako zanikol de Miclén.

Staršie výrobky značky Barbus. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Hralo v ich nákupe rolu aj to, že ste zacítili, že možno príde akási „retro vlna“ nostalgie za socialistickými značkami?

Nie, tak som to nevnímal. Som bežec na dlhé trate a bral som to ako svoje poslanie.

Kúpili ste teda ufúľané a zaprášené značky. Čo ste s nimi urobili?

Najprv sme sa začali o ne viac starať a boli sme aktívnejší v predaji. Vedel som, že bude treba robiť zmeny, no najprv som potreboval splatiť úver, za ktorý som ich kúpil. Naším cieľom bolo zachovať distribúciu, ale spočiatku sme nerobili žiadne zmeny. No aj tak sme predali viac, ako predal de Miclén.

Až postupom času sme začali tieto značky meniť. Sú tradičné a naši zákazníci boli zväčša starší ľudia, ktorí boli na niečo zvyknutí. Zmeny sme teda robili veľmi pomaly. Bál som sa, že ak urobím veľkú zmenu produktu, ľudia ho na pulte nespoznajú. Nových zákazníkov by som nebol získal a existujúcich by som bol stratil.

Najprv sme trochu zmenili obal, etikety, potom sme ich zase trošku zmenili a napokon sme produkt zabalili do sleevu, to je celotelová etiketa, teda nie je tam nalepená predná a zadná etiketa, ale je súčasťou obalu.

Samotný obsah šampónu sme veľmi nemenili, lebo bol fajn. No stále musíme robiť nejaké zmeny, lebo sa vyvíja legislatíva. Napríklad sa zistí, že nejaká zložka je škodlivá a zakáže sa. Na to musíme reagovať a meníme niektoré zložky.

Napĺňa vás vyrábať niečo, čo je dobré, nespôsobuje závislosť a je to za spravodlivú cenu. V čom sú teda vaše výrobky dobré?

Hovoríme o výrobkoch pre masový trh, teda každý človek by si mal dovoliť kúpiť si ho. Rozdiel medzi naším produktom a produktom, ktorý vyrobí Henkel, L’Oréal alebo Procter & Gamble, je veľmi malý, niekedy žiadny. Sú produkty, ktoré majú horšie ako naše, a také, ktoré majú kvalitatívne lepšie, čím myslím, že majú bohatšie zloženie alebo iné aktívne látky.

Rozdiel však je vo vnímaní značky, ktoré sa buduje cez marketing. Naše produkty sú úplne porovnateľné s ostatnými produktmi pre masový trh.

Keby som zvažoval kúpu napríklad medzi šampónom značky Dixi a šampónom značky Alpa, prečo by som si podľa vás mal kúpiť Dixi?

Jednoduchý dôvod je taký, že sa vyrába na Slovensku. Keby som mal odpovedať fundovane, musel by som si spraviť analýzu, čo v tom šampóne je a v akých množstvách, a na základe toho by som možno mohol povedať, že šampón Dixi má viac aktívnych látok, čiže umyje vlasy lepšie, že má viac látok, ktoré tak nevysušia pokožku, a podľa toho by som vám vedel povedať, či si máte kúpiť šampón Alpa alebo náš produkt.

Odporúčal by som vám aj vyskúšať si vôňu šampónu, lebo ľudia kladú veľký dôraz na senzoriku. Každý človek môže na nejaký kozmetický produkt reagovať inak. Niekto sa môže po niečom vyhádzať, ale nie preto, že by ten produkt bol zlý. Napokon, ešte by som dodal, že v našich produktoch je veľa prírodných extraktov, ale najmä v rade Carpathia Herbarium.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

Z čoho je zložený bežný šampón?

Jeho súčasťou sú látky, ktoré umývajú a odmasťujú, volajú sa tenzidy. Do šampónu dodávame aj ďalšie látky, ktoré obmedzujú nadmerné vysúšanie pokožky a vlasov. Okrem toho tam pridávame aj prísady s rôznym účinkom podľa typu šampónu, napríklad protilupinovú prísadu, zvláčňujúce zložky a podobne. Šampón potrebujeme zahustiť, aby mal požadovanú viskozitu, a upraviť pH, aby bolo blízke pokožke. Súčasťou je tiež parfum či farbivá.

Keď mám napríklad žihľavový šampón, kde tam je tá žihľava?

Obsahuje extrakt žihľavy, ktorý kupujeme od nášho dodávateľa na Spiši. Do brezového šampónu dávame brezovú šťavu, ktorú odchytávame sami. Na jar navŕtame brezy a odoberáme miazgu, ktorú potom konzervujeme. Je to z briez z okolia, s urbariátom máme dohodnuté miesta, kde rastú brezy v lese. Okrem toho máme zopár dodávateľov, ktorí majú brezy na vlastných pozemkoch a takisto zachytávajú ich šťavu.

Koľko máte zamestnancov?

V skupine firiem, ktoré vyrábajú kozmetiku a obaly, a v logistickej firme je celkovo asi 110 ľudí. Máme závod v Smižanoch a Topoľčanoch, kde je aj centrálny sklad.

Darí sa vám výrobky vyvážať aj mimo Slovenska?

Vyvážame do Česka a v tejto chvíli máme ešte dosť práce na českom trhu, ale aj na Slovensku. V horizonte možno piatich rokov by som rád predával aj v jednej z ďalších susedských krajín.

Koľko vašich rodinných príslušníkov pracuje pre firmu?

Okrem mňa aj moja manželka, naši dvaja synovia a nevesta. Synom som položil otázku, či chcú vo firme pokračovať, a všetko pripravujem na to, aby som raz odtiaľto vycúval. Určil som si hranicu, že by som tu chcel byť biblických štyridsať rokov, čo nastane v roku 2031.

Postupne na to nastavujeme štruktúry, jeden syn už je konateľ a jedného dňa to plnohodnotne preberie.

Zamestnankyne vo výrobnej hale. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Aké sú plány firmy na najbližších päť rokov?

Neustále vyvíjame nové produkty. Najväčšou hodnotou firmy sú značky, ktoré máme, a ľudia, ktorí tu robia. V tejto chvíli sme vo fáze, keď sme začali montovať novú linku a zakúpili sme stroj na nový produkt plnený do stojatých vreciek, volá sa to doypack. Predpokladám, že do konca roka budeme takéto produkty vyrábať.

Prechádzame na nový informačný systém a z toho vyplýva plno vecí, napríklad chceme eliminovať excelové tabuľky, zlepšiť plánovanie. Keď všetko pôjde, chceme postaviť aj novú halu. V šuplíku máme pripravené aj projekty, do ktorých však nepôjdem bez grantu.

Netajíte sa tým, že ste veriaci. Ovplyvňuje podľa vás viera podnikanie?

Viera ovplyvňuje celý môj život, teda aj podnikanie.

Myslíte, že byť kresťan je v podnikaní skôr výhoda alebo nevýhoda?

Pre mňa jednoznačne výhoda. Pri mojom videní sveta je viera to, čo ma ukotvuje a dáva mi nejaké istoty. Ľudia, ktorí nezažili autentickú vieru, sa na nás veriacich pozerajú ako na niekoho, kto je niečím obmedzený; vnímajú to iba cez povinnosti, čo všetko musíme. No mne práve viera dáva slobodu.

Mám kolegov, ktorí sú neveriaci, a keď sa nám niečo podarí, povedia: Dobre si sa modlil. No ja viem, že sa nemodlím preto, aby som mal viac peňazí alebo aby sme niečo nové vytvorili. Modlím za to, aby som spravil správne rozhodnutie. Pri modlení to človek možno aj viac premyslí, precíti, a keď spravím rozhodnutie, s ktorým som vnútorne spokojný, cítim sa slobodne. Ak spravím rozhodnutie, z ktorého mám výčitky svedomia, je to zlé rozhodnutie.

Stretli ste sa počas svojho podnikania s požiadavkou spraviť niečo, čo sa priečilo vašim hodnotám?

Poviem vám to tak, ako to bolo. Jediný raz sme riešili obchod cez úplatok, ešte v deväťdesiatych rokoch. Bol to krátkodobý úspech a iba jednorazová vec. Neprinieslo nám to žiadne šťastie a bolo to zlé rozhodnutie. Inak som sa však nestretol s ničím, nikto od nás nič nežiadal, a keď niekto niečo naznačoval, ignoroval som to.

Nechcem, aby to vyznelo tak, že odsudzujem všetkých, ktorí dávajú úplatky. Nebol som v pozícii, že by som zachraňoval firmu a inak by naši ľudia šli na ulicu. Neviem, ako by som sa bol v takej situácii zachoval, ale posudzovať to bude niekto iný.

Stále sa snažím budovať dlhodobé vzťahy s dodávateľmi aj odberateľmi. Keď máme problémy, podržia nás, keď majú problémy oni, podržíme ich my. Veľa z nich prešlo až do priateľského vzťahu. Toto je v podnikaní omnoho dôležitejšie.

Čo by ste poradili mladým, ktorí uvažujú, že začnú podnikať?

Nerád rozdávam rady. Môžem poukázať na to, čo pomohlo mne: byť vytrvalý, slušný k svojim dodávateľom aj odberateľom, riešiť problém, keď ho mám, nepchať hlavu do piesku a nečakať, že to prehrmí. Keď mám problém a môžem ho spôsobiť aj iným, pomohlo mi ich o tom informovať, čo práve vedie k budovaniu vzťahov.

Ďalšia vec, ktorá sa mi v podnikaní javí ako veľmi dôležitá, je usporiadaný súkromný život. Ak má niekto rozhárané veci, berie mu to pokoj. Preto som aj rád, keď ľudia, ktorí u nás pracujú, majú svoj život usporiadaný a žijú v riadnych vzťahoch.