Výchovná poradňa Keď trvám na dodržiavaní hraníc, dcéra začne kričať, že chce zomrieť. Vždy ma to vyľaká

Svoje otázky na tému výchovy detí s krátkym opisom svojej životnej situácie môžete poslať na mail vychovnaporadna@postoj.sk. Vaše anonymné otázky a odpovede odborníkov následne zverejníme v rubrike Výchovná poradňa.

Dobrý deň, chcem poprosiť o radu alebo názor na našu situáciu. Možno ju nebudem vedieť celkom dobre opísať, ale bojím sa o dcérku (bude mať čoskoro šesť rokov). Mám pocit, že nerešpektuje hranice.

Napríklad pri hre človeče, nehnevaj sa aj keď vie, ako ide poradie v hádzaní kockou a aký je počet hodov, ona to chce inak. Keď jej vysvetlím, že pravidlá musí rešpektovať, urazí sa, a keď si stojím za svojím, začne o sebe hovoriť, že je zlá, že chce zomrieť a nechce tu žiť. Toto je len jednoduchý príklad, ale týka sa to aj vzťahov so súrodencami.

Mám pocit, že vie, že ju milujem tak, že sa zľaknem, čo sa s ňou deje, že si to s ňou chcem vyrozprávať a zabudnem na hranice. Akoby mi odvádzala pozornosť inam. Ja som jej nikdy tak nepovedala. V noci škrípe zubami, akoby mala v sebe nejakú tenziu. Ďakujem za odpoveď.

Nerešpektovanie hraníc býva výchovnou ťažkosťou v mnohých rodinách. Každá rodina a každý vzťah je však individuálny a špecifický. Tak aj tento vzťah matky a dcéry, kde dcérka úmyselne nerešpektuje hranice, komunikuje slová o svojej smrti a rodič pociťuje obavy a strach.

Spolu s vyššie spomenutými ťažkosťami čitateľka píše o pocite dcérkinej tenzie, ktorá sa (ako sa zdá) prejavuje nočným škrípaním zubov.

Môžu to byť vonkajšie prejavy emocionálneho prežívania dieťaťa? Alebo to spolu nesúvisí?

Najprv si povedzme o škrípaní zubov – bruxizme. Je to u detí bežný jav, pričom sa týka všetkých vekových kategórií, nielen detí. Niektoré zdroje uvádzajú, že z desiatich detí každé druhé až tretie v noci škrípe zubami.

Príčina bruxizmu môže byť rôzna. Môže to byť zlozvyk, zväčšená nosná mandľa, spánkové apnoe či iné.

Ďalšou rovinou vysvetlenia nočného bruxizmu je prežívanie stresu, preťaženie či úzkosť... Odporúčam ho riešiť najprv návštevou špecialistov (ORL, zubár) na vyvrátenie alebo potvrdenie diagnózy. Ak sa nevyskytuje fyziologický dôvod, je zrejmé, že bruxizmus bude mať svoj dôvod v psychoemocionálnom prežívaní.

A tu sa dostávame k správaniu a reakciám dcéry. Ako stanoviť hranice, aby ich rešpektovala? Ako zareagovať, keď sa urazí a keď povie, že nechce žiť? Ako si zachovať „chladnú hlavu“ a nedať sa uniesť emóciami z počutých slov?

Pred každou spoločnou hrou si dohodnite pravidlá. Uistite sa, že im rozumie, a najmä urobte dohodu, čo sa bude diať, ak ich nebude rešpektovať. Napríklad že predčasne ukončíte hru a nebudete reagovať na jej urazenie.

Ak sa dcérka dostane do emócií hnevu, môžete ukončiť hru. Nemusíte sa dať vtiahnuť do tejto situácie, ale môžete z nej ako rodič odísť – ukončite hru a počkajte, kým sa dcéra upokojí. Môžete jej pomôcť tak, že emócie pomenujete. (Hneváš sa, lebo je koniec hry? Hneváš sa, lebo trvám na dohodnutých pravidlách?) Ak totiž pomenujete emóciu, tá má tendenciu znížiť svoju intenzitu.

Ak sa emócie dostanú pod kontrolu, vráťte sa k danej situácii a rozprávajte sa o nej. Počúvajte, čo dcéra vraví a prečo to vraví. Je zrejmé, že niečo svojím správaním a reakciami sleduje a pre niečo to robí. Vďaka rozhovoru a záujmu sa to môžete dozvedieť. 

Dbajte na to, aby ste sa nedali vtiahnuť do zrkadlenia emócií a odklonu od toho, čo jej chcete povedať. V prednej časti mozgu máme zrkadlové neuróny, ktoré sú zodpovedné za to, že zrkadlíme – opakujeme po druhých. Ak napríklad budem na dieťa kričať, vďaka zrkadlovým neurónom mozog vyšle signál a aj dieťa zvýši svoj tón hlasu. Známe je tiež zívanie – ak vidím niekoho zívať, automaticky začnem zívať aj ja, a to vďaka zrkadlovým neurónom.

Táto informácia Vám môže pomôcť nedať sa „uniesť“ situáciou, emóciami a, naopak, mať situáciu, rozhovor vo svojich rukách.

Dieťa spomína, že nechce žiť, že chce radšej umrieť. V akejkoľvek situácii, keď dieťa hovorí o túžbe zomrieť, treba zareagovať. Takéto slová sú príliš vážne, aby sme ich prešli domnienkou, že to nemyslí vážne.

Odporúčam viesť rozhovory s dcérou a pýtať sa, prečo to hovorí, ako to myslí. Venovať jej pozornosť a záujem. A zvážiť pomoc odborníka. Vždy keď sme si nie istí, niečo nám „nesedí“, raďme sa s odborníkmi. Sledujme správanie dieťaťa – čo sa deje v jeho živote? Prežíva niečo ťažké?

Ak pospájame škrípanie zubov, vnútorné napätie, nerešpektovanie hraníc, slová o vlastnej smrti, je zrejmé, že dieťa prežíva niečo, s čím si nevie samo poradiť. A prejavuje to týmto spôsobom. Je potrebné ísť do podstaty ťažkosti a hľadať príčinu správania a vnútorného prežívania. S pozdravom Katarína Winterová