Analytička z Harvardu Mariana Budjeryn Rusi využili bezpečnostné vákuum, v ktorom sa Ukrajina ocitla vlastnou vinou aj vinou Západu

Mariana Budjeryn sa narodila vo Ľvove. Je staršou výskumnou pracovníčkou na Kennedy School a Belfer Centre na Univerzite v Harvarde. Zaoberá sa jadrovými hrozbami, odzbrojením, kontrolou zbrojenia a jadrovými zbraňami. Napísala knihu Zdedenie bomby: Kolaps ZSSR a jadrové odzbrojenie Ukrajiny (Inheriting the Bomb: The Collapse of the USSR and the Nuclear Disarmament of Ukraine).

Koncom mája sa vo Viedni zúčastnila na konferencii ICONS – Medzinárodnej konferencii o jadrovej bezpečnosti (International Conference on National Security).

Vo svojej knihe ste zrekonštruovali, ako a prečo došlo v 90. rokoch k ukrajinskému jadrovému odzbrojeniu. Dnes si mnohí kladú otázku, či bolo rozumné, že Ukrajina sa v decembri 1994 vzdala jadrových zbraní výmenou za záruky, ktoré Rusko opakovane pošliapalo. Bolo to podľa vás prezieravé?

Iste, obzvlášť po roku 2014, teda po zabratí Krymu a vojne v Donbase, sa rozhodnutie o odzbrojení vníma kontroverzne. Na základe archívnych materiálov a rozhovorov s účastníkmi rokovaní z prvej polovice 90. rokov som skúmala, aké boli možnosti Ukrajiny a aké alternatívy zvažovala. Mohli sa ukrajinskí lídri rozhodnúť inak, nemali si ponechať časť jadrového arzenálu, ktorý zdedili po bývalom ZSSR? Nevyhli by sa tak súčasnej vojne?

Knihu som dopísala pred ruskou inváziou v roku 2022, seba samej som sa pýtala, či moje závery sú platné aj v novej realite po 24. februári 2022.

K čomu ste dospeli?

V roku 1994 išlo o prezieravé rozhodnutie pre Ukrajinu. Otázka neznie ani tak, či sa Ukrajina mala vzdať jadrových zbraní, ale či urobila správnu vec. Z pohľadu medzinárodného spoločenstva alebo Zmluvy o nešírení jadrových zbraní (NPT) nastavila Ukrajina veľmi pozitívny precedens. Preto by dnes nemala čeliť negatívnym dôsledkom.

Po roku 2014 sa totiž objavujú pochopiteľné úvahy typu: „Ukrajina sa vzdala tretieho najväčšieho arzenálu na svete výmenou za prázdne sľuby a neslávne Budapeštianske memorandum. A pozrite, ako to dopadlo!“ V USA si túto epizódu histórie jadrových zbraní až tak nepamätajú, ale vtedajší činitelia to vnímajú asi tak, že Ukrajina vtedy vlastne ani nemala na výber, pretože to boli zbrane sovietskeho, respektíve ruského pôvodu. Teda Rusko malo aj tak nad týmito zbraňami kontrolu a velenie.

Veľkou chybou bolo, že po podpise Budapeštianskeho memoranda Ukrajina zaspala na vavrínoch a ďalších 20 rokov sa nič nedialo.

Obidva naratívy sú však mylné, hoci v sebe majú istý prvok pravdy.

Ako to myslíte?

Ukrajina mala na výber a mohla sa slobodne rozhodovať. Mala inžinierov, vedcov, odborníkov na jadrové zariadenia a aj jej politické vedenie, ktoré malo o týchto zbraniach obmedzené vedomosti, sa rýchlo zorientovalo v problematike. Na základe komunikácie so západnými štátmi si uvedomovali dôležitosť týchto zbraní, neboli teda ochotní vzdať sa ich len tak. Hoci Ukrajinci mali v rokovaniach pomerne slabé postavenie, podarilo sa im vyrokovať určité dôležité veci – Budapeštianske memorandum, finančnú kompenzáciu za štiepny materiál a ďalšie ústupky od USA. 

Urobila ukrajinská strana v polovici 90. rokov aj nejaké chyby?

Veľkou chybou bolo, že po podpise memoranda zaspala na vavrínoch a ďalších 20 rokov sa nič nedialo. Medzinárodným dokumentom treba dávať pravidelnú náplň, obnovovať ich podstatu, majú mať zabudované praktické kroky. Podobne ako článok 5 zmluvy NATO sa pravidelne prejavuje v spoločných cvičeniach, rotácii jednotiek, nasadení vojakov a podobne.

Celkový rámec mohla Ukrajina použiť ako základ viacerých alternatív bezpečnostných garancií, pochopiteľne, mimo členstva v NATO. O to sa však vtedy neusilovala a bolo by náročné niečo také dosiahnuť. V každom prípade mohlo ísť o niečo podobné, o čo sa usiluje dnes.

Vráťme sa ešte dozadu. Bolo vôbec vedenie ZSSR pripravené na scenár, že v prípade rozpadu štátu sa jadrové zbrane ocitnú vo viacerých bývalých zväzových republikách? Alebo nastal v tejto oblasti absolútny chaos?

To je zaujímavá otázka. Myslím, že platí tak trochu oboje. Sovietska armáda začala sťahovať taktické jadrové zbrane z neruského územia, po páde Berlínskeho múru išlo najprv o štáty bývalej Varšavskej zmluvy, keďže v Československu, Poľsku, Maďarsku i NDR sa nachádzali taktické jadrové zbrane. Dokonca aj v Bulharsku, hoci to nikdy nebolo oficiálne priznané.

Hlavné riaditeľstvo ministerstva obrany ZSSR bolo centrálnym orgánom, ktorý mal na starosti hlavice, ich údržbu, presun a uskladnenie. Hlavice vydávalo vojenským jednotkám v prípade vojny. V roku 1989 začalo sťahovať taktické jadrové zbrane zo strednej Ázie, predovšetkým z Tadžikistanu a Uzbekistanu, kde už v tomto období nastávajú etnické nepokoje vo Ferganskej kotline. Takisto na Severnom Kaukaze, v hlavnom meste Azerbajdžanu Baku, nastali konflikty medzi Arménmi a Azerbajdžancami. Časť protestujúcich sa skoro zmocnila skladu jadrových zbraní v blízkosti leteckej základne.

Okrem samotného Ruska sa počnúc septembrom 1991 taktické jadrové zbrane nachádzali už len na území troch bývalých republík ZSSR – Kazachstanu, Bieloruska a Ukrajiny. Tie však Rusko stiahlo z Ukrajiny v máji 1992. Vedeli, že ide o najohrozenejšie zariadenia, a mohli ich ľahko previezť.

Na týchto územiach však boli aj strategické jadrové zbrane, ktoré sa, pochopiteľne, nedali tak jednoducho „zabaliť“ a presunúť, keďže išlo o bombardéry, rakety dlhého doletu, strely s plochou dráhou letu a podobne. Vtedy sa tieto bývalé sovietske republiky prvýkrát ozvali s tým, že bez ich súhlasu nemôžu jadrové zbrane brať z ich územia. O tom boli v podstate rokovania v nasledujúcich rokoch.

Pohľad z MoskvyRusi nie sú v panike, vojna ich živí

Jiří Just

V týchto rokoch však bol na americkej i sovietskej strane eminentný záujem na redukcii všetkých zbraní...

Vtedajší prezident George H. W. Bush v septembri 1991 oznámil takzvanú prezidentskú jadrovú iniciatívu. Recipročne sa k nej v októbri 1991 pridal aj Michail Gorbačov, vtedy stále oficiálna hlava štátu ZSSR, hoci ten sa postupne rozpadal.

Bush si uvedomoval riziko, že v nástupníckych štátoch môžu tieto jadrové zbrane skončiť v rukách nespoľahlivých osôb. Vtedy oznámil, že USA jednostranne stiahnu všetky svoje taktické jadrové zbrane zo zámoria na americké územie s výnimkou nukleárnych bômb B-61, ktoré sa dodnes nachádzajú na šiestich európskych leteckých základniach. Bush dúfal, že v reakcii na tento krok budú podobne postupovať Sovieti, čo sa aj stalo.

Nezabudnime, že Ukrajina prejavila ochotu stať sa štátom bez jadrových zbraní ešte 16. júla 1990 – pred samotným rozpadom ZSSR. Vychádzala aj z vtedajšieho protinukleárneho sentimentu, ktorý bol dôsledkom výbuchu v Černobyli.

Vtedajší ukrajinský prezident Kravčuk sa v marci 1992 usiloval tento presun taktických jadrových zbraní zastaviť alebo aspoň pozdržať, ale asi 50 percent zbraní sa už odviezlo. Nakoniec sa Ukrajinci a Rusi, Kravčuk a Jeľcin, v apríli 1992 dohodli na kontrolných pravidlách. Malo dôjsť nielen k transportu zbraní, ale aj k ich rozmontovaniu, aby v budúcnosti nemohli byť použité proti Ukrajine.

Aká bola politická atmosféra na Ukrajine? Kravčuk to vnímal pragmaticky, ale boli aj politici, ktorí s celou transakciou nesúhlasili?

Boli aj politické sily, ktoré mali k odzbrojeniu opatrnejší prístup. Nezabudnime však, že Ukrajina prejavila ochotu stať sa štátom bez jadrových zbraní ešte 16. júla 1990 – pred samotným rozpadom ZSSR – v rámci rezolúcie o štátnej suverenite. Ukrajinci vychádzali aj z vtedajšieho protinukleárneho sentimentu, ktorý bol dôsledkom výbuchu v Černobyli. Zároveň si uvedomovali, že vojenské záležitosti sa stále riešia centrálne v Moskve, na ktorú predstavitelia zväzových republík nemali dosah. Vedeli, že ak má samostatná Ukrajina existovať, musia sa rozvoľniť strategicko-vojenské väzby s Moskvou. Jednou z ciest bolo unilaterálne vyhlásenie o denuklearizácii.

Udialo sa to predtým, než začali USA a Rusko vyvíjať akýkoľvek tlak. O rok nato sa však neuveriteľnou rýchlosťou ZSSR rozpadol zvnútra. Ukázalo sa, že odzbrojenie a vojenské odlúčenie od Moskvy neboli nutnou podmienkou na nezávislosť. Odrazu tí istí ľudia, ktorí dovtedy chceli rozchod s Ruskom cestou jadrového odzbrojenia, napríklad „Ruch“ (Narodnyj Ruch Ukrajiny), teda Národnodemokratické hnutie Ukrajiny, začali hovoriť: „Moment, dajme si čas na rozmyslenie, aby sme to urobili čo najlepšie.“

Ukrajina teda nikdy oficiálne neprehodnotila svoje úsilie jadrového odzbrojenia. Následné rokovania tak skôr riešili spôsob, ako by malo odzbrojenie vyzerať.

Prezident Kravčuk, ktorý bol v úrade len od 1. decembra 1991, a teda len vytváral výkonnú moc v štáte, nadviazal na rozhodnutie ukrajinského parlamentu, že Ukrajina chce byť štátom bez jadrových zbraní. Začalo sa s presunom taktických jadrových zbraní, ktorý prebiehal bez problémov až do februára a marca 1992. Ukrajina podpísala aj zmluvu so Spoločenstvom nezávislých štátov (SNŠ) o spoločnom systéme velenia, riadenia a kontroly spolu s Ruskom, Bieloruskom a Kazachstanom. Prisľúbila aj odzbrojenie do roku 1994.

Vtedy sa však začali ozývať už spomínaní národní demokrati z Ruchu...

Išlo o stranu, ktorá bola historicky podozrievavá voči Rusku. Svoj postoj odôvodňovali tým, že ak Ukrajina pristúpi k odzbrojeniu, bude potrebovať bezpečnostné garancie a kompenzácie.

Ich podozrievavosť ešte umocnil zákon o ruskej jurisdikcii a suverenite nad prístavom Sevastopol, ktorý ruská Duma schválila v máji 1994. Jeľcin síce tento zákon nepodpísal, ale bol to jeden zo signálov, že Rusko sa svojho vplyvu len tak nevzdá.

Vychádzalo sa z toho, že tieto zbrane sú ukrajinským majetkom. Ak by totiž nepatrili Ukrajine, ako by Ukrajinci vôbec mohli žiadať finančné kompenzácie?

Ako reagovali Rusi na ukrajinské požiadavky?

Najprv o celej veci odmietli čo i len diskutovať. V intenciách Zmluvy o nešírení jadrových zbraní (NPT) sa považovali za uznaný jadrový štát, teda zbrane na ukrajinskom území vnímali ako svoj majetok, ktorý tam len uviazol. Ukrajinci však argumentovali tým, že sú tiež nástupníckym štátom ZSSR, ktorý do vývoja a výroby sovietskeho jadrového arzenálu investoval svoje prírodné aj ľudské zdroje.

Po rozpade ZSSR nastala hospodárska kríza, vypukol štrajk baníkov v Donbase a Ukrajina potrebovala finančnú pomoc od Západu. Čas bol kľúčový, ak by ho Ukrajinci mali viac, možno by mohli vyrokovať lepšiu dohodu.

Dnes sa to zdá ako maličkosť, mnohí by možno poznamenali, že to mala Ukrajina urobiť inak a lepšie. Musela však bojovať o samotnú akceptáciu faktu, že zbrane sú jej majetkom, a preto im prináleží finančná kompenzácia. Napokon to boli Američania, ktorí prijali fakt, že zbrane patria Ukrajine, že všetko zaplatia, len ak sa podarí dosiahnuť denuklearizáciu.

Navyše v prípade Ukrajiny nešlo o najpálčivejšiu domácu záležitosť, po rozpade ZSSR nastala hospodárska kríza, vypukol štrajk baníkov v Donbase a Ukrajina potrebovala finančnú pomoc od Západu a od západných finančných inštitúcií ako MMF a Svetová banka pre stabilizačný fond a svoju menu. Nič z toho by nedostali, pokiaľ by celú situáciu predlžovali. Čas bol kľúčový, ak by ho Ukrajinci mali viac, možno by mohli vyrokovať lepšiu dohodu.

Blížila sa aj konferencia signatárov Zmluvy o nešírení jadrových zbraní (NPT) v roku 1995. USA tlačili na to, aby sa zmluva predĺžila na neurčito, a chceli, aby sa Ukrajina, Bielorusko i Kazachstan stali účastníkmi NPT.

Napokon došlo v decembri 1994 k podpisu Budapeštianskeho memoranda, v ktorom sa Ukrajina prisľúbila vzdať jadrového arzenálu, zároveň získala od signatárov, Ruska, USA a Veľkej Británie, bezpečnostné garancie, ktoré však boli vágne. Prečo to nebolo dohodnuté lepšie? Bol to dôsledok časového tlaku, opojenia z pádu železnej opony? Neuvažovalo sa, že jeden zo signatárov môže memorandum porušiť?

Národní demokrati a ďalší ukrajinskí politici, ktorí boli viac podozrievaví voči Rusku, chceli bezpečnostné garancie. Ukrajinskí diplomati sa usilovali o robustnejší záväzok zo strany Západu. USA však vtedy na niečo také neboli pripravené, chceli to rýchlo vybaviť. Zmluva musela ísť na ratifikáciu do Kongresu, kde sa to mohlo zaseknúť a amerického prezidenta by to stálo veľa politického kapitálu. Prezidentom bol už Bill Clinton, chcel motivovať ukrajinskú stranu bez toho, aby USA pristúpili na väčšie formálne záväzky.

Ukrajinskí vyjednávači neboli žiadni hlupáci. Vedeli, že americká strana im v danom okamihu nič lepšie nemôže ponúknuť. Možno sa Ukrajinci pokúsili o malý trik, keď anglické slovo assurances („záruky“) preložili do ukrajinčiny ako „garancie“, čo znelo silnejšie a dôveryhodnejšie. Súviselo to s úsilím presvedčiť parlament, aby dokument schválil a aby sa pristúpilo k NPT.

Ale ako ste spomenuli, všade bol vtedy prítomný zeitgeist – koniec studenej vojny, pocit, že nastal čas tieto štáty integrovať do medzinárodných štruktúr, prehĺbiť obchodné vzťahy a spoločne oslavovať „koniec dejín“. Trochu preháňam, ale napríklad Vyšehradská štvorka sa poistila a jednotlivé štáty podali prihlášku do NATO pre prípad, ak žiaden „koniec dejín“ nenastane.

Rozumeli Ukrajinci v tom čase vôbec tomu, že Rusko raz môže byť existenčnou hrozbou?

To je ďalší problém, na Ukrajine vtedy nejestvoval spoločenský ani politický konsenzus, že by Rusko mohlo v budúcnosti predstavovať hrozbu. Ukrajina bola predsa len viac „sovietizovaná“, určite viac ako bývalé satelity. Hospodárstvo aj populácia mali silnejšie väzby na Rusko. Ukrajinskej spoločnosti tak trvalo oveľa dlhšie uvedomiť si, že existuje nebezpečenstvo invázie.

Niekedy v roku 2016 som mala zaujímavú príhodu na konferencii vo Washingtone. Rozprávala som sa s ukrajinským dôstojníkom, ktorý pred rozpadom ZSSR pracoval na vesmírnej stanici v Bajkonure. Pochádzal zo západnej Ukrajiny, bol to vlastenec, ale skonštatoval: „Som dôstojník ukrajinskej armády, zložil som sľub ukrajinskému národu, ale ak mám byť úprimný, ak by som pred rokom 2014 (anexia Krymu a vojna v Donbase, pozn. J. K.) mal zamieriť na Rusa a začať strieľať, nemohol by som to urobiť.“

Všetci ľudia z armádneho prostredia totiž chodili na rovnaké vojenské akadémie, slúžili v armáde bok po boku. Bola tam istá psychologická bariéra, ktorá sa nabúrala v roku 2014 a ešte oveľa významnejším a tragickejším spôsobom v roku 2022. Bude trvať generácie, kým sa to napraví.

Vojnový reportér Tomáš ForróUkrajinci vedia, že aj keby vyvesili bielu vlajku, nepríde žiaden mier

Jozef MajchrákMartin Hanus

Od samotného podpisu v roku 1994 až do neskoršieho obdobia Oranžovej revolúcie v roku 2004 alebo Majdanu v rokoch 2013 – 2014 sa však veľmi o Budapeštianskom memorande nehovorilo. Zrejme aj vy ste sa téme začali venovať až po anexii Krymu.

Máte pravdu. Ukrajinci podpísali dokument, kde sa spomínali garancie, a následne to zapadlo prachom. Ako som už spomínala, boli isté momenty, keď Ukrajina mohla vďaka tomuto dokumentu vplývať na svojich partnerov, vyťažiť z neho viac. Nikto im totiž nebol pripravený len tak dať čokoľvek na striebornom podnose.

V medzinárodnej politike to tak nefunguje. Musíte sa stretávať, lobovať, presviedčať ľudí. Napríklad taký Izrael je v týchto veciach veľmi zdatný a veľmi úspešný. Nie je členom NATO, nemá ani vzájomnú obrannú dohodu s USA, napriek tomu sa mu ako malému štátu, ktorý susedí s nepriateľsky naladenými susedmi, darí udržiavať strategické partnerstvo a dostávať zbrane od Washingtonu.

To isté mohla urobiť aj Ukrajina.

Čo konkrétne?

Mala vyzývať signatárov, nech sa garancie o územnej celistvosti naplnia reálnym obsahom, mohla vyzývať na dodanie zbraní, obranných technológií a podobne. Ukrajina však bola zaneprázdnená inými problémami, riešila obrodu demokratických princípov, boj proti oligarchom či ruskému vplyvu.

V súčasnosti USA poskytujú stovky miliárd dolárov Ukrajine vo forme ekonomickej i vojenskej pomoci. Medzi rokmi 2014 a 2022 to boli iba dve miliardy dolárov, teda toľko, čo Izraelu poskytujú každý rok.

Rusi potom v roku 2014 využili bezpečnostné vákuum, v ktorom sa Ukrajina ocitla čiastočne vlastnou vinou a čiastočne vinou Západu.

Vtedy odrazu Ukrajinci vytiahli Budapeštianske memorandum a poukazovali na bezpečnostné garancie, ktoré obsahovalo. Myslím si, že to bol moment, keď USA a Veľká Británia mali oveľa viac naplniť svoje záväzky. V súčasnosti USA poskytujú desiatky, stovky miliárd dolárov Ukrajine vo forme ekonomickej i vojenskej pomoci. Medzi rokmi 2014 a 2022 to boli iba dve miliardy dolárov, teda toľko, čo Izraelu poskytujú každý rok. V tomto období prebiehala pomoc, či už išlo o zbrane, alebo tréning vojakov, nikto to však neoznačil ako spôsob plnenia záväzkov, ktoré im vyplývajú z memoranda.

Aspoň mohli v roku 2014 povedať: „To, čo robíme, je dôležité pre režim nešírenia jadrových zbraní. Štát dobrovoľne pristúpil k jadrovému odzbrojeniu a dostal garancie od jadrových krajín, takže tie potom prišli na pomoc, hoci aj miera pomoci môže byť obmedzená. Takto to však funguje.“

Myslím si, že išlo o jednu z najväčších chýb Obamovej zahraničnej politiky. Reakcia USA na krízu v roku 2014 bola slabá, pričom celá otázka Budapeštianskeho memoranda sa dostala na vedľajšiu koľaj. Bolo mnoho dôvodov invázie na Ukrajinu v roku 2022, mnoho prešľapov a krokov, ako sme sa dopracovali k dnešnej vojne, a myslím, že toto bol najvýznamnejší z nich.

Celkovo bolo zaujímavé, že v rozpore s ruskou propagandou („Za všetko môžu Anglosasi!“) vtedajší americký prezident Obama a britský premiér Cameron nechali celú vec na Francúzsko a Nemecko. Je pritom zaujímavé, že záväzky z memoranda by im dávali legitimitu na robustnejšiu reakciu.

Presne tak. Prečo napríklad rokovania o prímerí v Donbase mali podobu takzvaného Normandského formátu (Rusko, Ukrajina, Francúzsko a Nemecko) a neprebiehali na pôdoryse Budapeštianskeho memoranda (USA, UK, Rusko, Ukrajina)?

Mohli sa prípadne pridať aj Nemecko a Francúzsko, ale to už v roku 2015 Nemecko podpisovalo Nordstream 2, multimiliardový projekt s Ruskom.

Ale taká bola Obamova politika, prioritou mala byť Ázia, USA chceli nechať Európu, aby si vlastné veci riešila sama. Vtedy však išlo o Rusko, ktoré nerešpektovalo Francúzsko ani Nemecko ako rovnocenných partnerov. Jedine USA mali páky, ktoré by Rusi rešpektovali. Aj Minské dohody by vyzerali úplne odlišne, ak by ich signatárom a spoluautorom boli USA. Uznávam, po vojne je každý generál. Stále si však myslím, že sa zmeškala príležitosť zabrániť vojne v oveľa väčšom rozsahu.

Putina sa raz opýtali na jeho postoj k Budapeštianskemu memorandu, ale dosť agresívne chybu odmietol.

Pýtali sa Putina aj ministra zahraničia Lavrova. Najprv povedali: „Áno, Budapeštianske memorandum sme podpísali, ale s predchádzajúcou ukrajinskou vládou. Ale po tom, čo na Ukrajine nastal puč, toto nie je legálna vláda.“

Aj Minské dohody by vyzerali úplne odlišne, ak by ich signatárom a spoluautorom boli USA. Zmeškala sa príležitosť zabrániť vojne v oveľa väčšom rozsahu.

Samozrejme, z medzinárodnoprávneho hľadiska ide o chabý argument, lebo zmluvy sa neuzatvárajú s vládami, ale so štátmi. Potom zas povedali: „Memorandum konštatuje, že vám nebudeme hroziť nasadením jadrových zbraní, čo dodržiavame.“ To nie je pravda. Pokiaľ ide o ubezpečenie, že sa strany zdržia jadrových, ale aj nejadrových vojenských hrozieb, tie sa do memoranda prakticky v nezmenenej podobe premietli z Charty OSN a zo Záverečného aktu OBSE z Helsínk. Teda z medzinárodných zmlúv, ktoré sú právne záväzné.

Neexistuje však žiadny opravný prostriedok, ako vynútiť ich dodržiavanie. Ide o širší problém: ako vlastne budete vymáhať medzinárodné právo od stáleho člena Bezpečnostnej rady OSN s právom veta? To je dosť zásadná otázka medzinárodného poriadku.

Takže áno, Rusi budú vymýšľať nové vysvetlenia, prečo nerešpektujú Budapeštianske memorandum. Memorandum má záverečnú klauzulu, kde sa konštatuje, že ak vzniknú nejaké témy alebo problémy, ktoré sa ho týkajú, jednotliví signatári sa stretnú na konzultácii. Ukrajinci klauzulu aktivovali 5. marca 2014, keď sa na okupovanom Kryme schyľovalo k ilegálnemu referendu o pripojení k Rusku. 

Stretnutie sa uskutočnilo v Paríži, prítomní boli William Hague, britský minister zahraničných vecí, John Kerry, šéf americkej diplomacie, a Andrij Deščycia, ukrajinský minister zahraničia. Ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov sa v tom čase fyzicky nachádzal v Paríži, ale na stretnutí sa nezúčastnil. 

Zvyšní signatári teda len prišli s vyhlásením, že došlo k porušeniu Budapeštianskeho memoranda. Poukázali na to, že Ukrajina sa svojich jadrových zbraní vzdala, výmenou za to dostala bezpečnostné záruky a tým sa to skončilo. Keďže ruská strana to odignorovala, ostatné strany sa rozhodli, že to je maximum, čo môžu urobiť.

Mariana Budjeryn v rozhovore pre CNN. Screenshot: cnn.com

Po roku 2014 sa na Ukrajine objavuje názor, že vzdanie sa jadrového arzenálu bolo chybou. Niektorí politici dokonca naznačili, že by mohlo dôjsť k prehodnoteniu nového jadrového programu. Ide o seriózny zámer?  

Pokiaľ viem, nebola žiadna seriózna úvaha, že by sa obnovil jadrový program. Možno sa vyhotovila nejaká štúdia uskutočniteľnosti, o ktorej sa možno dočítame v archívoch o tridsať rokov. (Smiech.)

Z politického hľadiska sa tento moment začal objavovať. Širšej verejnosti sa pripomínala jadrová história – „prejavili sme dobrú vôľu a takto sme dopadli“. Objavovali sa narážky, že by Ukrajina mohla svoj nejadrový status prehodnotiť alebo vypovedať NPT. Doslova pár dní pred ruskou inváziou vo februári 2022 prezident Zelenskyj uviedol na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii, že ak Ukrajina nedostane skutočné bezpečnostné záruky, prehodnotí celý balík zmlúv, ktoré v roku 1994 uzavrela.

Bez ohľadu na to, čo tým myslel, len dodal Putinovi rétorickú muníciu. Ten potom vo svojom prejave pri spustení invázie 24. februára argumentoval, že „Ukrajinci sa chystajú obnoviť jadrový program, preto musíme zaútočiť“. Takže ak naozaj nemali v pláne v tej veci niečo reálne dosiahnuť, len o tom hovoriť, bolo to kontraproduktívne. Ako sa hovorí: rozprávaj potichu a nos veľkú palicu.

Ak chceli Ukrajinci o prehodnotení jadrového odzbrojenia iba hovoriť, bolo to kontraproduktívne. Ak by mali reálny plán, mohli by od USA získať výhody ako Južná Kórea alebo Západné Nemecko.

Ak by to so spustením jadrového programu mysleli vážne, mali to spraviť. No len čo by sa to Američania dozvedeli, mohli si výmenou za vzdanie sa jadrového programu nárokovať bezpečnostné garancie. Podobne ako Južná Kórea, Taiwan alebo Západné Nemecko, ktoré mali jadrový program a potom ho ukončili.

Objavujú sa názory, že ak by sa Ukrajina jadrových zbraní nevzdala, ruská agresia by nenastala. Ale pokiaľ viem, odpaľovacie kódy na jadrové zbrane boli aj tak celý čas v Moskve. Myslíte teda, že by naozaj vlastníctvo zbraní odstrašilo ruskú agresiu?

To nie je len o odpaľovacích kódoch. Ukrajina mohla vybudovať operačné stredisko velenia a riadenia. Mala dosť inžinierov a vedcov, ktorí by boli schopní ustanoviť operačnú kontrolu nad strategickými raketami. Rusom by sa to, pochopiteľne, nepáčilo, snažili by sa to sabotovať.

Podstata je však inde. Povedzme, že by Ukrajinci niečo také zriadili, ale čo ďalej? Disponovali by medzikontinentálnymi balistickými raketami (ICBM), ktoré majú dolet 10 000 – 12 000 kilometrov. Koho by tým odstrašili? Medzikontinentálne strely mali schopnosť počas studenej vojny preletieť veľkú vzdialenosť cez oceán a zasiahnuť americký kontinent. Raketami dlhého doletu by však neohrozili Moskvu ani Petrohrad.

Možno by mohli využiť infraštruktúru velenia, riadenia a silá, kde sa strely uskladňujú. Tie by namontovali do rakiet stredného alebo krátkeho doletu. Tie sa však zvyčajne nenachádzajú v silách, lebo sú potenciálny terč, preto sú súčasťou mobilných platforiem. Takže by museli naprojektovať úplne nové rakety. 

Zhodou okolností však Ukrajina bola signatárom Zmluvy o likvidácii rakiet stredného a krátkeho doletu. Podľa tejto zmluvy nesmie Ukrajina disponovať raketami od 500 do 5500 kilometrov, čo je práve dostrel, ktorý by Ukrajina potrebovala, pokiaľ by sa zbrane rozhodla využiť.

Debata v redakciiUkrajinci majú na Zelenského triezvejší pohľad ako my na Západe

Jozef Majchrák

Ak by vyrobila systém s dostrelom povedzme 490 kilometrov?

Potom by mal schopnosť zasiahnuť Moskvu alebo iné vojenské ciele na ruskom území. Mimochodom, Ukrajina spravila ďalšiu chybu, keď nevyužila odborný, priemyselný potenciál a historické dedičstvo na produkciu konvenčných zbraní. Mohla navrhnúť a vybudovať rakety krátkeho doletu, podobné ako iskandery. Ukrajina dnes žiada o HIMARS-y a ďalšie západné raketové systémy, ale bola schopná si ich vyrobiť sama, len do toho vtedy neinvestovala, nebola to priorita.

Pokiaľ však hovoríme o jadrovom odstrašení, nejde len o hlavice, ktoré by sa namontovali do nových nosičov. Vydržali by 10 – 12 rokov a potom čo? Ukrajina by potrebovala komplexný jadrový program, ktorý by zahŕňal celý palivový cyklus. Musela by vyťažiť a upraviť urán, ten premeniť na fluorid uránový, následne obohatiť, potom opäť premeniť na jadrové palivo, vyrobiť hlavicu a otestovať ju. Kde by ju testovali? Vyspelé krajiny majú počítačové zariadenia, ktoré sofistikovaným spôsobom vedia hlavice otestovať.

V tomto prípade by ju však museli vyskúšať tradičným spôsobom. Kde by to uskutočnili? Povedzme, že niekde v Donbase sa hlboko pod zemou nachádzajú bane, kde sa môže vykonať jadrový test s nulovou náložou. Tu by však nastal ďalší problém, keďže existuje Zmluva o všeobecnom zákaze jadrových testov. Posledné krajiny, ktoré v roku 1998 zbrane testovali, boli Francúzsko a Pakistan. Odvtedy testy vykonáva už len Severná Kórea.

Teda to pre Ukrajincov nebola celkom schodná cesta?

Okamžite by sa dostali do konfliktu so zvyškom sveta. Nikdy to nestálo tak, že Ukrajina si jednoducho zoberie tieto zbrane a stane sa jadrovou mocnosťou. Ak by chcela realizovať jadrové odstrašenie, bolo množstvo krokov, ktoré by musela podstúpiť.

Nebolo to nemožné. Mala odborný a priemyselný potenciál, Chartron, fabriku na výrobu rakiet, odpaľovacie systémy na rakety SS-19. Ale vyžadovalo by si to domáci systém výroby, obohacovania a spracovania uránu. Spracovanie sa však musí uskutočniť v reaktore, ten neviete schovať pod zem.

Ukrajina zdedila viac ako len samotné zbrane. Reaktor RBMK (kanálový varný reaktor s uránovo grafitovým moderátorom) sa v ZSSR využíval na výrobu plutónia do jadrových zbraní. Reaktor na civilné účely sa nachádzal aj v Černobyli. Vzniká vyhoreté palivo, ktoré obsahuje ochudobnené plutónium. V inom reaktore ho následne viete odseparovať. Taký zložitý proces by sa nedal utajiť, uvideli by to Rusi aj Američania.

Ukrajina by získala status vyvrheľa, podobne ako Severná Kórea?

To asi nie, ale spôsobilo by to medzinárodné odsúdenie. India a Pakistan získali jadrový status v roku 1998, ale smerovali k nemu už dlho predtým postupnými krokmi. Keď oznámili, že sa stali štátmi s jadrovými zbraňami, nikomu sa to nepozdávalo. Postupne sa to však znormalizovalo a Pakistan vnímame inak ako Severnú Kóreu. No dodnes sú voči nemu v platnosti nejaké sankcie.

Ukrajina však chcela patriť do Európy. Z pohľadu identity to bolo pre ňu dôležité.

Na druhej strane, keď sa dnes Ukrajina pozerá, aká nákladná a hrozná je táto vojna, možno si hovoria, že by to za to stálo. Sme, pochopiteľne, v rovine špekulácií a kontrafaktuálnej histórie. Asi by to na začiatku bolo náročné, ale Ukrajina by to možno ustála, podobne ako Pakistan a India. Dnes sú ich jadrové zbrane fait accompli...

Možno by bol zaujímavý iný scenár. Mohli tie systémy presunúť do Ruska, aj tak mali relatívne krátku životnosť. V tej chvíli by Ukrajina nebola jadrovým štátom, znížila by počet odpaľovacích zariadení v súlade so zmluvou START (Zmluva o redukcii strategických zbraní). No nepridala by sa k Zmluve o nešírení jadrových zbraní (NPT). Mala by túto možnosť v zálohe ako poistku. Išlo by o nástroj ani nie voči nepriateľom, ale skôr voči spojencom, predovšetkým voči USA. To možno bola najmenej riskantná stratégia.

Ukrajina prejavila dobrú vôľu, vzdala sa jadrových zbraní. Ako to dnes môžeme vyhodnotiť, čo je poučenie a čo varovanie?

Dá sa to vnímať rôznym spôsobom. Tým prvým je príbeh o nejadrovom štáte, ktorý sa dokáže brániť. Vďaka vlastnej odvahe a solidarite zahraničia vie odraziť útok väčšieho štátu, ktorý je jadrovou mocnosťou. Samozrejme, ak predpokladáme, že v nejakej forme dôjde k víťazstvu Ukrajiny.

Sú štáty, ktoré sú súčasťou rozšíreného jadrového odstrašenia vďaka silnému spojencovi. Riziko šírenia jadrových zbraní sa vzťahuje na tie krajiny, ktoré svojho jadrového ochrancu nemajú.

Na druhej strane, aj keby Ukrajina „zvíťazila“, bez ohľadu na to, čo si pod tým predstavujeme, náklady sú k dnešnému dňu strašné, mŕtvych sú stovky tisíc ľudí. Život im už nič nevráti. Tisíce žien znásilnili, celá generácia detí vyrastá v bunkroch, je to dlhodobá trauma, s ktorou budú musieť žiť. V takom prípade sa treba opýtať, či sa tomu dalo predísť.

Ak uvažujeme o prevencii, ukazuje sa, že jadrové zbrane sú veľmi užitočná vec. Sú štáty, ktoré sú súčasťou rozšíreného jadrového odstrašenia vďaka silnému spojencovi. Je však mnoho štátov, ktoré sa, žiaľ, nachádzajú v akejsi sivej zóne, niekde „medzi“. Riziko šírenia jadrových zbraní sa vzťahuje presne na krajiny v tejto kategórii, teda na také, ktoré svojho jadrového ochrancu nemajú.

Čo sa môže stať?

Garantujem, že ak Irán získa jadrovú zbraň, Saudská Arábia môže veľmi rýchlo nasledovať. Spojené arabské emiráty teraz budujú jadrovú elektráreň, majú jadrové know-how. Bude závisieť od režimu, od vzťahov ku krajinám NATO. Jadrové odstrašenie bude zvažovať možno Turecko, možno Egypt. Blízky východ vo všeobecnosti môže byť potenciálne regiónom náchylným na hromadné šírenie jadrových zbraní. Žiaľ, ako ste spomenuli, pri rozhodovaní jednotlivých aktérov môže zohrať úlohu tento varovný ukrajinský príbeh.

Na druhej strane, my ako Západ a NATO nie sme úplne bezmocní. Vieme formovať debatu a poučenia zo súčasnej situácie alebo aspoň minimalizovať negatívne následky. V každom prípade vidíme istú zdráhavosť s poskytnutím zbraní, zaseknutie balíčka pomoci v Kongrese USA, nemecké odmietnutie dodať rakety Taurus. 

Iste, Ukrajina nie je zmluvný spojenec a neexistuje oficiálny obranný záväzok, ale v širšom kontexte sa na jej území hrá o oveľa viac než „len“ o bezpečnosť a územnú celistvosť jedného štátu. Preto si myslím, že môžeme stále formovať príbeh „jadrového veku“. Mali by sme preto robiť všetko pre to, aby Ukrajina v tomto konflikte neprehrala.