Editor Economistu Shashank Joshi Rusi môžu súhlasiť s prímerím, len ak bude jasné, že inak USA rozšíria podporu pre Ukrajinu

Zhovárali sme sa s editorom pre oblasť obrany v magazíne Economist Shashankom Joshim. Bol jedným z troch analytikov, ktorých si vo februári 2022 bývalý britský premiér Boris Johnson zavolal na Downing Street a pýtal sa ich na názor, či Putin zaútočí. Joshi to ako jediný avizoval.

Rozhovor sa uskutočnil v prvej polovici augusta a ešte nezachytil stretnutie Donalda Trumpa a Vladimira Putina na Aljaške a udalosti po ňom.

Joshi po tomto summite na sieti X uviedol, že Rusi pred Trumpom podľa všetkého súhlasili s účasťou Západu na bezpečnostných garanciách pre Ukrajinu, no za podmienky, že do systému garancií bude s právom veta zapojené aj Rusko.

Upozornil aj na to, že „existuje zásadný rozpor medzi zamrznutím vojny na súčasnej línii kontaktu (rozdelenie de facto) a požiadavkou, aby Ukrajina odovzdala okupované územia (rozdelenie de iure) spoločne s tými, ktoré Rusi nezabrali“.

Podľa neho môže „zo zamrznutia konfliktu na súčasnej línii kontaktu v strednodobom horizonte Ukrajina profitovať. Môže sa nadýchnuť a dobudovať obranné línie aspoň tak rýchlo, ako Rusi budujú útočné sily. Ale je oveľa menej dôveryhodné prísť s názorom, že Ukrajine pomôže vzdať sa neokupovaných území na východe, či už hovoríme o výmene území, alebo nie“.

Ako vnímate aktuálny istanbulský proces? Sú rozhovory užitočné?

Nenamietam voči rozhovorom ako takým. Ak dôjde aspoň k výmene väzňov, má to význam. Pomôže to rodinám vojakov, morálke na fronte, pretože si vojaci uvedomia, že aj v prípade zajatia ich prepustia.

Bolo by však chybou označiť ich za „mierové rozhovory“, teda rokovania, ktoré vedú k nejakému usporiadaniu. Obidve strany v tomto konflikte v súčasnosti veria, že viac získajú ďalšími bojmi než rokovaniami.

V prípade ďalšieho vývoja bojov existuje veľká neistota, keďže sme v období ultimáta Donalda Trumpa, pokiaľ ide o pokoj zbraní. Najprv päťdesiat dní, teraz sa to mení, ale to je vlastne jedno. Kým nemáme jasno v americkej dlhodobej pozícii a záväzku poskytovať Ukrajine spravodajské dáta, muníciu a zbrane, kým nemáme jasno v odpredaji amerických zbraní európskym štátom, ktoré ich potom dajú Ukrajine, je nemožné od Rusov očakávať, že pristúpia na prímerie.

Rusi môžu súhlasiť s prímerím len vtedy, keď bude úplne jasné, že v opačnom prípade USA rozšíria svoju podporu, aby upevnili postavenie Ukrajiny za rokovacím stolom. Inak je ruská strana naklonená v prospech súčasného stavu, vyčkáva a uvidí, ako sa vyvinie aktuálna ofenzíva počas letných mesiacov.

Nie je pre Ukrajinu dôležitejšie skôr americké spravodajstvo než zbrane?

Americké spravodajstvo je dôležité rovnako ako prísun zbraní. Dobrá správa je, že okrem krátkeho pozastavenia začiatkom tohto roka americká spravodajská podpora naďalej plynie. Žiadna zo strán o tom veľmi nehovorí, ale spravodajské informácie Američania naďalej poskytujú napriek skepticizmu súčasnej administratívy voči Ukrajine. To je mimoriadne dôležité a hlavne žiadna európska krajina to nedokáže nahradiť.

Ale takisto treba povedať, že stále prúdia na Ukrajinu zbrane a v obmedzenej miere aj munícia. Nevieme, do akej miery môžu už dnes štáty ako Nemecko, Francúzsko alebo Británia nakupovať americkú pomoc, ktorú by následne posielali súkromnými kanálmi cez poľské logistické uzly na Ukrajinu. Nevieme, či to tak je, ale neprekvapilo by ma, keby to už prebiehalo. Neuvidíme asi ďalší balíček pomoci, ktorý by schválil Kongres, ale prísun zbraní a informácií je pre Ukrajinu stále kritický.

Ako vnímate nedávnu kauzu týkajúcu sa zmeny statusu protikorupčných inštitúcií?

Ukazuje sa, že Zelenskyj ustúpil. On a ľudia z jeho administratívy, napríklad Andrij Jermak, 22. júla schválili zákon, že NABU a SAP budú pod kontrolou prezidentskej administratívy. Oficiálny dôvod bol, že boli pod ruským vplyvom, ale väčšina mojich kolegov z Ukrajiny hovorí, že v skutočnosti išlo o mocenský ťah. Bolo by to katastrofálne, podkopalo by to ukrajinskú demokraciu a jej pozíciu na Západe. Dalo by to ľuďom z hnutia MAGA muníciu, že Ukrajina je diktatúra, skorumpovaná krajina, ktorá si nezaslúži americké peniaze a zbrane.

Také Gruzínsko je príkladom, ako zle by to mohlo dopadnúť. Kedysi bolo blízko Západu, ale následkom politických prechmatov a zmien vo vnútropolitických veciach je bližšie ku Kremľu a na Západe stratilo podporu.

Tak či onak, ide o závažnú chybu zo strany Zelenského, je dobré, že ustúpil, hoci to spôsobilo škody. Nie je prekvapivé, že sa prejavila odvrátená strana ukrajinskej politiky. Toto je krajina, ktoré je už štvrtý rok vo vojne, jej demokracia sa stále vyvíja, musí sa utriasť sila politických inštitúcií, čím dlhšie táto kauza pretrvá, tým väčší problém pre Ukrajinu.

Nebolo to užitočné, že sa ukázala sila opozície a občianskej spoločnosti a že aj médiá hlavného prúdu o kauze informovali?

Súhlasím, išlo o protesty, ktoré sú počas vojny z pochopiteľných dôvodov nezvyčajné. Tlač a médiá čelia istým obmedzeniam, keďže krajina rieši existenčný zápas. Skutočnosť, že nastali protesty doma a že zafungovali, že kritika prišla aj od predsedníčky Európskej komisie Ursuly von der Leyen a od partnerov Ukrajiny, je dôkazom zdravého dialógu.

Pohľad z MoskvyMier na Ukrajine je stále vzdialený. Kremeľ je sklamaný a Európa slabá

Jiří Just

Dlhodobo máte informácie z prvej ruky od vysokých dôstojníkov a politikov na Západe. Ako sa pozeráte na hrozbu vojny s Ruskom, o ktorej sa často hovorí?

Práve sme robili rozhovor so šéfom francúzskych ozbrojených síl Thierrym Burkhardom v Paríži. Hovoril, že Rusko môže okolo roku 2030 predstavovať hrozbu pre Európu. My sme reagovali, či to vie podložiť. Rusi totiž síce obnovujú svoje kapacity, majú veľkú armádu, ale stále majú značné rezervy, iba základné spôsobilosti, stratili množstvo výzbroje a materiálu. Reagoval, že majú viac bojových skúseností ako ktokoľvek na Západe a veľkú vytrvalosť, preto trval na svojom výroku, že v roku 2030 môžu byť reálnou hrozbou.

Aký je váš postoj?

Po prvé veľa závisí od prímeria na Ukrajine. Ide o pohyblivý časový rámec. Ak by sa vojna skončila dnes, možno do piatich rokov naozaj môžu hroziť Západu. Nie je veľmi pravdepodobné, že by sa vojna okamžite skončila. Ak bude nejaký čas pokračovať, Rusi budú znášať obrovský stupeň opotrebovania, čo obmedzí ich schopnosť predstavovať hrozbu pre Európu.

Po druhé, ak sa aj vojna skončí, nie je také jednoduché, aby Rusko presunulo pol milióna vojakov na hranice s Estónskom alebo Fínskom. Musí počítať s tým, že ak ich presunie z ukrajinských hraníc, Ukrajina môže zaútočiť na Rusko a oslobodiť okupované územia. Ukrajinské sily budú mať fixing role, teda úlohu viazať ruské oddiely na východných hraniciach počas najbližších rokov. To by sme mali zohľadniť pri každej úvahe bez ohľadu na to, či je Ukrajina členom NATO alebo nie. Rusi budú túto dilemu riešiť ešte dlhé roky. A navyše ak sa NATO rozhodne, môže túto dilemu rôznymi spôsobmi pre Rusko ešte skomplikovať.

Po tretie, záleží na tom, o akom scenári vlastne uvažujeme. Zabratie malého územia, kde Rusi môžu izolovať hraničný štát NATO od ostatných? To by však vzišlo z politického, nie z vojenského rozhodnutia. Dôležitá by bola súdržnosť Aliancie v európskom aj transatlantickom zmysle. Prišli by iné európske štáty Aliancie na pomoc napadnutej krajine?

Myslím si, že aj keby USA zostali mimo, čo je nepravdepodobné, Francúzsko, Nemecko a Británia by jednoducho nemohli ani nechceli nechať svojich východoeurópskych spojencov napospas. Išlo by o veľa, majú predsunuté oddiely, viazalo by ich iba jedno dejisko bojov. Rusko teda nie je v pozícii „budeme bojovať len s Estónskom“. Neverím, že by Rusi takto politicky uvažovali.

A napokon, aký druh ozbrojených síl bude mať Rusko v roku 2030? Možno naozaj podstúpia prebudovanie a obnovu. Dávno pred vojnou 2022, počas mandátu Sergeja Šojgua, sa Rusi usilovali vybudovať armádu, ktorá by bola štíhla, modernizovaná, menšia, zameraná na efektívne technológie, teda antisovietska. Tá armáda je mŕtva. Práve teraz pretvárajú ozbrojené sily na masovú armádu založenú na veľkej pechote.

Čiže armádu 20 storočia.

Áno, armádu 20. storočia. Na druhej strane aplikujú pokročilé využívanie dronov, prieskumné siete, ktoré im umožňujú získavať dáta z bojiska a poslať ich zbraňovým platformám. Netreba teda podceňovať taktickú spôsobilosť ich armády, ktorá prevyšuje mnohé z našich armád na Západe. Stále si však myslím, že prevaha NATO vo vzdušných a v námorných silách a v schopnostiach ďalekonosných útokov nás značne zvýhodňuje, či už v roku 2030, alebo 2032.

Záleží tiež na tom, čo dovtedy urobí NATO. Ak sa budú naďalej zvyšovať výdavky na obranu, zachováme si výrazný náskok, ktorý Rusi nebudú vedieť dobehnúť. Navyše Aliancia nezaháľa, keďže si dala cieľ zvýšiť výdavky na obranu na 3,5 percenta do roku 2035. Nemusí to byť realistický cieľ, ale dovtedy môžu výdavky na obranu významne vzrásť.

Na pomyselnej škále som teda viac na strane tých menej znepokojených. Dôležité sú sústavná ostražitosť a odstrašenie, oboje však vyžaduje investície.

Na papieri výdavky na obranu vyzerajú pekne, ale aj v prípade navýšených zdrojov na obranu je tam množstvo otáznikov (logistika, špecializácia, prokúra, výcvik). Mnohí si to predstavujú jednoducho.

Peniaze sú výzva, ale nezabezpečia všetko. Ak dnes chcete kúpiť systém Patriot alebo IRIS-T SLM za miliardu, nie je to jednoduché. Dobrá analógia je s nejakým luxusným porsche. Hoci aj máte peniaze, budete tri roky v poradovníku. Jeden z nemeckých činiteľov mi hovoril, že niekedy sa cíti ako stredoveký remeselník. Trvá to tak dlho, že skoro akoby ich dával dokopy manuálne v dielni.

Ale nejde len o záležitosť zbrojárskeho priemyslu. Dôležitý je aj prísun talentov. Množstvo ľudí, ktorí sú schopní zostrojiť komplexné zbraňové zariadenie, klesá, platy v tomto povolaní sa zvyšujú. V snahe vybudovať profesionálne ozbrojené sily musíte ľudí naverbovať, vycvičiť, zabezpečiť dôstojníkov... To všetko nejaký čas trvá. Nie je to niečo, čo môžete urobiť za pár rokov. Armádu, ktorú chcete v roku 2030, musíte začať budovať v roku 2025.

Nižší dôstojníci, ktorí narukujú dnes, budú vo veliacich pozíciách vašich oddielov v 30. rokoch. Pôjde o kvalitu ľudí, ktorých dnes pritiahnete z civilnej oblasti, založenú na tom, ako ich vycvičíte, aké technológie im zabezpečíte, akým postojom a návykom ich naučíte. To všetko bude mať zásadný a rozhodujúci vplyv na podobu ozbrojených síl v 30. rokoch. Niektorí hovoria, „veď to je ďaleko, máme čas“, ale presne tak dlho trvá, aby sa vybudovali a nakúpili zbrane a vycvičili ľudia.

Ako vnímajú americkí aj európski predstavitelia zvesti o nižšej americkej prítomnosti v rámci NATO v Európe?

Tu asi treba rozlišovať medzi politickým a vojenským rozmerom. Politické postoje sa menia každý týždeň, hoci nálady na summite NATO boli celkom pozitívne. Približne v zmysle, že to mohlo dopadnúť aj veľmi zle. Trump však pricestoval na pôdu Aliancie, Mark Rutte mu lichotil a americký prezident neskôr povedal: „Aha, zdá sa, že nás nevykorisťujú.“ To je dôležitý posun, hoci nie každý je presvedčený o kredibilite článku päť Severoatlantickej zmluvy. Zmenšili sa však obavy, že by USA len tak náhle odišli z Aliancie.

Druhý rozmer je vojenský, teda či stiahnu nejaké jednotky alebo znížia vojenskú prítomnosť v Európe. Celková nálada je optimistickejšia ako približne pred rokom. Keď som vtedy hovoril s niektorými vojenskými predstaviteľmi, panovali značné obavy, že môžu stiahnuť tisíce vojakov, desiatky tisíc jednotiek z Nemecka. Dnes hovoria, že americká vojenská prítomnosť sa pravdepodobne dramaticky nezmení.

V Pentagóne práve prebieha revízia americkej vojenskej prítomnosti, ktorú vedie Elbridge Colby. Ten v minulosti kritizoval rozmiestnenie amerických jednotiek v Európe. Počas tejto administratívy urobil pred pár týždňami pomerne dramatické rozhodnutie zadržať dodávky zbraní Ukrajine. Celkovo však vnímam menšie obavy ako napríklad vo februári.

Práve Colby, ktorého spomínate, tvrdí, že USA sa potrebujú sústrediť na indo-pacifickú oblasť, a preto by sa mali stiahnuť z Európy.

Treba si zodpovedať otázku, aké vojenské spôsobilosti majú USA v Európe, ktoré by potrebovali nasadiť v Ázii. Možno niektoré námorné sily, torpédoborce, ktoré sú v Španielsku, letecké sily, piata generácia stíhačiek alebo podporné a spravodajské prvky ako lietadlá pre elektronické spravodajstvo. Tieto spôsobilosti sú však mobilné, lode aj lietadlá dokážete presunúť z Európy do Ázie, nie sú tu pripútané. Potom sú v Európe ďalšie zbrane ako ťažké obrnené jednotky, ktoré nie sú veľmi dôležité pre americké vojenské plány v tichomorskej oblasti.

Admirál Samuel Paparo, ktorý stojí na čele Indo-pacifického velenia, by možno namietal, že potrebuje aj pechotu, aj obrnené vozidlá a aj protivzdušnú obranu. Je to však na internú debatu veliteľov veliacich stredísk. Všeobecne si však nemyslím, že rozsiahle vojenské spôsobilosti USA by sa mali presunúť do Ázie, aby sa zvýšil efekt odstrašenia.

Navyše Američania stále riešia svoju vojenskú prítomnosť v Ázii a nemyslím, že dospeli k jednoznačnému rozhodnutiu. Napríklad sa stále rieši pobyt amerických oddielov v Južnej Kórei, kde sú najvýkonnejšie oddiely Stryker Brigades (mobilné jednotky s veľkou palebnou silou). Vyzývajú Kórejcov, aby ich úsilie nesmerovalo len voči KĽDR, ale aby sa aj zaviazali, že podporia USA v prípadnom konflikte s Čínou. Tieto záležitosti sa ešte neusporiadali a mnohí z amerických spojencov v Ázii cítia obavy a neistotu, pokiaľ ide o americkú politiku v oblasti.

Japonci zrušili stretnutie 2 + 2 (stretnutie amerických a japonských ministrov zahraničia a obrany), nedošli na summit v Haagu v júni. Takže vidíme, že to ešte nie je uzavretá záležitosť.

Analytik Balázs Jarábik o mierových rokovaniachOdstúpenie Donbasu pre Ukrajincov znamená uznanie toho, že prehrali vojnu

Jozef MajchrákChristian Heitmann

V prípade zostrujúcej sa situácie v Ázii som zaznamenal názor, že americké bombardovanie iránskych jadrových zariadení môže zmeniť uvažovanie Číny v otázke Taiwanu a že Číňania budú opatrnejší.

Je pravda, že prevládalo všeobecné povedomie, že Trump vôbec nechcel účasť USA v zahraničných konfliktoch. Bombardovanie Iránu môže spôsobiť, že Si Ťin-pching bude revidovať tento postoj.

Ja som trochu skeptický. Vieme, že v prípade Iránu dali Trumpovi na výber z viacerých možností. Dlhšiu kampaň, ktorá by trvala týždne a výrazne by poškodila iránske jadrové zariadenia. Ďalšou možnosťou, pre ktorú sa napokon rozhodol, boli obmedzené zásahy. Vybral si práve túto najrýchlejšiu možnosť. Môžeme predpokladať, že nemá chuť na dlhšiu vojnu, čo by nepochybne bol prípad Taiwanu. Veľa nám to teda o jeho postoji k prípadnému konfliktu neprezrádza.

Navyše Taiwan je pre USA nepochybne dôležitejší ako Irán, ale prípadný konflikt by bol obrovskou eskaláciou. Zrejme by zahŕňal jadrové zbrane, straty by boli vyššie ako v ktoromkoľvek konflikte od kórejskej vojny a možno aj predtým. Je to veľká neznáma a netušíme, čo si vlastne Trump myslí. Intuícia mi hovorí, že by bolo ťažké presvedčiť ho, že účasť USA v takej vojne má význam.

Ako to vnímajú samotní Taiwanci, sú lepšie pripravení na vojnu? Zohľadňujú postrehy o Ukrajine?

Zjavne sa veľa naučili. Stále však existujú otázniky v téme pripravenosti a ochote Taiwancov bojovať, serióznosti ich povinnej vojenskej služby a brannej povinnosti, schopnosti odraziť čínsky útok, prípadne ustáť blokádu. Sú však aj dobré správy, predovšetkým investície do morských dronov a palebnej sily krátkeho dostrelu, ktoré by odrazili čínske vylodenie.

Americké pacifické velenie realizuje projekt Hellscape (Peklo na zemi), ktorý sa usiluje o lacné, vysokoobjemné spôsoby doručenia dronov, rakiet, jednorazovej útočnej munície do Taiwanskej úžiny. Do tohto projektu idú veľké investície na americkej aj na taiwanskej strane.

Problém je, že tieto vojenské spôsobilosti musíte dostať do blízkosti úžiny. Buď teda musíte mať na Taiwane vojenskú prítomnosť, alebo mať v blízkosti bombardéry a lode, alebo prístup na základne, ktoré sa nachádzajú na japonských ostrovoch, odkiaľ potom môžete projektovať svoje spôsobilosti voči Taiwanskej úžine.

Musíte svoju muníciu dostať na Taiwan, čo je náročná logistická výzva. Dá sa to síce cez už spomínané lietadlá, ponorky alebo neďaleké základne, ale predstavuje to obrovskú vojenskú výzvu. Zatiaľ ju americké ozbrojené sily nevyriešili.

Keď vidíme, ako sa na Ukrajine zintenzívnilo využívanie lacných a flexibilných dronov a modernej elektronickej formy boja, môžeme povedať, že budúce vojny budú favorizovať obrancu pred agresorom?

Na Ukrajine určite vidíme vojnu, kde je dominantná obrana. Je veľmi ľahké zaznamenať a zasiahnuť pozemné jednotky, najmä ak sa nachádzajú v krátkej alebo strednej vzdialenosti od bojiska. Bude to tak vždy? Nemám jednoznačnú odpoveď, hoci nad tým veľa premýšľam.

Myslím, že možnosť útoku sa skomplikovala, ale táto „zóna likvidácie“ vyžaduje kvalitný prieskum, dobré senzory a digitálne siete, ktoré ich prepoja so zbraňovými platformami a ktoré sa spoliehajú na schopnosť využívať palebnú silu.

Viem si predstaviť vojnu senzorov, kde jedna strana sa snaží druhú oslepiť. Ochromí drony, digitálnu sieť, satelity, ktoré sa používajú na zber spravodajských informácií a prieskum, alebo samotné zbrane, ktoré sa chystajú páliť na základe ich rozpoznávacích znakov.

Je možné niečo ako Counter-ISR battle (boj proti zariadeniam, ktoré prinášajú spravodajské dáta, prieskum a sledovanie), teda ochromíte siete svojho nepriateľa, zrazu vás nie sú schopné pozorovať a môžete obnoviť útok na bojisku. Dobrým príkladom je ukrajinská kurská ofenzíva, ktorá napokon neuspela, no najprv Ukrajinci zaznamenali pomerne rýchly postup. Využili menšie, mobilné oddiely, identifikovali časti obranných línií so slabou obranou, zapojili rušičky, teda ruské jednotky nevedeli, kam Ukrajinci smerujú.

Bude sa tento typ operácií využívať na bojisku vo väčšom rozsahu?

Tento typ mobilnej modernej vojny je možný. Všetko je o snahe vytvoriť správne podmienky, aby ste na bojisku využili možnosť manévrovania.