Slovák z ruskej armády, ktorý sa vzdal Ukrajincom Hovorili nám, že Ukrajinci v zajatí odrezávajú semenníky. Rusi sú horší

Tridsaťpäťročný Slovák, ktorého zajali na Ukrajine, vstúpil do ruskej armády vraj preto, aby získal ruské občianstvo a zarobil si na bývanie na Sibíri, ďaleko od civilizácie. Povedal to v rozhovore pre český Deník N.

Jaroslav Halajčík, ktorý pochádza z dediny ležiacej štyri kilometre od ukrajinskej hranice, padol do zajatia koncom mája v Luhanskej oblasti. Kontrakt s ruskou armádou podpísal 29. januára v Moskve bez toho, že by si ju predtým prečítal. Nikto mu neskontroloval ani vízum. Sľúbili mu výplatu cez 2100 eur mesačne a náborové bonusy.

Išiel do toho aj napriek tomu, že to bolo menej, než predtým zarábal na pozícii skladníka vo Veľkej Británii.

Okolo roku 2021 sa začal zaujímať o politiku a sledovať ruskú televíziu. „Asi aj preto, že som chcel vedieť, čo sa v Rusku naozaj deje. To sa totiž z našich novín nedozviete. Aj v Británii písali a hovorili úplný opak toho, čo tvrdia Rusi. Tak som bol zvedavý, ako to naozaj je,“ vravel.

Slúžil v jednotke, v ktorej boli aj Bielorusi, Kazachovia, Egypťania či vojaci z Azerbajdžanu, Uzbekistanu, Nepálu a Afriky.

„Myslel som si, že budem kopať bunkre, čo som aj spočiatku robil,“ povedal vyučený murár o svojom pôsobení v armáde po skončení základného výcviku, pri ktorom ani raz nevystrelil. 

Do tyla frontu sa dostal vo februári, pôsobil tam podľa svojich slov asi mesiac a pol. „Stále som nakladal a vykladal ruské nákladiaky uraly. Vodu, debny s muníciou,“ priblížil.

Keby som zostal, teraz tam hnijem tiež

V apríli ho poslali na front, kde dva týždne hliadkoval a po večeroch nosil vodu a jedlo. „Ale potom nám všetkým zobrali doklady a prekvalifikovali nás na útočníkov. Celá naša rota išla dopredu,“ spomínal. 

Dostal sa do evakuačnej skupiny, pomáhal odvážať zranených. Po ďalšom krátkom výcviku ho však s jeho jednotkou poslali do útoku. 

Najprv to spolu s asi desiatimi ďalšími vojakmi odmietol. „Skoro nikto sa z neho nevrátil, takmer všetci padli. Vedel som, že keby som šiel, nevrátim sa živý. Vedel som to,“ vysvetľoval. „Naši velitelia neboli dobrí ľudia. Hnali nás dopredu a často všetci vojaci pri útoku zahynuli.“

Po nátlaku od veliteľov však do ďalšieho útoku už šiel. Jeho jednotke sa však pre tvrdý ukrajinský odpor nepodarilo dostať na určenú pozíciu. 

„Ležal som na zemi, v takej jamke – vznikla po dopade míny z mínometu. V nej som sa schoval. Ležal som tam štyri minúty a nad nami sa objavil výzvedný dron,“ povedal Jaroslav Halajčík. „Naozaj tam bolo veľa mŕtvol. Boli to chlapci z útočných skupín, ktoré tam poslali pred nami. Keby som tam zostal, teraz tam hnijem tiež.“

Česi na UkrajinePoslednú guľku mám schovanú pre seba. Pre prípad, že by ma zajali Rusi

Markéta KutilováLenka Klicperová

Bál sa, že ho vykastrujú

Podarilo sa mu uniknúť a ukryť sa v bunkri. Ukrajinskí vojaci vďaka dronu na jeho pozíciu naviedli paľbu a bunker úplne zničili. „Spadli na mňa tri vrecia s pieskom a potom jeden trám. Všade boli obrovské diery,“ priblížil zajatý Slovák. 

„Pomyslel som si, že keď priletí ešte jeden kamikadze dron, neprežijem to. Zrazu výzvedný dron akoby zázrakom odletel. Bol fuč. V tej chvíli som rýchlo vzal batoh na chrbát a utekal preč.“

Počas úteku sa rozhodol vzdať Ukrajincom. Ruskí vojaci ho videli a pálili po ňom, podarilo sa mu však dobehnúť k ukrajinským pozíciám. „Mal som asi šťastie. Niekto nado mnou držal ochrannú ruku. Asi som sa tam druhýkrát narodil,“ hovorí s tým, že z roty prežil len on. Tvrdí, že jeho ruskí velitelia neboli dobrí ľudia. „Hnali nás dopredu a často všetci vojaci pri útoku zahynuli,“ dodáva.

Podľa svojich slov na fronte ani raz nevystrelil.

Halajčík sa bál, že v zajatí ho Ukrajinci vykastrujú, ako mu nahovorila ruská propaganda. „Rusi nám hovorili, že Ukrajinci všetkým zajatcom odrezávajú semenníky. Alebo ich rovno zabijú,“ vravel Slovák, teraz však hodnotí, že je „v pohode“. 

Tvrdí, že Rusi sú horší a raketami strieľajú na obytné domy. Ukrajinskí zajatci na ruskej strane vraj cez deň musia kopať zákopy.

Keby bola Sibír na Ukrajine, bojuje za ňu

Jaroslav Halajčík vie, že ho ako žoldniera na Slovensku čaká väzenie od desať do dvadsať rokov, chce však ísť domov. „Nedomyslel som to. Bol som hlúpy. Bral som to pozitívne. Že to jednoducho prežijem. (...) Do Ruska už nechcem ísť ani za nič,“ povedal. 

Stále však verí, že vojna na západ ďalej nepôjde. „Veď sme v NATO. Aj Rusi mi to hovorili. Chcú len kúsok Ukrajiny, nie celú Ukrajinu. Len Donbas. A hovorili, že by chceli Odesu. Ale ďalej ísť nechcú,“ povedal.

Spätne svoje rozhodnutie ísť do vojny hodnotí ako chybu. Keby bola Sibír na Ukrajine, prihlásil by sa vraj do ukrajinskej armády, aby si zarobil na dom. „To by som asi šiel. Ale musel by byť ďaleko od civilizácie. Hlboko v lese. Ďaleko od ľudí,“ uzavrel.

Do rozhovoru s českými novinármi ho vraj nikto nenútil. „Chcel by som však povedať, že som do tej vojny nemal chodiť. A aj mama sa aspoň dozvie, že som nažive,“ vravel Slovák v ukrajinskom zajatí. 

Jeho mama si myslela, že ide do Ruska ako turista. Keď sa dozvedela, že pomáha na ruskej strane vojny, nadávala, ale nakoniec to vraj prijala. „Keď ju uvidíte, povedzte jej, že som zdravý a milujem ju,“ dodal.

V mladosti zavraždil ženu

Denník Pravda informoval, že Jaroslav Halajčík si na Slovensku v minulosti odsedel deväť rokov za vraždu, ktorú spáchal spolu so svojím spolužiakom zo strednej školy. Ako 15- a 16-roční mladíci zabili v októbri 2005 19-ročné dievča v obci Bežovce, kde bývali.

„Ženu chceli rituálne zavraždiť ako satanisti, ale nakoniec ju pripravili o život na inom mieste, ako plánovali,“ píše denník. Zatkli ich už tri dni po zločine.

U neskoršieho ruského žoldniera našla polícia sto gramov marihuany. Podľa polície svoju obeť zavraždili pod vplyvom toluénu, ktorý obaja páchatelia fetovali.

Vrahovia sa k svojmu činu priznali. Jaroslava Halajčíka poslal súd za mreže v júni 2006, na slobodu sa dostal na jeseň 2014.