Výchovná poradňa Syn vôbec nevie prehrávať, ani po sérii víťazstiev prehru nezvláda. Ako ho to mám naučiť?

Svoje otázky na tému výchovy detí s krátkym opisom svojej životnej situácie môžete poslať na mail vychovnaporadna@postoj.sk. Vaše anonymné otázky a odpovede odborníkov následne zverejníme v rubrike Výchovná poradňa.

Môj štvorročný syn vôbec nevie prehrávať a neviem, ako sa k tomu postaviť. Mám ho učiť prehrávať? Ako sa má v takých prípadoch s dieťaťom pracovať? Ak je hra pre neho ťažká, nechám ho aj vyhrať, nenechám ho v takom prípade zakaždým prehrávať. To by ho ani nebavilo a mňa tiež nie. Ale sú hry, v ktorých sme už vyrovnanými partnermi, syn v nich napríklad päťkrát po sebe vyhrá a potom prehrá a to už potom vôbec nezvláda. Chápem jeho silné emócie, ale vôbec neviem, čo s nimi. Ďakujem. Silvia

Emócie patria k životu. Nevieme sa od nich odpojiť a nevieme ich ani vypnúť. Emócie tu nie sú „len tak“, na niečo nám slúžia a pre niečo ich potrebujeme. Sú fyziologickou reakciou organizmu na podnety.

Panuje názor, že emócie sú buď dobré, alebo zlé, prospešné alebo neprospešné. V skutočnosti každá emócia, ktorú prežívame, na niečo poukazuje. Namiesto triedenia na dobré a zlé potrebujeme emóciám prideľovať význam. A aby sme im rozumeli a vedeli im prideľovať význam, potrebujeme ich pomenovávať. 

Keď teda o emóciách hovoríme, lepšie ich vnímame a dokážeme si z nich zobrať skúsenosť. Ak pomenujeme emóciu, tak jej intenzitu znížime alebo zvýšime. Zároveň ak sa k jednej negatívnej emócii pridá jedna pozitívna, oslabí sa moc tej negatívnej.

Keď si tieto informácie prenesieme do prežívania emócií počas výhry alebo prehry, dáva nám to o čosi väčšie pochopenie detských emócií. Ak sa štvorročné dieťa hnevá, že prehráva, hovorí nám to o tom, že je frustrované, sklamané, že má pocit nespravodlivosti (emócii hnevu predchádza emócia strachu alebo nespravodlivosti). 

Je pritom úplne jedno, že rodič hral férovo a dieťa právom prehralo. Ono to vníma cez svoju optiku – hra sa nevyvíjala podľa jeho predstáv. Okrem toho dieťa vo veku štyroch rokov nevie ovládať svoje emócie. Tie ho jednoducho prevalcujú. Sú mnohokrát veľmi silné a dieťa im nemusí zo začiatku ani rozumieť.

Preto odporúčam, aby rodič pri hneve, smútku alebo plači nepotláčal detské emócie a vyhol sa slovám ako „nehnevaj sa, minule si vyhral ty“, „okamžite prestaň kričať, však sa nič nestalo“. Ak sa totiž dieťa dostane do veľkého hnevu alebo amoku, racionálna časť jeho mozgu sa automaticky vypína (deti ho nemajú ani plne vyvinutý). Nielenže teda dieťa nepočúva, čo vravíme, ale ani to nebude fungovať. Ani my sa neprestaneme hnevať, keď sme nahnevaní a niekto povie „nehnevaj sa“. Takto to nefunguje.

Cesta, ako zmierniť emóciu a naučiť dieťa s ňou pracovať, je priznať ju a poznať ju. Ako? Ak je syn nahnevaný, že prehral, pomenujme emóciu: „Si nahnevaný, lebo si prehral. Chápem.“ Platí totiž, že ak emóciu pomenujeme, jej intenzita sa zvyčajne znižuje. Následne môžeme svoju pozornosť a tým aj pozornosť dieťaťa zamerať na jeho snahu a stratégiu, ktorú venovalo hre: „Páčilo sa mi, ako si premýšľal.“ „Bolo super, že si sa nevzdával.“

Ak chceme naučiť dieťa pracovať s emóciami, znamená to, že mu budeme vzorom. Zamerajme sa teda na svoje správanie, keď prehráme. Je dobré, ak dieťaťu podáme ruku a pogratulujeme mu. Povedzme mu, že sa tešíme z toho, že vyhralo. Dieťaťu tak dávame vzor, ktorý mu ukazuje, že sa môžeme a máme tešiť z úspechov druhých ľudí.

Pre život je dôležité, aby sa deti naučili prijať a spracovať prehru a neúspech. Podmienkou toho je ich detská skúsenosť.