Párová terapia U muža sú na prvom mieste poľovačka a kamaráti. Rozchod si však neviem predstaviť

Žijeme náročnú dobu, preto sme si povedali, že v Postoji vytvoríme bezpečný priestor, kde môžete položiť svoju otázku, keď potrebujete poradiť, nasmerovať alebo zorientovať sa vo svojej životnej situácii. Vybrali sme pre vás dvoch odborníkov na vzťahy, ktorých sa môžete pýtať na to, čo vás v oblasti lásky trápi. Svoje otázky s krátkym opisom svojej životnej situácie môžete poslať na mail parovaterapia@postoj.sk. Vaše anonymné otázky a odpovede odborníkov následne zverejníme v rubrike Párová terapia.

Dobrý deň, neviem, ako mám riešiť svoju situáciu. Manžel bol vychovávaný v rodine, v ktorej sa spolu nerozprávali. Ja práve naopak, všetko sme spolu riešili ako rodina. Máme už dvoch chlapcov vo veku 3 a 7 rokov, ale náš vzťah je, už by som povedala, rozpadnutý. Sme spolu osem rokov. Nerozpráva sa so mnou, len to, čo musí alebo čo sa ho opýtam. Doma mi nepomôže s ničím.

Na prvom mieste má poľovačku a kamarátov, večery trávi väčšinou v lese a ja som stále sama doma alebo s deťmi. Moje deti sú pre mňa na prvom mieste, kvôli nim som schopná takto žiť, ale ja sa čím ďalej tým viac cítim stále sama. Ja sa s ním chcem rozprávať, aj som mu navrhla poradňu. Ale dopadlo to tak, že mi povedal, že sa môžeme rovno rozviesť.

Keď som mu povedala, že dobre, tak sa rozvedieme, začal mi vyplakávať, že sa zmení. Pomohlo to tak na pol roka. Necítim sa sama sebou pri ňom, všetko, čo poviem alebo spravím, je zle. Keď niekam chcem ísť, napríklad ku kaderníčke alebo s kamoškou na kávu, tak hneď mi kričí, či na to mám peniaze alebo že si mám robiť, čo chcem. Potom len na mňa zazerá.

Neviem, ako ďalej, neviem si predstaviť, že by sme sa mali rozviesť a žiť oddelene a deti by sme si podávali z ruky do ruky.

Milá čitateľka, téme komunikácie a ozdravenia ochabnutých vzťahov sme sa venovali v rámci tohto formátu už viackrát a určite by sa hodilo venovať sa im aj tu, no i napriek tomu mi pri Vašich riadkoch vyvstáva niekoľko iných otázok.

Kedy a za akých okolností už vieme s istotou povedať, že náš vzťah je taký rozpadnutý, že v ňom už nevieme zotrvať? Kedy nastáva ten okamih, že viac sa už nedá, že sme skúsili všetko? Myšlienka na zmenu nás môže ľahko vydesiť a túžba po zmene rýchlo zhasne.

V našich životoch však prichádza okamih, keď nás predstava, že v rovnakých okolnostiach budeme žiť ešte ďalší rok či päť, vystraší viac ako riziko, ktoré so sebou prináša zmena. Keď dosiahneme na akési pomyselné dno a viac už nedokážeme zniesť, donúti nás povedať: „A dosť!“

A to je práve tá hybná sila, ktorá nám umožní získať silu a odvahu konať aj napriek rizikám. Pokiaľ je strach väčší, ešte stále ostávame prešľapovať na mieste. No tam, kde je strach, je zvyčajne aj cesta. Skúsme na ňu spoločne nazrieť.

Ak začíname vnímať zmenu ako jediné možné riešenie, je dobré zreflektovať svoj vzťah naozaj pravdivo. Zo všetkého najskôr si položme otázku: čo nám môže náš vzťah vlastne zrkadliť?

Z Vašich slov „... nerozpráva sa so mnou..., ... doma mi s ničím nepomôže..., ... na prvom mieste má poľovačku a kamarátov..., ... ja sa čím ďalej tým viac cítim sama..., ... necítim sa pri ňom sama sebou...“ možno ľahko vyčítať Vašu prirodzenú a legitímnu túžbu po záujme, pozornosti a láske. No môžem chcieť od partnera, aby mi prejavoval záujem, keď ho ja sebe neprejavím? Ako môžem očakávať, že mi bude partner dávať najavo svoju lásku, keď sa sama k sebe nesprávam láskyplne?

Možno sama dovolím druhým, aby narúšali moje hranice, nestarám sa o seba, neodpočívam, nútim sa do vecí, ktoré nechcem robiť, potlačujem svoje potreby, nevyjadrujem svoje pocity či robím tak, aby boli ostatní spokojní.

V partnerstve sa často odohráva všetko, čo sme neodohrali vo svojich predošlých vzťahoch, aj s rodičmi. Kým dospejeme, je v nás nahromadených množstvo aj nevyslovených odkazov o tom, akí máme byť, ako sa máme cítiť a čo máme robiť, aby nás druhí milovali.

Potom v domnení, že konáme v prospech lásky, často ideme sami proti sebe, ignorujeme hodnoty, ktoré si ceníme, za čo však platíme privysokú daň v podobe popierania samých seba. A tá sa postupne prejavuje v našej mrzutosti, depresívnej nálade, nevysvetliteľnej napätosti, často až v somatizácii a celkovej nespokojnosti so životom, za ktoré máme možno nakoniec tendenciu viniť svoje okolie.

No možno sme si niekde na začiatku nevšimli, že hranice našej vlastnej sebahodnoty sú narúšané. Ak dnes vnímate, že už ďalej takto nemôžete, možno práve nastal čas, keď budete mať odvahu aj napriek možným rizikám posunúť svoj vzťah k novej zrelosti. Ak to tak cítite, možno je načase urobiť rozhodnutie, v ktorom Vaše vyjadrenia v požadovaní zmien budú vážne a Vaše činy neústupné. A to Vás vo vzťahu povedie do nového cyklu rastu a zrelosti.

To, čomu potrebujete uveriť, je fakt, že máte nárok na plnohodnotný vzťah so svojím manželom, že ste toho hodná a zaslúžite si požadovať trvalú zmenu. Nájdite si spoločný čas, v ktorom si NAVZÁJOM poviete pravdu o aktuálnom vzťahu a požiadavky, ktoré vnímate ako nevyhnutné na jeho rast. A potom urobte rozhodnutie a s odvahou vykročte a vytrvajte.

Držím Vám silno palce! S pozdravom Martina