Párová terapia Manžel prestal komunikovať, cítim sa vo vzťahu čoraz viac sama

Žijeme náročnú dobu, preto sme si povedali, že v Postoji vytvoríme bezpečný priestor, kde môžete položiť svoju otázku, keď potrebujete poradiť, nasmerovať alebo zorientovať sa vo svojej životnej situácii. Vybrali sme pre vás dvoch odborníkov na vzťahy, ktorých sa môžete pýtať na to, čo vás v oblasti lásky trápi. Svoje otázky s krátkym opisom svojej životnej situácie môžete poslať na mail parovaterapia@postoj.sk. Vaše anonymné otázky a odpovede odborníkov následne zverejníme v rubrike Párová terapia.  

Sme manželmi dvanásť rokov, máme dve deti a posledné dva roky máme veľký problém spolu hovoriť. Manžel je typ, ktorý sa uzavrie do seba, vôbec nekomunikuje aj celé dni, odpovedá len na moje otázky najviac jednou, dvoma vetami. Nemáme medzi sebou veľké spory, ale táto jeho nekomunikatívnosť ma ubíja.

Ja som človek veľmi otvorený, extrovertný, bez podelenia sa neviem žiť. Kedysi sme sa vedeli hodiny rozprávať, pod ťarchou povinností v práci sa však manžel stále viac uzatvára a ja si k nemu neviem nájsť cestu. Ja by som sa radšej pohádala, ako znášala toto mučivé ticho, ale ani to sa nedá. Keď ho s tým konfrontujem, tak mi povie, že preháňam a nič mu nie je, len má toho veľa.

Mám pocit, že len ja to vnímam ako problém, že jemu tento stav akoby vyhovuje. Neviem, ako mu mám pomôcť, keď nevie odkomunikovať ani len svoje potreby a pocity. Vyzerá to tak, akoby sa už zmieril s tým, že to takto máme a je to tak v poriadku. Hoci ja dávam stále viac najavo, že mi táto jeho uzavretosť prekáža. Bojím sa, že sa budem cítiť vo vzťahu čoraz viac osamelo.

Mám si svoju potrebu podelenia sa realizovať niekde inde s kamarátkami alebo je šanca, že sa časom niečo v našom vzťahu zmení? Čo môžem urobiť ja, keď druhý ten problém nevidí? 

Lucia 

Milá Lucia,

osamelosť je vo vzťahu s najbližšou osobou asi to najhoršou osamelosťou. No práve tento kontext blízkosti druhého človeka robí z nej asi aj najnádejnejšiu formu osamelosti, čo sa týka perspektívy zmeny. Podľa všetkého je totiž nekomunikovanie a vzájomný pocit vzdialenosti nechcený a nepríjemný pre oboch.

Problémom však asi ostáva nespočetné množstvo možných príčin, prečo v danej situácii dokážeme udržiavať vzniknutú vzdialenosť. Od malichernej prevahy a kontroly nad správaním, prežívaním toho druhého cez emocionálnu zablokovanosť až po vytrestania a vymlčiavania toho druhého tam nájdeme naozaj pestré spektrum zákutí ľudskej duše a jej potrieb.

Čo sa v pozadí správania vášho manžela nachádza, je ťažké uhádnuť bez hlbšieho skúmania situácie vrátane jeho prežívania. Z nejakého dôvodu sa manžel stáva nedialogickým, neprístupným pre vás a to má vplyv na vzťah a jeho atmosféru.

Ide aj o váš vzťah, kde máte právo žiť vzťah, nielen jeho pozostatok. Vo vzťahu chceme byť zväčša preto, lebo v ňom chceme zažívať vzťahovú prepojenosť s niekým, patriť k niekomu a nie vyčlenenie z blízkosti. Bez vyživujúceho a vzájomného podelenia sa cítime vylúčení z blízkosti, vylúčení zo vzťahu.

Nejde o to, že partner by vo vzťahu nemal mať legitímne právo nechcieť sa o veci podeliť alebo spracovávať veci sám a rozhodovať sa o tom, či sa s nami o prežívané veci podeliť chce alebo nie. Ide skôr o to, že sa vytvára blízkosť devastujúca kultúra v komunikácii.

Podobne ako pri prejavoch agresívnej komunikácie, pri manipulatívnej komunikácii, ale aj pri ignoráciách rôzneho druhu. Ako so sebou necháte narábať, je však na konci dňa na vás. Je to vaše rozhodnutie, aj keď sa práve nerozhodnete tomu zamedziť. A keď sa pýtate, ako tomu zamedziť, tak asi jednoduchá odpoveď je – akokoľvek.

Patologické správanie je vždy niekým iným umožnené. Možno mnou, možno rodičmi, možno širším okolím. Jednoducho tým patologickým mechanizmom nechcene asistujeme. Tým mu poskytujeme živnú pôdu. Je to síce zjednodušený obraz, ale v princípe si myslím, že platí.

Takže, Lucia, v skutočnosti je to na vás, dokedy, prečo a ako necháte rozkvitnúť takúto kultúru vášho vzťahu.

S pozdravom Zoltán Mátyus