Párová terapia Ako udržiavať vzťah, aby sa obaja cítili docenení, a teda spokojní?

Dobrý deň, 

chcela by som sa spýtať na Váš názor na výroky „Muž má byť hlavou rodiny“ vs. „Manželia si majú byť rovnocennými partnermi na ceste životom“.

Ako by to malo vyzerať, aby to fungovalo, aby sa obaja cítili rovnocenní a rovnoprávni? Kde sú pomyselné hranice? Ako budovať a udržiavať vzťah, v ktorom sa obaja budú cítiť uznaní, docenení, vyrovnaní, a teda aj spokojní, hoci povinnosti na chode rodiny má, samozrejme, každý odlišné, každý má iné vzdelanie, tým aj iný okruh vedomostí, záujmov, pochádza z inak fungujúcich rodín...?

Ďakujem.

čitateľka Anna

Milá Anna,

vo svojej otázke sa dotýkate témy pozície muža a ženy v manželstve. Uvažujem, že sa zrejme sama iste stretávate s bojovými situáciami vo vzťahu, v ktorých ide v skrytosti o moc. Vyhraneniu týchto pozícií sa zrejme nevyhne žiaden zdravý vzťah.

I napriek emancipácii žien a snahám rôznych feministických hnutí či genderových ideológií nezotrieme stáročné formovanie mužov v spoločnosti, ktoré od nich ako od manželov a otcov očakávalo vedenie rodiny priam na povel bez účasti manželky. No na druhej strane tu aktuálne máme zároveň nespočetné sťažnosti žien, ktoré museli prevziať zodpovednosť za svoje rodiny, pretože muž je čoraz pasívnejší a bojí sa robiť rozhodnutia. Z tejto chaotickej nejasnosti postavenia muža a ženy v rodine vyplýva významná časť partnerských ťažkostí, s ktorými sa dnes stretávame.

Čím skôr si uvedomíme, že motívom v konkrétnom partnerskom konflikte je práve snaha o udržanie svojej pozície, tým skôr môžeme rýchlo zložiť zbrane. Manželstvo bez týchto neustálych bojov o moc je totiž nielen oveľa príjemnejšie, ale najmä napĺňa svoj hlavný zmysel, ktorým je láska a vzájomný rešpekt. A to sú koniec koncov hodnoty, s ktorými sme zrejme do manželstva vstupovali.

Výskumné zistenia významného párového terapeuta Johna Gottmana nespochybniteľne dokazujú, že najspokojnejšie a dlhodobo najstabilnejšie sú také manželstvá, kde je práve manžel ochotný deliť sa so svojou manželkou o moc a necháva jej podiel na rozhodovaní. Neznamená to, že by sa mal manžel vzdať akéhokoľvek osobného vplyvu a nechať manželku ovládať svoj život, ale skôr v prípade sporu by sa podľa Dr. Gottmana mal práve on aktívne usilovať o kompromis. Pre manželky je zároveň nesmierne dôležité, aby sa k svojim mužom správali s rešpektom a úctou. Iba v takomto prostredí totiž muž vníma bezpečný priestor na uvoľnenie svojej nadradenej pozície a vstup do partnerskej diády.

Častým problémom býva, že mnohí muži si ani neuvedomujú, že majú problém prijímať vplyv svojej partnerky. Prejavuje sa to však na ich reakciách v prípadoch, keď si žena dovolí rozhodnúť či konať v mene rodiny podľa seba. Toto jej konanie vtedy muž slovne či činmi spochybňuje, kritizuje alebo priamo a priori odmieta. Zároveň však treba jedným dychom dodať, že mnohé ženy zároveň ani netušia, že svojím eskalovaním konfliktov sa oberajú o možnosť kompromisných riešení. V praxi sa však ukazuje zjavné, že ženy, ktorým manželia umožňujú podieľať sa na rozhodovaní, nebývajú na svojich manželov také ostré. Je to akýsi začarovaný kruh. Dobrou správou je, že z neho možno vyskočiť. A to práve tým, že začneme sami od seba.

Kľúčová je naša vlastná ochota a odhodlanosť vo vzťahu ustúpiť, prípadne hľadať kompromisné riešenia (tak na strane muža, ako aj ženy). V tom nám môže pomôcť, ak objavíme v konfliktnej požiadavke partnera aj niečo, v čom môžeme vyhovieť. Snažme sa uznať názor toho druhého, aspoň do istej miery, i keď s ním nesúhlasíme. Tak to predsa robíme aj v priateľstvách, tak prečo nie v manželstve?

Na to, aby sme boli ku kompromisu ochotní vôbec pristúpiť, je však potrebné vytvárať pozitívne ladenú atmosféru vzťahu, a to napríklad tým, že sa skúsime:

1. vylaďovať na svojho manželského partnera/-ku – zaujímať sa o jeho/jej svet, súcitiť s ním/ňou a tým budovať dôveru;
2. uvažovať o svojom vzťahu pozitívne – aj šťastných manželov občas rozladí nejaký osobnostný rys toho druhého, no neustále pociťujú, že človek, ktorého si vzali, si zaslúži ich úctu a rešpekt;
3. a v neposlednom rade si dávajme počas dňa najavo, že druhému radi vychádzame v ústrety, že nám záleží na jeho/jej názore, a robme rozhodnutia spoločne.

Vtedy sa žena prirodzene uvoľní zo snahy všetko uchopiť a v dôvere nechá manžela viesť seba i rodinu. Dopomôže jej k tomu práve vedomie, že muž o ňu dbá a neostáva ľahostajný voči jej názorom či pocitom. Zároveň sa tým muž stáva vo svojej prirodzenej pozícii silným práve podporou svojej manželky, ktorá mu dokáže dôverovať a s úľavou prenechá veci na neho. A tu sa uzatvára kruh, do ktorého by sme iste všetci radi v manželstvách naskočili.

Želám nám v tom všetkým veľa odhodlania a síl vytrvať!

Martina