Nesúďme dielo podľa autora Výzvy na odstraňovanie Rupnikovho umenia nie sú na mieste

Americký katolícky denník National Catholic Register zverejnil redakčný komentár Prišiel čas odstrániť umenie otca Rupnika, ktorý sme v slovenskom preklade zverejnili aj na stránke Postoja.

Autori komentára, ktorý nie je podpísaný, jasne vyzvali, že by mozaiky Marka Rupnika mali byť odstránené. „Škandál otca Marka Rupnika už dosiahol hranicu, keď je potrebné podniknúť konkrétne kroky na odstránenie všadeprítomných mozaík tohto hanebného umelca z verejného priestoru,“ píšu. Uznávajú, že to môže trvať dlho, môže to byť drahé a náročné, ale „čím skôr sa tento proces začne, tým lepšie“.

Ako argument v prospech tejto tézy azda možno označiť tvrdenie autorov, že Rupnikove mozaiky už nie sú schopné dosiahnuť pozdvihnutie myslí a sŕdc k Bohu. V zátvorke dokonca dodávajú, že „ak vôbec niekedy boli“ schopné to dosiahnuť.

Zaujímavé je konštatovanie autorov, že nejde o žiadne obrazoborectvo ani „cancel culture“, no v skutočnosti to, po čom volajú, sa veľmi na obrazoborectvo i na „cancel culture“ podobá. Dokonca píšu, že netreba ani čakať na vynesenie rozsudku o vine. „Na cítení záleží. Na vnímaní záleží. To je jediné vysvetlenie, ktoré je nateraz potrebné,“ nazdávajú sa.

Komentár je kratučký, autori sa veľmi netrápili s argumentáciou, prečo – ako tvrdia – Rupnikovo umenie nemá právo na spravodlivý proces ani prečo si myslia, že nie je schopné pozdvihnúť mysle a srdcia k Bohu.

Skrátka sa im Rupnikove mozaiky nepáčia, respektíve ak sa im aj páčili, tak znechutenie a pohoršenie z obvinení Marka Rupnika, podľa ktorých údajne sexuálne a psychicky zneužíval zasvätené ženy v slovinskej komunite Loyola, to úplne zatienili.

Tento sentiment treba vnímať s porozumením a empatiou, na druhej strane pri čítaní komentára od National Catholic Register sa len ťažko dá ubrániť rovnakému pocitu, ako keď prívrženci hnutia Black Lives Matter volali po odstraňovaní sôch Krištofa Kolumba, Thomasa Jeffersona či dokonca Winstona Churchilla.

Tým síce neprekážali autori, lež zobrazené osobnosti, ale rovnako ako v Rupnikovom prípade sa neunúvali oddeliť umeleckú hodnotu diel od emócií či až vášní, ktoré v nich dielo vyvolávalo.

Či sú Rupnikove mozaiky umelecky hodnotnými dielami, je na legitímnu diskusiu. Tu len možno zopakovať slová historičky umenia Aleny Piatrovej v článku Pavla Rábaru, že táto diskusia mala prebehnúť pred realizáciou mozaík v slovenských kostoloch. „Z výtvarnej stránky tvorba Marka Rupnika skĺzla do opakovania sa, šablónovitosti a sériovej dielenskej produkcie,“ uviedla vtedy.

Čo s dielami Marka RupnikaVo svete začínajú diskutovať o ich odstránení. Žiadané boli aj na Slovensku

Pavol Rábara

Treba však povedať na rovinu, že umelecká stránka Rupnikových diel zrejme nebola pri ich obstarávaní tým rozhodujúcim faktorom ani v čase, keď jeho hviezda stúpala, ani teraz, keď pre obvinenia padla. Naivne treba dúfať, že toto sa do budúcna zmení a keď budú duchovní obstarávať umelecké diela do sakrálnych priestorov, hľadieť budú najmä na umeleckú a spirituálnu stránku diel, a nie na trendy či na slávne mená. Aj preto, že sa to potom môže nepríjemne vyvrbiť ako v tomto prípade.

Či už sú Rupnikove diela výkrikom umenia, alebo priemerom, volanie po ich odstraňovaní z dôvodu autorovho morálneho poklesku nie je na mieste. Dôvodu, prečo by sme pri posudzovaní umenia mali skúmať morálny profil umelca, jednoducho niet, rovnako ako neskúmame morálny profil kuchára, ktorý nám navaril jedlo, automechanika, ktorý nám opravil auto, lekára, ktorý nám pomohol so zdravotným problémom, či ani kňaza, ktorý pre nás odslúžil omšu.

Pokiaľ by sme boli dostatočne dôslední, zaiste by sme u každého človeka našli menšie či väčšie hriechy, menšie či väčšie nezhody s jeho svetonázorom a presvedčením, umelci v tomto nie sú žiadnou výnimkou.

Zbúrame zato kostoly či aj iné budovy od Le Corbusiera, ktorý podľa všetkého sympatizoval s fašizmom a antisemitizmom? Zakážeme knihy od Ondrejova, ktorý arizoval antikvariát a o ich židovských majiteľoch vyhlásil, že ich „nepotrebuje“? Zničíme sochy, budovy a ďalšie diela od všetkých umelcov, ktorí sympatizovali s komunizmom? Či dokonca poodstraňujeme diela Caravaggia, ktorý zavraždil človeka?

Ak by sme takto pokračovali, aké diela vo verejnom priestore by vlastne ostali?

Rupnikove mozaiky nezobrazujú nič neprístojné, nie sú dekadentné ani pohoršujúce. Naopak, ak je ich cieľom pozdvihovať mysle a srdcia k Bohu, s pokojom možno povedať, že ho napĺňajú. Aj ak niekto pri pohľade na mozaiky vidí Rupnikove prehrešky, je to minimum ľudí; v žiadnom prípade to nie je masový jav, ako interpretujú autori komentára amerického denníka.

Okrem toho, hoci dnes sa téma javí ako citlivá, o pár rokov či desaťročí bude zasa celkom inde a diela budú vyvolávať úplne iné emócie.

A nedá sa ani vylúčiť, že úzkosť ľudí z diel bude stúpať a skutočne sa niektorí duchovní rozhodnú mozaiky odstrániť.

Je to ich plné právo, ak ich tam nechcú mať, nech ich dajú preč. Ale to nijakým spôsobom neznamená, že odstránenie Rupnikových diel je akýmsi morálnym imperatívom, na ktorý „prišiel čas“, a kto ich neodstráni, je podozrivý, ba až pochybný. Bolo by opovážlivé niečo takéto tvrdiť.