Výchovná poradňa Syn si dá za chybu sám facku. Ako pracovať s dieťaťom, ktoré si omyly neodpúšťa?

Svoje otázky na tému výchovy detí s krátkym opisom svojej životnej situácie môžete poslať na mail vychovnaporadna@postoj.sk. Vaše anonymné otázky a odpovede odborníkov následne zverejníme v rubrike Výchovná poradňa.

Dobrý deň, náš osemročný syn si pri akejkoľvek chybe pri domácej úlohe dá sám facku a povie o sebe, že „je debil“. Toto správanie nás nepríjemne zaskočilo, nikdy sme mu niečo také nepovedali, naopak, vysvetľujeme mu, že spraviť chybu nie je konečná vec, treba hľadať spôsob, ako ju opraviť. Nemáme podozrenie ani u učiteľky, že by sa takýmto spôsobom správala k deťom. Môžete nám, prosím, poradiť, ako pracovať so synom, ktorý si omyly neodpúšťa a akoby si vôbec nedôveroval?

Vedieť tolerovať svoju omylnosť, svoje chyby, je celoživotná cesta. Vieme, že chybám sa nevyhneme, ale utekáme pred nimi. Prečo? Pretože chyby vnímame ako zlyhania. A pred zlyhaním sa uteká.

Naučiť deti tolerovať a odpúšťať si vlastné omyly dokážu rodičia vlastným príkladom a postojom k chybám, ale aj spôsobom pochvál. Práve tie do veľmi veľkej miery ovplyvňujú to, ako sa deti so svojimi chybami vyrovnávajú a ako ich spracujú, a vnímanie seba samého aj v momentoch zlyhania.

Týmto fenoménom pochvál a zlyhaniami sa vo svojom výskume venovala kalifornská psychologička Carol Dweck. Skupine detí dala vypočítať príklady, ktoré boli ťažšie a nemohli ich vyriešiť. Čo sa udialo?

Jedna časť detí to vnímala ako tragédiu. Boli smutné a šokované, pretože vedeli, že test budú hodnotiť a dostanú zlú známku. Vedeli, že neobstoja, a obávali sa, že si o nich nebudú myslieť, že sú inteligentné. Tieto deti mali takzvanú fixnú myseľ.

Priznali, že nabudúce budú radšej podvádzať, len aby im test nedopadol zle. Tieto deti sa obávali výziev. Obávali sa zlyhaní a báli sa robiť chyby. Chceli len jednotky, za ktoré ich chválili.

Druhá časť detí bola nadšená. Tešili sa, že môžu vyskúšať niečo nové, a nezaoberali sa výslednou známkou. Tieto deti mali takzvanú rastúcu myseľ.

Deti s rastúcou mysľou neutekajú, ale premýšľajú, ako vyriešiť ťažkosť. Vedia, že ak sa pomýlia, ak dostanú zlú známku, nie je to koniec. Chápu, že chyby sú cestou vzdelania a neutekajú pred nimi.

Práve forma pochvál dokáže smerovať dieťa k tomu, akú myseľ bude mať, ako bude vnímať samo seba a svoje vlastné zlyhania. Pretože ak deti chválime za plné počty bodov na písomkách, ak ich chválime za jednotky a za bezchybne napísaný diktát, vtedy budujeme fixnú myseľ. Fixnú myseľ, ktorá sa fókusuje len na konečný výsledok a odmieta vlastnú omylnosť. Bojí sa chýb, tie vníma ako potvrdenie slov „som hlúpy“.

Naopak, ak chceme, aby sa deti nebáli zlyhania, aby si nehovorili, že sú hlúpe a že nič nedokážu, a neverili tomu, chváľme ich inak: chváľme ich za úsilie, odhodlanie a vytrvalosť, ktoré venujú učeniu sa. Chváľme ich za pokrok, napredovanie, za ich snahu. Nechváľme ich za výsledok a za jednotky. Nevyžadujme plné počty bodov z testov a samé jednotky. Vtedy budú mať rastúcu myseľ, ktorá neuteká pred zlyhaním.

Ak deti pochopia, že horšou známkou nezlyhali, že nie sú hlúpe, nebudú sa báť robiť chyby.

Budú vedieť, že to, čo nedokázali dnes, dokážu zajtra, pozajtra… Nebudú sa vzdávať a utekať pred ťažkosťami v škole, ale ani v medziľudských vzťahoch, v rodine či s kamarátmi.

Prajem nám dospelým, aby sme sa nebáli zlyhaní. Vedomie vlastnej múdrosti aj napriek chybám prajem všetkým malým a veľkým žiakom, ktorí majú pocit, že sú hlúpi, že nedokážu byť dosť dobrí. Nie je to tak, chyba nás učí a aj vďaka nej dokážeme byť nielen múdrejšími, ale aj lepšími ľuďmi.

Katarína Winterová