Prezidentské voľby 2024 Prečo je pre Slovensko dôležité, aby v sobotu vyhral Ivan Korčok

Keď v roku 2014 v prezidentských voľbách prehral Robert Fico a o päť rokov neskôr postihol kandidáta Smeru Maroša Šefčoviča rovnaký osud, príčinou nebolo nadmerné nadšenie voličov v prospech protikandidátov – najmä politicky nezorientovaný Andrej Kiska sa kampaňou pretrápil tromi opakujúcimi sa vetami –, ale fakt, že sa voľby zmenili na referendum o Smere a jeho vládnom establišmente.

Teraz je to trochu inak. Aj v sobotu prídu k urnám odhodlaní voliči opozície, aby uštedrili porážku Ficovi a jeho trojkoalícii.

No protestný protizápadný volič, ktorý ostával predtým doma alebo dokonca pred desiatimi rokmi hlasoval proti Ficovi, už nepovažuje zradikalizovaný Smer za establišment, ale za svojich spojencov. Robert Fico si v opozícii počas pandémie a po vojne na Ukrajine pripútal týchto voličov na svoju obežnú dráhu, kým líder odtrhnutého Hlasu Peter Pellegrini dával najavo, že zhnednutým Smerom opovrhuje a on chce byť moderným ľavicovým lídrom na čele zmiešanej vlády.

Dnes závisí prezidentský osud Petra Pellegriniho, ktorý posledné mesiace poslušne napĺňal agendu Fica IV., práve od volebnej účasti týchto protizápadných voličov.

Ich veľká časť odovzdala v prvom kole svoj hlas Štefanovi Harabinovi, morálne skorumpovanému sudcovi, ktorý najviac zo všetkého pripomína suverenistu biľakovského typu: celkom otvorene podporuje Putinovu agresiu, želá si porážku Ukrajiny a blúzni o rozpade NATO, po ktorom má byť Rusko garantom slovenskej nezávislosti.   

Peter Pellegrini, politik bez vlastností, ktorý nemá idey, ale inak má v princípe skôr prozápadné inštinkty, doviedol svoju politiku až do tohto štádia. Pred štyrmi rokmi sa odstrihol od Fica, aby ho vytlačil a nahradil, teraz sa upol na víziu Prezidentského paláca s Ficovou podporou a zalieča sa Harabinovi a jeho voličom so sloganmi, ktorým ani sám neverí.

Navyše, počas prezidentskej kampane si pozíciu v jeho Hlase posilňoval Matúš Šutaj Eštok, minister vnútra a generálny manažér Hlasu, ktorý včera vystúpil na slávnostnom podujatí straníkov popri Pellegrinim ako jediný člen vedenia. 

Minister vnútra je svojím správaním a rétorikou ako vystrihnutý z katalógu zdivočeného Smeru, kde by ľahko splynul s Erikom Kaliňákom či Tiborom Gašparom. Pred dvomi týždňami vystúpil v relácii medzinárodne hľadaného extrémistu, no slovenská politická kultúra je v takej mizérii, že takýto škandál, ktorý by inde stál rezortného ministra hlavu, do pár dní zanikol a Pellegrini ho pasoval za lídra svojej straníckej kampane.

Ak by Pellegrini v sobotu zvíťazil a Šutaj Eštok ho onedlho vystriedal na čele Hlasu, pellegriniovská politika bez vlastností by nabrala doslova nový „smer“.

Dianie uplynulých mesiacov je tak najsilnejším argumentom proti Petrovi Pellegrinimu. 48-ročný ambiciózny, ale mimoriadne ohybný politik by ako prezident mohol slušne obstáť v dobrom počasí. Ale v dnešnej geopolitike a v kontexte vlády Fica IV. by bol pre Slovensko v role prezidenta dvojnásobným bezpečnostným rizikom: po prvé, ak dosiaľ asistoval Smeru pri deštrukcii právneho štátu rušením špeciálnej prokuratúry a samoamnestiou pre kriminálnikov, je zrejmé, že ako prezident by v tejto línii pokračoval.   

Po druhé, žijeme v najdramatickejšom období od studenej vojny. Putinovo Rusko, ktoré sa zmenilo na vojenskú diktatúru a ekonomiku, nemá žiaden záujem vyjednávať so Západom o skutočnom mieri. Naopak, v tomto roku sa chce na ukrajinskom fronte posunúť čo najviac smerom na západ v nádeji, že časom dobyje Kyjev či Odesu. 

Tento scenár padnutej Ukrajiny, ktorému otvorene fandí Štefan Harabin či Ján Čarnogurský, ale s viac či menej skrývanými sympatiami s ním kalkulujú vo vládnom Smere a SNS, je pritom pre strednú Európu aj Slovensko najväčšou hrozbou súčasnosti a blízkej budúcnosti. Aj preto je potrebné, aby z Prezidentského paláca zaznievali celkom iné slová než tie, ktoré masírovaná slovenská verejnosť aj okolitý svet pravidelne počúvajú od Fica, Danka a počas kampane aj od Pellegriniho.

Peter Pellegrini nie je typ politika, ktorý by udalosti formoval. Naopak, on sám sa nimi nechá viesť, a dokým bude pre neho výhodné plniť Ficove noty v zahraničnej a domácej politike, dovtedy sa bude správať tak ako posledné mesiace.

Tak ako mečiarovský nacionalizmus 90. rokov kvôli vlastným nízkym záujmom sledoval politiku, ktorá bola v príkrom rozpore s národnými záujmami Slovenska, rovnako to platí aj pre ficovský suverenizmus 20. rokov, ktorý si teraz z kariérnych dôvodov osvojil aj Peter Pellegrini.   

Alternatíva Ivana Korčoka

Pellegriniho vyzývateľ určite nie je konzervatívcom, ako ho chceli do tejto polohy naštylizovať viacerí politici KDH. Nakoniec to potvrdilo aj jeho veľkonočné stretnutie s progresívnou evanjelickou farárkou Annou Polckovou, ktorej názory v kultúrnych témach neodrážajú postoje hierarchie evanjelickej cirkvi ani väčšiny veriacich z tejto cirkvi.

Ivan Korčok však nie je ani progresívcom, ako ho usilovne vykresľuje vládny tábor a svet alternatívnych médií.

Gender, ideológia LGBTI či radikálna zelená agenda nie sú jeho témami. Ako ukázala aj naša anketa, príliš im nerozumie a zápasy, ktoré sa o tieto témy vedú na úrovni európskych inštitúcií, buď prehliada, alebo ich nepovažuje za dôležité.

Hodnotovo je Ivan Korčok liberálom starého strihu, akých si pamätáme z niekdajšej SDKÚ. Je primárne mužom zahraničnej politiky a vlastne až svojou prezidentskou kandidatúrou sa začal vyjadrovať k iným témam, ktorými žije politika.

Zároveň platí, že v kultúrnych a zelených otázkach stojí napravo od Zuzany Čaputovej, ktorá do boja o prezidentské kreslo vstupovala z pozície podpredsedníčky Progresívneho Slovenska.

Samozrejme, reprezentantom konzervatívcov v kultúrnych témach určite nie je ani Peter Pellegrini. Šéf Hlasu ešte pred rokom a pol ako poslanec hlasoval za obdobu registrovaných partnerstiev z dielne SaS, dnes ako prezidentský kandidát hovorí, že zákon o registrovaných partnerstvách by nepodpísal. To je čistý predvolebný konzervativizmus v priamom prenose, ak si však vezmeme Pellegriniho verejné výroky z minulosti alebo hlasovania v parlamente, rozdiel medzi ním a Korčokom možno v kultúrnych témach len ťažko vystopovať.

Ivan KorčokZvonka to môže vyzerať ako karierizmus, ale sám sebe som sa nikdy nespreneveril

Jozef MajchrákMartin Hanus

V ďalších podstatných témach sú však rozdiely medzi oboma kandidátmi zjavné a hovoria proti Pellegrinimu.

Hoci sa Korčokovi často vyčíta karierizmus, určite v jeho prípade platí, že bez ohľadu na to, v akej vláde ako diplomat slúžil, vždy zastával jasne proatlantické a vnútorne konzistentné postoje. Korčok patrí už vyše 20 rokov k špičke slovenskej diplomacie, jeho kompetentnosť si cenili Dzurinda aj Fico, bol pri slovenskom vstupe do NATO aj EÚ, dôverne pozná Brusel, Berlín aj Washington.

Ak by sa stal prezidentom, mal by nielen omnoho väčší zahraničnopolitický rozhľad ako doterajší prezidenti. V čase, keď slovenský premiér vyslovuje bláznivé vety o tom, ako Západu vyhovuje zabíjanie Slovanov na Ukrajine, by aspoň jeden z najvyšších ústavných činiteľov hovoril normálnou rečou.

Čo sa týka jeho postojov k fungovaniu EÚ, Korčok nikdy nepatril k nadšeným zástancom prehlbovania európskej integrácie, dokonca pred rokmi pre Postoj hovoril, prečo považuje „koncept čoraz užšej Únie v jeho ideologickej podobe za prekonaný“.

Z tohto dôvodu vcelku prekvapilo, keď v kampani pre náš denník zdôvodňoval, prečo potrebujeme diskusiu o zrušení práva veta členských štátov EÚ v otázkach zahraničnej politiky. Svoje úvahy viedol síce viac v akademickej než politickej rovine, no odkryl tým slabšie miesto, ktoré sa mu v kampani viackrát vrátilo, keďže zrušenie práva veta odmietali všetky doterajšie vlády, nielen Ficove, ale aj Matovičova a Hegerova vláda.

V Postoji sme viackrát písali, prečo je zrušenie práva veta v zahraničnej politike zlým nápadom. Súčasne však platí, že nejde o zásadnú otázku týchto volieb. Proti zrušeniu práva veta v tejto oblasti je celá V4 plus niekoľko ďalších štátov, takže momentálne je to skôr virtuálna než reálna téma. 

Navyše, prípadnú zmenu slovenského postoja nemá v rukách prezident, ale vláda a parlament. Za zrušenie práva veta v zahraničnej politike sa pred tromi rokmi na konferencii Globsec vyslovila aj Zuzana Čaputová, ale nikoho to zvlášť nevzrušilo – pretože zo strany prezidenta s právomocami, aké má ten slovenský, ide skôr o príspevok do diskusie.

Bez prehnaných očakávaní

V kampani išlo oveľa viac o Korčokov postoj k vojne na Ukrajine, z čoho sa usiloval Pellegrini urobiť hlavnú tému a zdroj mobilizácie voličov.

V tejto chvíli nevieme, ako konflikt na Ukrajine dopadne, kde sa ruskí vojaci zastavia, či Ukrajina prežije ako nezávislý štát a či v prípade, ak v tejto podobe neprežije, novodobý ruský imperializmus zacieli na ďalšie terče.

Podkopávanie Ukrajiny a vojenskej pomoci napadnutému susedovi je dnes tou najhoršou možnou voľbou s následkami, ktoré môžu negatívne ovplyvniť celé generácie – nielen na Ukrajine, ale aj v strednej Európe.

Nie všetky kroky EÚ a NATO si zaslúžia ovácie, mnohé sú hodné aj kritiky a pokusov o opravu. Geopolitika však nefunguje ako švédsky stôl, z ktorého si vezmeme len to, na čo máme chuť. V našom susedstve zúri vojna a pre štát s váhou Slovenska sú dobrí spojenci a bezpečnostné záruky kľúčovou vecou a garanciou našej bezpečnosti.

Hlasy, ktoré dnes členstvo Slovenska v EÚ a NATO spochybňujú, sa nám dnes môžu zdať marginálne. Aj vďaka niektorým spojencom Petra Pellegriniho však naberajú na sile.

Aj preto je dôležité, či bude v prezidentskom kresle sedieť politik s jasne prozápadnými názormi alebo niekto, kto sa hlavou štátu stal preto, že využil protizápadné či priamo proruské nálady v populácii a nadbiehal aj najradikálnejším voličom Štefana Harabina.

Ale sú tu aj ďalšie silné, čisto vnútroštátne dôvody, pre ktoré je v záujme krajiny, aby sa nový prezident volal Ivan Korčok.

Ficova vláda sa chopila moci surovým spôsobom, po pokuse o samoamnestiu kriminálnikov, ktorý je odhodlaná dotiahnuť do víťazného konca, do čela SIS inštalovala asi najmenej vhodného človeka ako z čias Lexovej tajnej služby, SNS sa chystá znásilniť verejnoprávnu televíziu a rozhlas do podoby, akú sme naposledy zažili v tupej ére Igora Kubiša.

Iste, Korčok by bol z hľadiska právomocí po väčšiu časť roka ceremoniálnym prezidentom, na druhej strane, v oblasti právneho štátu má nástroje, kde môže aktívne zasiahnuť – pri voľbe generálneho prokurátora, pri výbere sudcov Ústavného súdu alebo svojimi tromi nominantmi v súdnej rade.

S úradom prezidenta nemožno spájať prehnané očakávania, to sme zažili pri Kiskovi aj Čaputovej, ktorí sklamali časť svojich prívržencov – nielen pre vlastné chyby, ale aj pre naivné predstavy časti médií či vlastného tábora.

Keby sa stal Korčok prezidentom, bude proti nemu stáť pevný a nepriateľský val trojkoalície, v ktorej síce vzťahy medzi jednotlivými členmi škrípu, ale spoločné záujmy aj vôľa po moci či rozklade niektorých inštitúcií sú zatiaľ absolútne dostatočným tmelom.

Prezident nemá formálnu moc, aby im v doterajšom spôsobe vládnutia účinne bránil, môže síce vetovať zákony, ale proti zorganizovanej výkonnej moci to veľa neznamená.

Ivan Korčok by však mal neformálnu moc, aby vláde Fica IV. čelil aspoň slovami a autoritou úradu vplýval na zdravšiu psychológiu krajiny, ktorú svojimi rečami o falošnom mieri a falošných národných záujmoch zamorili Fico, Danko a najnovšie i Peter Pellegrini. A to v dnešnej divokej dobe vôbec nie je tak málo.