Jojkárska Iveta je späť, ešte provokatívnejšia, urazení nebudú len v Trebišove

TV JOJ prináša druhú sériu seriálu Iveta. Je to pochopiteľné, lebo prvá séria o kráske z Trebišova vyšla.

Bol by hriech nechať príbehy Ivety z Trebišova ladom, keď divákov tak oslovil a z herečky Alžbety Ferencovej vyrobil netuctovú celebritu. Tá sa vraj stala aj idolom mnohých rómskych detí kdesi na periférii.  

Nie div, urobila kariéru v šoubiznise. V prvej sérii sa to drzé, najprv hrubé dievčisko stalo vicemiss, ale iné bolo ešte podstatné. 

Napriek hrubému slovníku a istému druhu alkoholizmu ukázala v mnohých situáciách lepší charakter a zdravší rozum ako kultivované vzdelané dievčatá z veľkomesta.

Nehovoriac o tom, že musela zvádzať tvrdý boj nielen s mužmi, ktorí ju chceli znásilniť, využiť, ale aj s gangom, ktorý z nej chcel urobiť prostitútku.

Ale rozprávka vtedy dopadla dobre. Iveta sa presadila, ukázala svoju krásu, talent, cit pre dobro a spravodlivosť – a nakoniec prijala aj svoje korene. Spoznala svojho otca Róma a aj svojho princa.

Hoci ten princ nebol žiadny veľký krásavec, ani veľká múdrosť z neho nesršala, jednoducho bývalý pasák prostitútok, ale láske nerozkážeš. Rozprávka sa skončila dojemne a krásne. Aj dieťa už bolo na ceste.

No a teraz si predstavte, že by niekto chcel natočiť pokračovanie Popolušky. Ako asi žila s tým svojím princom na hrade?

Naša Iveta z Trebišova nemá hrad, je chudobná, muž nie je žiadny princ a druhé pokračovanie sa – videli sme zatiaľ dve časti – javí aj ako sociálna dráma. Opäť vidíme hrozne chudobné byty, ošumelé sídlisko, spustnuté verejné priestory, ľudovú krčmu, kde sa deje všetko podstatné.

Trochu problematicky sa nám miešajú dve časové pásma, ktoré sú oddelené piatimi rokmi, aj to je krátko uvedené, ale predsa len v tom má divák, hoci aj pozerá pozorne, zmätok. Čo bolo vtedy, čo je teraz?  

Tak najprv bolo asi to, že Iveta ešte nejaký čas ťažila zo svojej slávy, boli aj peniaze, ale prišla o dieťa. A mužovi sa požiarom auta skončilo čudné podnikanie, asi aj za hranou zákona, domnievame sa.

A Ivetina mama, taká tá zbožná gréckokatolíčka, ktorá sa neustále prežehnáva, si užívala vášnivý vzťah so svojím bývalým milým, Ivetiným otcom. Až kým jej rómsky milenec neskončil v base. Nič síce neukradol, ale bol romantický a nezodpovedný.

No a potom, asi po piatich rokoch, sme zase v Trebišove. Iveta s mužom sa sem vracia, bývajú v malom odpudzujúcom byte, muž sa najprv živí ako žeriavnik, ale dlho mu to nevydrží, Iveta je domáca, chystá mužovi obedy, občas si zatancuje v krčme. A dúfa, že si raz adoptujú s mužom dieťa, keďže o to vlastné prišli.

No a jej stále veľmi zbožná mama má už nového priateľa a je to rovno farár. Síce gréckokatolícky, ale keďže je už vysvätený, mal by žiť v celibáte. Ale s Ivetinou mamou utvorili pár a spolu aj bývajú. Nič však nemení na tom, že Ivetina mama je stále fanaticky veriaca, byt je plný svätých obrazov a kňaz je vo svojej službe.

Nuž je to trochu zvláštna predstava, že by si taká veľmi zbožná žena, už v zrelom veku, najprv vášnivo užívala sex so svojím bývalým milencom a potom s pánom farárom. Ale copyright majú českí tvorcovia

Nie, nepovažujem toto za kľúčový problém ani nevyzývam nikoho, aby spisoval petície. Faktom je, že celá postava Ivetinej mamy, veľmi zbožnej ženy, je od začiatku skôr karikatúra, nie je to žiadna hlboká postava a všetky scény s ňou sú akoby z nejakej uletenej komédie, kde sa pôsobí na prvú signálnu sústavu, alebo ako sa to slušne hovorí.

Úprimne povedané, hoci sa mimoriadne tvárna a talentovaná Zuzana Mauréry naozaj usiluje, aj svoju východniarčinu vylepšila, táto postava jej nie veľmi sadla.

Iné sa mi javí zatiaľ problematické. Že Iveta je zatiaľ v úzadí, ona nemá veľmi čo hrať, dráma sa rozvíja okolo jej mamy, biologického otca a najmä jej muža, slušne povedané, trošku mentálne podpriemerného. A potom je tu ešte jeden nový hrdina, dvadsaťročný Róm, notorický zlodej, ktorý má však ťažké rodinné zázemie, a zdá sa, že Iveta bude z neho vyrábať normálneho človeka.

Samotný príbeh Ivety sa stráca.

Lenže kvôli nej sa divák chcel pozerať aj na pokračovanie. Zaujíma ho predovšetkým to, čo sa dialo s ňou. Vidíme nie veľmi šťastné manželstvo, hoci nekrachujúce, vidíme stále veľa pohárikov, ktoré do seba manželia obracajú, vidíme sociálnu perifériu, biedu aj akúsi mužskú neschopnosť postarať sa o rodinu alebo byť aspoň dôstojným partnerom, nie infantilným deckom.

Ak si v ďalších dieloch nájde Iveta niekoho iného, ktovie, tak to možno bude aj úľava. Zrejme sa Iveta presunie z Trebišova do Prahy a možno sa opäť pozornosť presunie na ňu.

Ale ten príbeh princeznej z Trebišova, ktorá dobyla veľký svet a ešte ho aj ponížila, sa bude opakovať ťažko.

Napokon to priznal aj režisér Hřebejk: „Keď sme začali nakrúcať s neznámou Alžbetou Ferencovou, na začiatku bola drzý fagan zo zapadákova, na konci kráľovná. Tento airbag už naspäť do kabelky nenapcháte. Takže sme museli vytvoriť trošku životom zničenú ženu, ktorá sa dostala späť na východ. Nie vlastnou vinou.“

Ale riziko, že dvojka nenaplní očakávania, je tu vždy, pri každom seriáli s novou sériou. Režisér Jan Hřebejk povedal, že nevie presne, prečo sa to divákom v prvej sérii páčilo, či kvôli srande, kvôli východniarčine, modelkám? „Takže idete do rizika – niečím to musí byť podobné, aby človek divákov nesklamal, ale nemôžete urobiť to isté, pretože by si povedali, že si radšej pozrú znovu prvú sériu.“

Zároveň hovorí, že obaja aj so scenáristom Petrom Kolečkom mali veľkú výhodu. „Televízia nám umožnila ísť na hranu možného, napríklad v používaní vulgarizmov, nárečia. A teraz sme sa snažili ísť ešte ďalej.“

Áno, ide sa tu viac na hranu, to je zrejmé, viac sa provokuje.

Hřebejk otvorene priznáva, že ho baví riskovať a chodiť po hrane. Je rád, že mu v tomto Jojka dala úplnú slobodu. „Nezasahovali vôbec do obsadzovania, nemali cenzúrne zásahy, zobrali na seba riziko, že pobúrime Trebišovčanov. Alebo cirkevné kruhy.“

Ale Hřebejk naznačuje, že si nebude uťahovať len zo zbožnej katolíčky či rómskych zlodejíčkov. Bude si vo veľkom uťahovať aj z Prahy a z progresívneho prostredia.

„Praha je víťazstvom všetkého progresívneho. Je tam posledná benzínová pumpa, kam už nikto nejazdí, lebo už nie sú ani autá so spaľovacími motormi. A Kolečko ako stará konzerva si z toho čiastočne uťahuje. Má pochopenie pre chlapov, ktorí majú radi, keď auto hučí a smrdí, ale zároveň si uvedomuje, že svet niekam smeruje.“

Nuž uvidíme. Možno tam bude veľa rôznych zábavných provokácií, aby sa necítili urazení iba katolíci, ale aj progresívci.

Ale diváka asi aj tak najviac zaujíma, čo bude s tou Ivetou.