Havran, Tiso a slovenské bolestínstvo

Trochu neskôr som sa dostal ku komentáru Michala Havrana, ktorý pred týždňom písal o Jozefovi Tisovi a o omyloch a bludoch politického katolicizmu. Havran o Tisovi napísal, že „svojím pôsobením naplnil heretický konštrukt politického katolicizmu, keď prezentoval sám seba raz ako obeť a raz ako obetu.“ To platí podľa Havrana o viacerých katolíkoch aj dnes, „pretože sa prezentujú ako obete nejakých kultúrnych a politických sprisahaní, trepkajú o neomarxizme a liberalizme, tvrdia, že žijú v neslobodných spoločnostiach.“

Ako ďalej píše Havran, „je to bolestínska póza, ktorá si našla na Slovensku silné zázemie“, pričom o niečo nižšie za dedičov tohto bolestínstva označuje skupinu „Martin Hanus a spol.“ (Tým má zrejme na mysli celý Postoj.)

Chvíľu ma to primälo rozmýšľať, či naozaj tak vynikám bolestínstvom tohto druhu, ale nejako špeciálne sa v tom ja sám (ani Postoj) nenachádzam. Bolestínsky som sa necítil ani pred pár rokmi, keď Havran napísal, že moja novinárska eufória je „spôsobená zrejme prejedením sa hostií po záruke“. (Havrana ako vtedy pravidelného stĺpčekára Pravdy sa dotkol text v .týždni, v ktorom som písal, prečo denník Pravda toľko útočí na vtedajšieho šéfa polície Jaroslava Spišiaka.)

Téma bolestínstva v katolíckom či konzervatívnom prostredí je však nesporne zaujímavá, v tom Michal Havran netriafa úplne vedľa.

Len ma vcelko pobavilo, že ju nastoľuje autor, ktorý je v našich zemepisných šírkach majstrom bolestínskej publicistiky – keby čitateľ poznal Slovensko len z textov Michala Havrana, videl by krajinu plnú skrytých či otvorených ľudákov a nehodnej luzy, ktorým len osvietená EÚ bráni, aby svojimi čižmami už-už rozšliapli pučiace výhonky progresivizmu v bratislavskom Starom Meste.