Kto je tvárou slovenského Novembra 1989?

Naše dejiny 20. storočia majú čudný paradox. Zlomové momenty nemajú svojho hrdinu, nemožno ich spojiť s tvárou.

Kto je tvárou slovenského Novembra 1989?

Čalfa to nemôže byť, hoci mal po zmene režimu vďaka VPN najvyššiu funkciu v štáte. Čarnogurský tiež nie, hoci mal legitimitu spred roku 1989, už na novembrovej tribúne bol v menšine, do Prahy išiel s vizitkou VPN, ale aj s presvedčením, že zakladá vlastnú stranu, a potom vo federálnej vláde bol až za Čalfom.

So slovenským VPN to bolo ešte horšie. Na tribúne stáli Kňažko s Budajom, ale texty a vyhlásenia písal okruh okolo Zajaca a Gála. Na čele vlády stál Čič, domáca verzia pražského „č“, a HZDS – tá beštia postkomunizmu – je dieťaťom VPN.

Zmena režimu nemá u nás svojho Walesu ani Havla.

Je to ako fátum, mračí sa to ponad celé storočie.   

Kto bol tvárou roku 1918? Matúš Dula, v 18. roku predseda Slovenskej národnej rady? Ťažko. Aké percento populácie vôbec pozná jeho tvár? Nie je ňou ani Milan Hodža, ktorý malými zmenami urobil Martinskú deklaráciu kompatibilnú s vyhlásením Československa. Ani Andrej Hlinka, ktorého výrok definoval historický zlom, ani Vavro Šrobár, ktorý ako jediný zo Slovákov 28. októbra v Prahe stál po boku Rašína. A nie je ňou ani Štefánik, napriek tomu, že o to stál Masaryk a Praha, aj napriek zásluhám nášho hvezdára.

Rok 1939 je iná kapitola. Podobne ako rok 1993. Tiso dokázal vyhlásiť štát, ale chuť mu pokazil už Sidor, ktorý demonštratívne ukázal na rolu Hitlera. A zlyhal aj Tiso, pretože od istého momentu nekonal v záujme štátu, keď išlo o Židov aj osud po vojne.  

Mečiar je vylúhované vrecko toho, čo malo predtým aspoň farbu. Bez Klausa by štát nezaložil a viesť ho nevedel. Podobne ako Tiso sa stal jeho priamym ohrozením.

Ak majú cifry 3 a 9 v jednom či druhom poradí symbolizovať štátnosť, nemôžu byť ich tvárami muži, ktorí štát viesť nevedeli.   

Niečo podobné platí pre Dubčeka s Husákom. Do vienka rodiaceho sa národa to dal už Štúr. O jeho role až po roky 1848/1849 nemôže byť pochýb, len o dva roky neskôr však dopísal Slovanstvo a svet v budúcnosti, kde celý svoj politický program poprel.

Čo je to za niť, ktorá sa tiahne našimi dejinami?

Mystik by povedal Svätoplukovo prekliatie, pesimista kladie otázku, do akej miery sme ľud a do akej národ, optimista uzrie dôkaz, že nie sme kmeň, idealista vidí zlyhanie politickej osobnosti, realista dôsledok dlhodobo chýbajúceho vlastného štátu, ktorý núti politickú elitu uvažovať inak. Problém je, že ak nám chýba tradícia štátnosti, takto ju nevybudujeme.

O páde komunizmu sa rozhodlo v Poľsku, tam sa opozícia postavila režimu, keď bol ešte silný. Po tom, ako sa zrútil v Poľsku, v Maďarsku, východnom Nemecku či Rumunsku, nebola iná možnosť ani u nás. Ivo Možný ukázal, že všetky sociálne skupiny a vrstvy mali záujem na zmene režimu, všetky okrem úzkej straníckej špičky. Stačilo prísť na námestie s kľúčmi.

Historickosť momentu to neumenšuje. Napokon, práve vtedy sa začal zápas o to, ako bude vyzerať postkomunizmus a nebyť námestí, vyzeral by inak.

Naše dejiny ukazujú, že nemáme veľkých vodcov, aspoň nie pred dejinami, ale vieme robiť dohody, občas sa vývoju prispôsobiť, občas ho formovať a niečo z toho vyťažiť. V niečom podstatnom sme sa stále nevymanili z 19. storočia. Náš nacionalizmus bol definovaný kultúrne, básnikmi, kňazmi a učiteľmi. Nie politikmi ani vojakmi. Nemali sme vlastný štát, nemohlo to byť inak. Dnes už štát máme a so štátom sa menia aj nároky. Bez ohľadu na vonkajšie okolnosti. V Auguste 1968 bola geopolitika proti nám, v Novembri 1989 bola na našej strane. 

Na to, aby sme ovplyvnili dejiny iných alebo sa postavili duchu doby v prvej línii, je náš doterajší prístup nedostatočný. Problém je, že nepostačuje ani nám samotným, nestačí, aby staré generácie obstáli pred mladšími. Pritom len to dáva štátu hodnotu, ktorú nemožno prehliadnuť.