Pochopiť Tisa

Jozef Tiso je dráma našich dejín. Tisove otázky si kladú všetci vrcholoví slovenskí politici. Tisovu drámu napodobnil Gustáv Husák, aj on sa upol na mocnosť, ktorá z neho urobila pešiaka. Aj Husák bol nacionalista a robil to (okrem túžby po moci) kvôli štátu, a ideu štátu tým poškodil.

Tisove otázky si kladú aj politici po Novembri. Tie otázky majú dnes iný akcent a nesprevádza ich dráma z konca 30. a už vôbec nie 40. rokov. Ale ich dikciu riešil každý vrcholný slovenský politik.

Vzťah k Berlínu, podcenenie a často ignorancia Budapešti a Varšavy pri pohľade na Bratislavu (či dokonca Pozsony), to poznajú slovenskí premiéri aj dnes. Pomenovať spojenca, byť si istý naším miestom na mape, a najmä schopnosť rozumieť geopolitike a reagovať na vývoj – to je v prípade malého národa v strede Európy úloha na každú dobu.

Tiso bol azda najvzdelanejším mužom medzi ľudákmi. Ak mal niekto predpoklad zastávať najdôležitejšiu funkciu samostatného štátu v ťažkej situácii, bol to on. Ako preukázal ešte Ľubomír Lipták, bol sčítaný a mal rozhľad. Mal skúsenosť s vládou, krátko bol ministrom v pražskej vláde, vedel sa správať pragmaticky. Vedel vychádzať s Benešom, vedel rokovať s maďarským ministrom zahraničných vecí Kányom, mal spôsoby. Ak je niekto z mesta, na dedine to vidí každý. Tak vynikal Tiso vo svojej strane.

Ak niekto v Tisovi vidí skinheada, falšuje dejiny a hovorí viac o sebe ako o ňom. Či už z obdivu alebo nenávisti.

Tisova dráma je hlbšia ako dnešný spor s Kotlebom či symbolmi tupých chuligánov z jeho strany.

Jozef Tiso bol morálny teológ, moralista. Opäť tá dráma: Najväčšia vnútropolitická skúška, ktorej čelil, mala morálno-politickú povahu. Na Židov, ako dobre vedel, sa vzťahuje rovnaký prirodzený zákon ako na všetkých ostatných obyvateľov krajiny. A predsa sa tým neriadil, zlyhal.

Dlho pred holokaustom a deportáciami, keď dal príkaz na vyvážanie Židov, najmä tých chudobných, za hranice štátu do Maďarska. K deportáciám nepovedal potrebné slovo do konca života.

On vedel, aké to slovo je. Dookola mu ho opakoval pápežov vyslanec, pripomínalo mu ho vlastné náboženstvo. On ho však nepovedal. Urobil tak vedome.

Ak je niekto fanatický antisemita a rasista, nepochopí túto drámu. A bez tejto drámy nie je Tiso Tisom. Stáva sa z neho karikatúra alebo umelohmotný terč.

Tiso napokon stavil všetko na jednu kartu. Na Nemecko, na ideu samostatnosti, voči Hitlerovi a dokonca Dönitzovi bol lojálny do konca. Ideu samostatnosti tým nadlho ohrozil a zafarbil. Miklós Horthy začal tajne vyjednávať s Britmi po bitke pri Stalingrade a vylodení spojencov na Sicílii. Sidor začal po Povstaní fantazírovať o spojenectve s USA a kresťanskej demokracii. Tiso nie. Vzdelaný a rozhľadený Tiso, ktorého vlastná armáda chystala Povstanie, neurobil nič.

Tá dráma je ťaživá, až sa nedá prehltnúť.  

Potom, keď ho v Bavorsku zatkli a deportovali na naše územie, zúžil sa mu svet. Nie kvôli múrom cely, ale stenám reality, ktoré ho tlačili zo všetkých strán. Mal čas, premýšľal. Modlil sa. V zúfalstve, v ktorom sa topil, obstál chladne. Ani Dominik Tatarka ho počas posledného rozhovoru nevyprovokoval.  

Poprava bola ponížením. Hlbokým a dôsledným. Beneš sa správal jakobínsky. A Tiso, ktorý s ním kedysi sedel vo vláde a chcel z vlastného štátu utiecť do Ríma, uveril, že má misiu. Martýrium.

Možno pochopiť Tisa? Nepoznám ťažšiu otázku. Ale ak sa o to máme pokúsiť, musíme vidieť jeho drámu, bez toho je to nemožné.

A ešte niečo: Nedopadnúť ako Tiso. Tak by mal znieť prvý zákon slovenskej politiky.

Foto: archív