Kultúra 14. marec 2018

Hodina dvanásta

Jaroslav Daniška
Jaroslav Daniška
Najlepší film k 14. marcu.
Najlepší film k 14. marcu.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Jaroslav Daniška

Hodina dvanásta

14. marec 1939, prezident Emil Hácha cestuje vlakom do Berlína, neskoro v noci sa stretne s Hitlerom a Goeringom a podpíše ponižujúce vyhlásenie, kde žiada Hitlera o ochranu českého národa. Je to jedna z najväčších drám v českých dejinách a Noc rozhodnutí (1993) je jeden z najlepších historických filmov, aké v Čechách vznikli.

Dve absolutóriá: výkon Rudolfa Hrušínského, bol to jeho posledný film, o pár mesiacov zomrel, už tento film natáčal ťažko chorý, geniálne sa tým priblížil postave samotného Háchu. Hrušínský nehrá, on sa spolu s Háchom trápi a jeho osud prežíva.

Druhé absolutórium: scenár J. S. Kupku. Inscenácia je minimalistická, pár postáv, kľúčové sú štyri: prezident, lekár (Josef Abrhám), minister (František Němec), komorník (Soběslav Sejk). Prezidentov lekár je demokrat, bráni ideály Masarykovej republiky a suverenitu českého štátu, minister je pronemecký oportunista, bráni svoju kariéru, komorník je čecháček, malý človek, pre ktorého je najväčšou hodnotou prežitie.

Konflikt medzi postavami je nevyhnutný a ostrý, Kupkovi sa ale podarilo, že všetci, najmä masarykovský a čapkovský demokrat, napokon žiadajú prezidenta Háchu, aby podpísal ponižujúcu deklaráciu. Lepšiu drámu o 14. marci nepoznám. Tento film je presne tým, čo našej debate o Tisovom štáte aj samotnom Tisovi chýba najviac: všetci vieme, ako sa dej skončí, všetci poznáme historické omyly a zlyhania, ale málokto dokáže zrekonštruovať drámu tých dní ako otvorenú prítomnosť. Pritom bez tejto drámy strácame možnosť pochopiť historickú lekciu.

Nebudem písať dlho, ten film je krátky a na tomto mieste si ho možno celý pozrieť.

Zastavím sa iba pri dvoch veciach. Druhej republike a Protektoráte, a večnej otázke, pred ktorou stojí politik malého národa v hodine dvanástej.

Hácha bol konzervatívny katolík, slušný človek, vzdelanec klasického strihu s dobrou medzinárodnou reputáciou, ale na konci svojich dní. Masaryk ho vymenoval za predsedu Najvyššieho správneho súdu, prezidentom druhej republiky sa stal proti svojej vôli. Počas Prvej republiky viackrát rozhodol v prospech sudetských Nemcov, odmietal ich odôvodnenú diskrimináciu, pár dní predtým ako Slovensko vyhlásilo samostatný štát, vyhlásil Hácha na našom území stanné právo, pokúsil sa proces zvrátiť. Václav Černý, liberálny kritik a masarykovec, vo svojich pamätiach Křik koruny české Háchu hájil aj za jeho správanie po 14. marci. Bol v ťažkej pozícii a snažil sa uhájiť, čo bolo možné, bez antisemitizmu a iných fašisticko-nacistických excesov (na rozdiel od Tisa).

Hácha bol v noci zo 14. na 15. marca 1939 chorý, unavený a zničený. Čelil hrozbe bombardovania Prahy. Beneš nemal po Mníchove žiadnu autoritu, hovorilo sa o ňom: „Vybral banku, sebral Hanku, sedl na aeroplán – to byl jeho plán.“ To nebol návod pre všetkých, Hácha to vedel.

Napriek tomu plnil až do konca svojich dní tragickú rolu. Po atentáte na Heydricha ešte tragickejšiu. Hácha nacistom vyhovoval, plnil presne tú rolu, akú potrebovali (podobne ako Tiso). Nebol to radikál (podobne ako ním pôvodne nebol ani Tiso), ak v nich naša doba vidí takmer skinheadov, niečo sa tým stráca, a to aj napriek tomu, že ich politické chyby, politická zodpovednosť za režim a zločiny doby musia byť pomenované a odsúdené.

Dokonale to vyjadrila postava vo filme v záverečnej scéne, chorý Hrušínský premýšľa: „Co je údělem malého národa na křižovatce zájmů velmocí: Když nemůže zpívat s anděly, musí výti s vlky.“

A potom nahlas dodá: „Můj Bože! Vytí vlků až do konce mých dnů. Vytí vlků...“ Každé slovo bolí ako hlboký rez nožom.

Osud malého národa v čase vojny je najťažšou otázkou, akú môže politik malého národa riešiť. Vyhnúť sa jej nemožno. Okrem vzdoru, istej hranice a významu suverenity, ktoré musí politik malého národa brániť, je poučením z dejín aj význam opozície a jej charakteru. Aj o tom svedčia Černého pamäti, zblíženie liberálov a komunistov proti spoločnému nepriateľovi v protektoráte sa ukázalo byť základom inej prichádzajúcej tragédie.

Preto, aby mohol malý národ obstáť v hodine dvanástej, potrebuje starostlivo budovať svoju politickú tradíciu dlho predtým. Inak nebude pripravený niesť údel hrdo a bez poníženia. A to, žiaľ, Hácha nedokázal. Často hovorieval: „Bojte se Němců, jsme jenom kovadlina!“ Hitler, ako dokazujú záznamy jeho monológov, v ňom videl najmä zbabelca.

Tiso aj Hácha sa mali pokúsiť o viac. Nie 14. a 15. marca, tam na výber nemali. Neskôr áno.

 


Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

 

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0