Ako našli Jozefa Tisa v Altöttingu

Ako našli Jozefa Tisa v Altöttingu

Kaplnka milosti v centre Altöttingu pripomína zázrak z roku 1489, v okolí oltára sú pochované srdcia mnohých bavorských panovníkov. Foto: wikimedia

Reportáž z kapucínskeho kláštora, kde sa na konci vojny skrýval slovenský prezident.

Dnes je to presne 70 rokov, čo bol popravený prvý slovenský prezident Jozef Tiso. Ak máte vzťah k dejinám, 18. apríl 1947 môžete prežiť nanovo ako máloktorý iný deň zo slovenskej histórie. Ráno, keď bol popravený Jozef Tiso, bolo opísané do detailu. Rovnako ako to, čo mu predchádzalo. Korpulentný 59-ročný muž je po vyše ročnom väzení a krátkom procese. S prestávkami trval od decembra 1946 do apríla 1947. Prezident Tiso požiadal prezidenta Beneša o milosť. O poprave hlasuje vláda, 17 členov čs. vlády hlasuje za popravu, šiesti sú proti, Jan Masaryk sa zdrží. Beneš milosť neudeľuje, do 48 hodín sa koná poprava. Ten proces nazvali jeho protagonisti aj jeho oponenti politickým, bol to „človek vopred odsúdený na smrť,“ napíše o pár desaťročí Dominik Tatarka, vtedy 34-ročný komunistický novinár, ktorý Tisa navštívil v cele.

Súdený nebol len prezident štátu, ale politický symbol. Vlastne viac než len politický symbol, vďaka kňazskej sutane išlo o pošliapanie tabu a starobylej inštitúcie. A o ideu slovenskej štátnosti. Ako veril Laco Novomeský, prezident slovenského štátu musí byť zničený, nemôže ostať, nemôže odísť do exilu, nemôže predstavovať alternatívu. Osobnosť slovenského prezidenta, rovnako ako figúrka kráľa na šachovnici, musí padnúť.

Stalo sa.

Ale čo tomu predchádzalo? Zlomovým okamihom bolo zatknutie Jozefa Tisa v kapucínskom kláštore v Altöttingu v Bavorsku. Odvtedy je všetko dané, nalinkované. Záujmy väčšiny, nového štátu aj Beneša sú jasné. Proces s Tisom a Machom mal byť Norimberským procesom povojnového Československa. Obnovené Československo malo zúčtovať so svojimi zradcami z roku 1939, s úhlavnými ideologickými nepriateľmi a spojencami nacistov v Čechách aj na Slovensku, nenazvať ho politickým nie je ani možné.  

Veď to je predsa dr. Tiso!

Altötting je dnes asi 12-tisícové pútnické mestečko, o jeho charaktere hovoria jeho partnerské mestá: Fatima, Lurdy, Mariazell, Čenstochová. Keď sme ho v čase tohtoročného pôstu navštívili, čakalo nás malé prekvapenie. V kostole na večernej omši cez všedný deň uprostred týždňa bolo relatívne plno, takmer všetci prijímali eucharistiu, väčšina na kolenách, s jednou výnimkou do úst, a nie na ruky. Takú tradičnú komunitu ťažko nájdete aj u nás či v Poľsku. Vonku na štvorcovom námestí s udupaným malým kamením, s maličkým kostolíkom uprostred stretáme niekoľkých pútnikov, ktorí kráčajú s drevenými krížmi a modlia sa. Ten kostolík je slávna Gnadenkapelle, Kaplnka milosti alebo – ak chcete – kaplnka zázračného obrazu, odkazuje na zázrak z konca 15. storočia a je jedným z najnavštevovanejších pútnych miest v celom Nemecku. Pozornosť jej venujú bežní ľudia aj bavorskí králi. Mnohí z nich, napríklad Ludvik II. Bavoský, tu majú pochované svoje srdce.

Hotel Post sa nachádza asi 100 metrov od kapucínskeho kláštora, na konci vojny tu sídlili Američania, keďže išlo o časť Nemecka v americkej správe. Foto: wikimedia

Altötting teda nie je typickým nemeckým mestečkom, vládne tu skôr ratzingerovský náboženský duch, inak typický bavorský pokoj a poriadok. Okolie námestia tvoria početné náboženské obchody a talianska kaviareň. Za 70 rokov sa tu mnohé zmenilo, ale kapucínsky kláštor, kde sa skrýval prezident Tiso pod krycím menom dr. Jozef Táborský, aj hotel Post, kde na konci vojny sídlila posádka americkej armády, sú stále na svojich miestach. Asi sto metrov od seba.

Altötting je štyri hodiny od Bratislavy, stačí durchom prejsť cez Rakúsko, po diaľnici. Na konci vojny bolo všetko zložitejšie. Keď po priblížení frontu establišment Slovenského štátu opustil krajinu, bol to prirodzený krok. Tiso a jeho vláda verili v rýchle vypuknutie novej vojny proti Sovietskemu zväzu, ktorá by rehabilitovala zvyšky porazeného Nemecka a tiež Slovensko, resp. jeho vládu. Emigrácia bola jediným logickým krokom. Vláda a tiež nemecké veľvyslanectvo z Bratislavy našlo dočasné útočište v Kremsmünsteri, v dnešnom Rakúsku. Tunajšie benediktínske opátstvo pochádza z polovice 8. storočia a jedinou otázkou, ktorú si tu slovenská elita kládla, bolo, kam odtiaľto odísť.

Tiso a Ivan Murín, kňaz a brat jeho nadosmrti lojálneho osobného tajomníka Karola Murína, našli po dohode s mníchovským arcibiskupom a kardinálom Michaelom von Faulhaberom azyl v Altöttingu. Kardinál von Faulhaber pôvodne ponúkol na výber dve alternatívy, okrem Altöttingu aj kláštor v Sheyerne, ktorý bol bližšie k Mníchovu, bol väčší a preto nenápadnejší. Výhodou Altöttingu bola jeho väčšia blízkosť k Slovensku, pohybovať sa na prelome apríla a mája 1945 po území rozpadávajúcej sa Tretej ríše aj s pomocou wehrmachtu nebola maličkosť, preto si napokon Jozef Tiso vybral Altötting.

Sedíme uprostred prijímajúcej miestnosti kapucínskeho kláštora, sme traja, sprievod nám robí gréckokatolícky kňaz Ján Krupa. Pomáha nám získať dôveru, aby sme nepôsobili ako potomkovia ľudákov, s ktorými tu mali v uplynulých desaťročiach svoje neblahé skúsenosti.

Kaplnka zázračného obrazu s kapucínskym kláštorom a chrámom sv. Magdalény v pozadí. Foto: wikimedia

Miestny guardián prinesie kroniku, ukazuje nám pôvodné zápisy z apríla a mája roku 1947 a s pomocou bývalého guardiána Eduarda Stuchlika a mestského historika Manfreda Lercha postupne rekonštruuje, k čomu tu pred vyše 70 rokmi došlo.

„Bolo to 1. mája popoludní, najskôr prišlo auto wehrmachtu, v ňom boli Tiso a dvaja ľudia. Dr. Tiso sa predstavil iným menom, ale páter Hubert, vtedajší guardián kláštora, ho spoznal. Jeho tvár mu bola známa z novín. To on si robil poznámky,“ hovorí nám dnešný guardián kláštora.

Karol Murín, osobný tajomník prezidenta, ktorý o odchode do emigrácie a zatknutí napísal vo svojej knihe pamätí, tu vtedy nebol. Prišiel až neskôr, ako napísal vo svojich spomienkach – na bicykli, aby pôsobil nenápadne. Vo svojej knihe preto opisuje príchod do Altöttingu tak, ako ho počul od svojho brata Ivana. Slovenského prezidenta tu mal spoznať istý monsignor z Korutánska, ktorý bol väznený v koncentračnom tábore v Dachau: „Ja, das ist doch dr. Tiso,“ veď to je predsa dr. Tiso, mal vtedy povedať.

V každom prípade oficiálna aj neoficiálna verzia dejín tvrdí, že Tiso bol pod priamou ochranou mníchovského kardinála von Faulhabera, ktorý bol síce kritický k nacizmu, napokon Bavorsko bolo centrom katolíckeho odporu k Hitlerovmu režimu, ale vedel s ním vychádzať. Požíval rešpekt a autoritu pred veriacimi aj pred štátom. Preto je nepredstaviteľné, že by tu Tisa niekto z kláštora prezradil. Mal predsa arcibiskupovu ochranu.

Tiso býval v biskupskej izbe, solídne zariadenej, s výhľadom do záhrady skrytej za múrmi kláštora. Nikdy nevychádzal von. Slúžil si tu denne sv. omšu, modlil sa, v minimálnej miere úradoval, v nedeľu stoloval a obedoval s rehoľníkmi. Mal tu napísať a odtiaľto poslať blahoželací telegram generálovi Karlovi Dönitzovi, ktorý sa po Hitlerovej samovražde na konci apríla stal jeho nástupcom. Dönitz sa snažil organizovať vzdanie sa zvyšku nacistických vojenských síl západným spojencom, ohrozenie videl v ruskom boľševizme, v máji 1945 to ale bolo už všetko jedno. Spojenci mali iný plán a Stalin bol pre Západ spojenec. Dönitz bol po vojne odsúdený na desať rokov, potom žil neďaleko Hamburgu, napísal pamäti. Zomrel v roku 1980.

Text telegramu nepoznáme, nezachoval sa, aj tu sa však traduje, že ho Tiso napísal a poslal. Na prvý pohľad to pôsobí ako bezhraničná lojalita voči nacistickému Berlínu, ale napríklad historik Marek Syrný z Múzea SNP za tým vidí Tisovo pragmatické uvažovanie a spoliehanie sa na spoločný postup s Berlínom po vojne, najmä ak by vypukla nová vojna proti Stalinovi.

Mníchovský kardinál Michael von Faulhaber bol kritikom Hitlerovho režimu, Jozefovi Tisovi na konci vojny pomáhal. Foto: univerzita v Augsburgu

Vráťme sa však do Altöttingu. Z kroniky kláštora má vyplývať, že Tiso nebol vydaný vinou kapucínov. Tí poslúchli želanie mníchovského kardinála a čakali na pokyn, keď slovenský prezident opustí Altötting a vydá sa smerom na Rím.  

Svätá stolica síce nebola nijako aktívna v pomoci prezidentovi-kňazovi, čo dokazujú inštrukcie, ktoré malo jej diplomatické zastúpenie v Bratislave, niečo iné je ale odchod organizovať a niečo iné postaviť pápeža pred hotovú vec, keby sa Tiso do Ríma dostal. Niečo také malo byť úlohou, ktorú na seba zobral kardinál von Faulhaber, ale to sme už v rovine špekulácií. O tom, čo by pre Tisa exil v Ríme znamenal, už ani nehovoriac. Pápež bol k nemu otvorene kritický, dá sa preto len dohadovať, či by žiadal jeho klauzúru v Ríme alebo radšej s prižmúrenými očami čakal, že odíde niekam do Latinskej Ameriky.

Naši hostitelia v Altöttingu ešte aj dnes nepovažovali jeho vydanie do Československa („Benešovi“) za šťastný krok. Napokon Beneš sa v tunajšom prostredí neteší dobrej povesti. Miestni kapucíni sa o jeho „vydaní Čechom“ dozvedeli neskôr z vysielania poľského rozhlasu.

Ivan Kamenec píše, že Tisov pobyt v Altöttingu sa prezradil „viac-menej náhodne“, historik Jozef Jablonický tvrdil, že Tisa prezradil jeden z bratov Murínovcov, ktorý sa v noci, po zákaze vychádzania, prechádzal po mestečku. Karol Murín vo svojich pamätiach tvrdí, že ich pobyt sa prezradil, keď žiadali americkú posádku o povolenie na cestu do Kremsmünstera, odkiaľ chceli získať auto na prevoz prezidenta, kláštor ale chcel, aby konali podľa predpisov, a teda žiadali o formálne povolenie na cestu so stravnými lístkami. Tam mal pôsobiť istý Spigler alebo Spiegler z Bratislavy, ktorému boli Murínovci podozriví, navštívil preto kláštor a predstavený kláštora mu povedal o Tisovi, domnieval sa Murín. Jeho verzia má pár slabých miest, rehoľníci v Altöttingu ju rázne odmietajú. Podľa ich verzie sa Tiso prezradil vlastne sám.

Podľa spomienok bývalého guardiána Eduarda Stuchlika, staručkého, ale uvážlivo pomaly hovoriaceho kapucína, Tisa prezradilo auto, ktoré po neho prišlo ku kláštoru. „Auto tu vtedy nikto nemal, nemohol mať, armáda všetky zadržala. Keď sa objavilo auto, vyvolalo to okamžitú pozornosť a americkí vojaci z neďalekého hotela Post prišli a dr. Tisa zadržali.“ Brat Eduard sa ešte dnes hnevá, že nedodržali slovo, ktoré kapucínom údajne dali, že Tisa nevydajú Čechom a Benešovi.

Miestny historik Manfred Lerch pripomína aj tradovanú legendu, podľa ktorej Tisa prezradila slovenská vlajka na jeho limuzíne. Rázne nesúhlasné pokývanie hlavou brata Eduarda túto verziu odmietne. Fakt je, že Murínovci boli zadržaní o pár dní skôr ako prezident Tiso, to najhoršie ale len malo prísť neskôr. Jozef Tiso bol v americkom internačnom tábore ponižovaný, mal byť dokonca zbitý, nemohol sa modliť breviár ani slúžiť dennú omšu. Vo svojej duši musel pocítiť, že niečo sa definitívne skončilo.

Jozef Tiso s nemeckými dôstojníkmi v čase vojny. V pozadí Tido J. Gašpar. Foto: archív

Ľudácke legendy

Izbu, kde od začiatku mája do polovice júna žil Jozef Tiso, nie je možné vidieť. Kláštor prešiel prestavbou, už neexistuje. Preto aj tvrdenia ľudáckej exilovej tlače, ktoré majú rehoľníci vo svojom archíve a ukazujú nám ich, že v tej istej izbe spal v roku 1980 počas svojej návštevy Ján Pavol II., označujú za nezmysel.

O ľudáckom exile si vôbec myslia svoje. Brat Eduard nám hovorí, ako tu začali po roku 1990 chodiť „pútnici zo Slovenska“, aspoň tak ich pôvodne vnímal, chodili masovo v roku 1992, potom 1995 a ešte 1997, pri 60. výročí popravy, chceli slúžiť svätú omšu a pod oltárom mať veľkú fotografiu Jozefa Tisa. Brat Eduard to dôrazne zakázal. Mestu tiež prekážalo, že „pútnici“ chceli po mestečku páliť ohne. Ako povedal jeden z ľudákov pre noviny Süddeutsche Zeitung, ktoré z „púte“ priniesli reportáž, „neprišli tu kvôli Panne Márii, ale kvôli prezidentovi Tisovi“.

Štefan Valko, jeden z rečníkov ľudáckeho podujatia a bývalý príslušník Hlinkovej gardy, vyhlásil, že „tu sa začala krížová cesta Jozefa Tisa“. Použitému obrazu, napriek nesúhlasu s popravou kňaza-prezidenta, miestni kapucíni nerozumeli, prekážal im. Primátor mesta zasiahol a zhromaždenia v centre mestečka zakázal. Odvtedy sa neopakujú. 

Cesta, po ktorej sa tu kedysi vydal Jozef Tiso a po ňom jeho obdivovatelia, sa tu skončila. Definitívne.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo