SNP po 80 rokoch Až sa ťa syn spýta, ako sa Slováci zachovali počas najväčšej vojny v dejinách

Keď v roku 2016 agentúra Focus zverejnila výsledky prieskumu verejnej mienky, čo sa týka hrdosti občanov na Slovenské národné povstanie, mohol si človek vydýchnuť, že aspoň niektoré staré deliace línie sa v spoločnosti postupne zaceľujú.

Konsenzus o Povstaní

Skoro 82 percent opýtaných vtedy odpovedalo, že SNP bolo udalosťou, na ktorú by sme „určite“ alebo „skôr“ mali byť hrdí. Naopak, 10,5 percenta opýtaných zastávalo názor, že na SNP by sme „skôr“ alebo „určite“ byť hrdí nemali.

Zaujímavosťou je, že spomedzi voličov politických strán najsilnejšiu hrdosť na Povstanie deklarovali voliči SNS (95 percent) a KDH (93 percent), teda dvoch strán, ktorým kritici podsúvali „ľudácke“ dedičstvo. Až po nich nasledovali voliči Smeru, SaS a OĽaNO.

Hrdosť na Povstanie prevládala u voličov všetkých politických subjektov, no pomer hrdých a nehrdých bol vtedy najnepriaznivejší u sympatizantov strany Most-Híd (69:20), u nevoličov (69:18), voličov Sme rodina (71:17) a ĽS-NS (74:13) – s tým, že aj kotlebovskí voliči deklarovali väčšinovo hrdosť na SNP...

V roku 2018 uskutočnil Focus iný prieskum. Zisťoval v ňom, ktoré historické udalosti vnímajú občania pozitívne. SNP bolo so 63 percentami najviac kladne hodnotenou historickou udalosťou pred vznikom súčasnej SR a Nežnou revolúciou.

Nevieme, či pri príležitosti 80. výročia vypuknutia Povstania agentúry zverejnia nejaké nové prieskumy, ktoré tieto čísla potvrdia alebo poopravia, no z vyššie zmienených údajov sa zdá, že na pozitívnom hodnotení SNP panuje v spoločnosti slušný konsenzus. Vzhľadom na spory o interpretáciu Povstania v druhej polovici 20. storočia je to celkom prekvapujúci vývoj.

Ľudáci verzus komunisti

Povstalecká pamiatka sa nachádzala akoby v zajatí dvoch totalít. Ľudácky povojnový exil vnímal Povstanie ako „puč proti slovenskej štátnosti“, respektíve hlavne ako „puč čechoslovakistov, komunistov a luteránov“.

Po uchvátení moci v Československu v roku 1948 si Povstanie chceli ukradnúť komunisti ako šou, v ktorej hrali hlavnú rolu. Ich výklady však mali dobové nuansy.

Za Gottwalda sa Povstanie vykladalo tak, ako keby ho priamo z Moskvy riadil osobne Klement Gottwald. Keď bol neskôr prezidentom Gustáv Husák, vznikol v roku 1984, pri príležitosti 40. výročia Povstania, televízny seriál Povstalecká história, kde mladého Husáka hral populárny Michal Dočolomanský a udalosti tam boli podané tak, akoby celé Povstanie riadil on (teda Husák, nie Dočolomanský).

Komunistické ukradnutie si Povstania pre seba ostro kontrastovalo s perzekúciou režimu nepohodlných odbojárov a povstalcov. Najkrikľavejším príkladom bola poprava partizánskeho veliteľa Viliama Žingora po vykonštruovanom procese v roku 1950.

No komunisti išli aj po vlastných lídroch s povstaleckou históriou: najznámejšie komunistické tváre Povstania – Gustáv Husák a Ladislav Novomeský – skončili vo väzení ako „slovenskí buržoázni nacionalisti“, kým Karol Šmidke zomrel v roku 1952 za nevyjasnených okolností.

Vyslobodenie Povstania zo zajatia týchto dvoch interpretácií prinieslo predovšetkým obdobie po roku 1989. Základy vecného zhodnotenia SNP položil najmä historik Jozef Jablonický (1933 – 2012), ktorý už v 60. rokoch a neskôr v samizdatovej forme počas normalizácie začal uverejňovať práce o Povstaní, ktoré relativizovali vedúcu úlohu komunistov i Gustáva Husáka, čo mu vynieslo domové prehliadky a šikanovanie od ŠtB. Zároveň upriamil pozornosť na občiansky odboj a pomenoval tiež nedostatky a zlyhania pri príprave Povstania tak na strane politikov, ako aj vojakov.

Po roku 1989, respektíve 1993, stála naša spoločnosť pred otázkou, ako interpretovať Slovenské národné povstanie vo svetle novej demokratickej slovenskej štátnosti. Z pohľadu dneška sa odpoveď zdá banálne jednoduchá: proste tak, že sa od komunistov presunie ťažisko pozornosti na občiansku časť odboja a od partizánov na 60-tisícovú povstaleckú armádu, ktorá niesla hlavné bremeno bojových akcií.

Súčasťou tohto nového náhľadu na Povstanie bolo aj postavenie sa tvárou v tvár tvrdej historickej pravde. Teda že nielen SS alebo príslušníci Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy, ale aj niektorí partizáni sa dopúšťali vojnových zločinov na civilnom obyvateľstve. Incidenty, vyvolané nedisciplinovanými partizánmi ešte pred Povstaním, napokon viedli aj k rozhodnutiu Nemcov obsadiť Slovensko vojensky, čo vyvolalo (predčasné) vypuknutie SNP...

Puč proti vlastnej štátnosti?

Čo však odkázať ľuďom, ktorí SNP chápali ako v dejinách vraj nevídaný puč časti armády proti vlastnému štátu? V prvom rade, v lete 1944 už bolo rozhodnuté, že slovenský štát nenechajú Spojenci existovať a po vojne dôjde k obnoveniu ČSR. Slovenský štát nemohol vojnu prežiť, mal ju však prežiť slovenský národ a ten si potreboval v novom Československu vybojovať čo najsilnejšie postavenie.

K bezperspektívnosti vtedajšej slovenskej štátnosti prispelo aj jej ľudácke vedenie, vďaka ktorému sa Slovensko zúčastnilo nemeckého prepadnutia Sovietskeho zväzu v roku 1941, neskôr iniciatívne vyhlásilo vojnu aj Spojeným štátom americkým a až do konca sa odmietalo odpútať od nacistického Nemecka.

Napríklad podľa svedectva národohospodára Imricha Karvaša veril Jozef Tiso ešte v septembri 1944, teda pár dní po vypuknutí SNP a tri mesiace po vylodení Američanov a Britov v Normandii, v čase, keď už bol oslobodený Paríž, že Hitler má k dispozícii zázračnú tajnú zbraň, ktorá čoskoro zvráti pre Nemecko nepriaznivú situáciu na frontoch.

Slovák, ktorý bol Himmlerov „zvláštny politický väzeň“

Lukáš Krivošík

K tragédii Jozefa Tisa patrí, že dokonca ešte po Hitlerovej samovražde 30. apríla 1945 poslal admirálovi Dönitzovi, novému nemeckému Vodcovi, blahoprajný telegram, v ktorom ho uistil o svojom vernom spojenectva.

Sám Tiso prispel k stroskotaniu prvej samostatnej slovenskej štátnosti tým, že z vlastnej vôle zviazal osud Slovenska s osudom nacistického Nemecka. Nepripravoval žiadny prechod k spojencom ako iní európski Hitlerovi vazali.

Predstavme si však s trochou fantázie, že by nejakým zázrakom Tiso podporil svojho ministra obrany Ferdinanda Čatloša, ktorý pripravoval vlastný plán prechodu Slovenska na stranu Spojencov.

Povstanie by vypuklo aj s účasťou časti ľudákov a zapojením celej slovenskej armády na Tisov pokyn a pod Čatlošovým vedením. A že by sa jeho vojenské ciele naozaj podarilo dosiahnuť. Teda žeby v nemeckom tyle vznikol zrazu pre postupujúcu Červenú armádu hlboký klin v nemeckých líniách, ktorý by siahal od karpatských priesmykov až k Viedni. Keby sa takto Slovensko oslobodilo samo a s účasťou Tisa a časti ľudáckeho vedenia štátu, vznikla by pre Spojencov nepochybne zaujímavá dilema, lebo hoci dohody mali už v tom čase uzavreté s Benešovou československou exilovou vládou v Londýne, fakty by sa tvorili na Slovensku.

Táto úvaha – viac námet pre sci-fi z oblasti alternatívnych dejín – si, samozrejme, vyžaduje dvojnásobné „keby“: Teda keby sa vojenské ciele Povstania (otvorenie karpatských priesmykov) podarilo úspešne dosiahnuť a keby účasť na tomto úspechu mal aj Tiso a časť jeho garnitúry. Toto sa však neudialo. Tiso sa rozhodol radšej veriť v Hitlera a jeho zázračné zbrane.

Malo to vôbec zmysel?

No perspektívu, ktorú tu trochu zjednodušujúco nazývame ako „ľudácku“, nemožno len-tak jednoducho odmietavo odbiť. Celé desaťročia totiž ťažila nielen z nostalgie na vojnovú konjunktúru v prvých rokoch vojny, ale hlavne z traumatického prežitku posledného roka vojny zo strany mnohých bežných Slovákov, najmä z radov civilistov.

Ľudia, ktorí prišli o blízkych alebo došlo k zničeniu ich obydlia v dôsledku bojových akcií, prípadne tí, ktorí doplatili na nemecké represálie po potlačení Povstania, si kládli otázku, či to celé vôbec malo zmysel, či to stálo za to krviprelievanie. – A to súvisí aj s hodnotením zmysluplnosti súčasného ukrajinského odporu voči ruskej agresii.

Keby sa Slovenské národné povstanie uskutočnilo tak, ako bolo naplánované, mohlo ísť o akciu, ktorou by malé Slovensko významným spôsobom prispelo k víťazstvu Spojencov v druhej svetovej vojne. Žiaľ, ani tie najlepšie vojnové plány zväčša neprežijú prvý výstrel.

Nemci odzbrojili východoslovenskú armádu a posádky v Bratislave či Nitre sa do Povstania ani nezapojili. Vypuklo predčasne a v menšom formáte, než bolo plánované. Nemci ho po dvoch mesiacoch potlačili. Navyše, Slovenskom sa front prehnal ešte druhýkrát, keď ho v roku 1945 oslobodzovala Červená armáda. A po vojne právomoci slovenských orgánov v obnovenom Československu boli aj tak postupne okresávané. Namiesto vytúženej slobody prišla po troch rokoch komunistická totalita...

Napriek tomu možno argumentovať, že Slovenské národné povstanie zmysel malo. Druhá svetová vojna bola najväčším ozbrojeným konfliktom v dejinách a nacistické Nemecko predstavovalo genocídne zlo. Mali azda slovenskí vlastenci sedieť poslušne doma, keď začali nemecké jednotky 29. augusta 1944 obsadzovať našu krajinu?

Až sa ma môj syn raz spýta, aký postoj zaujali Slováci počas najdôležitejšieho vojnového konfliktu v dejinách, môžem mu povedať o Golianovi, Viestovi a ďalších hrdinoch, môžem mu porozprávať o pancierových vlakoch. Vďaka Povstaniu nie sú dejiny Slovenska počas druhej svetovej vojny len o tom, že sme Tretej ríši platili 500 mariek za každého deportovaného Žida. Klásť odpor zlu má zmysel, hoci sa môže stretnúť s nezdarom. Snáď to znie pateticky, no z obety povstalcov a príbehov ich odporu môžu do budúcnosti čerpať generácie Slovákov.

Tie dva mesiace, počas ktorých sa bránili slovenskí povstalci, nie sú v kontexte druhej svetovej vojny až tak málo. Aj keď sa to nedá celkom porovnávať, Poľsko bolo Nemcami na začiatku vojny prevalcované za päť týždňov. Varšavské povstanie v roku 1944 trvalo porovnateľne dlho ako SNP, teda dva mesiace.

Dánsko bolo v roku 1940 obsadené za šesť hodín, Holandsko za týždeň, Belgicko za 18 dní, Francúzsko padlo po mesiaci a dvoch týždňoch. Hoci možno, samozrejme, namietnuť, že veľkosti vojsk tu boli úplne neporovnateľné a zmienené krajiny boli terčom útoku skoro celej vtedajšej nemeckej armády, kým SNP vypuklo v čase, keď hlavné nemecké sily boli už viazané na východe, západe i juhu.

Slováci bojovali počas stáročí v mnohých vojnách, ale zväčša v armádach, kde boli anonymní. SNP predstavuje spolu so štúrovskými dobrovoľníckymi výpravami v rokoch 1848 a 1849 príklad, keď sme bojovali pod vlastným menom – aj keď nie bez spojencov. Do SNP sa zapojili príslušníci 32 národov.

V každom prípade, nemáme také bohaté dejiny, aby sme si mohli dovoliť vyčiarknuť z nich Povstanie.  

Zviditeľnenie

Pokiaľ slovenská spoločnosť naozaj našla väčšinovú zhodu na SNP ako pozitívnej udalosti našich dejín, objavuje sa teraz pred nami nová výzva: zviditeľniť Povstanie vo svete a s ním aj Slovensko.

Veľa filmov s povstaleckou tematikou vzniklo pred rokom 1989, niektoré poplatné dobe, iné nadčasové a hodnotné. Spomenie si však niekto na nejaký veľký a/alebo dobrý ponovembrový film o SNP?

Krátke medailóniky v rámci série Moje povstanie sú dobrý pokus správnym smerom, hoci naša neschopnosť natočiť v súčasnosti o Povstaní čokoľvek väčšie svedčí hlavne o našej biede.

Vzorom nám môžu byť Poliaci. O Varšavskom povstaní nakrútili v roku 2014 vyše dvojhodinový hraný veľkofilm Mesto 44, aj keď jeho hodnotenia na ČSFD (64 percent) a IMDb (66 percent) nie sú príliš oslnivé.

Bolo by pekné, keby švédska power metalová hudobná skupina Sabaton spravila pesničku o Slovenskom národnom povstaní, ktorá by bola takou peckou ako tá od nich o Varšavskom povstaní. Alebo keby o našom Povstaní spravil video YouTubový kanál Kings and Generals, ktorý sa špecializuje na vojnovú históriu a sleduje ho skoro 3,7-milióna ľudí z celého sveta. Československé légie v Rusku tu už spracovali. A v poslednom čase chrlia videá o ďaleko obskúrnejších témach, než je SNP.

Sebapoznanie

O spisovateľovi Ernestovi Hemingwayovi sa niekedy hovorí, že vyhľadával vojenské konflikty, lebo vojna bola pre neho jednou z tých hraničných skúseností, v ktorej človek zistí, čo sa vlastne v ňom ukrýva naozaj. Zrejme to platí nielen pre jednotlivcov, ale pre celé národy.

Štúdium Slovenského národného povstania je zároveň štúdiom našej národnej duše. Nájdeme tu hrdinstvo i kolaboráciu a schopnosť improvizovať vedľa nedôslednosti a neschopnosti doťahovať veci do konca. Nájdeme tu tiež poznanie, že tie hory v strede našej vlasti, ktoré sú v mierových časoch takou komplikovanou prekážkou pre stavbu infraštruktúry, v obrannej vojne predstavujú naše vnútorné hradby.

Slovenské dobrovoľnícke výpravy zo 40. rokov 19. storočia boli pokusom štúrovcov vybojovať Slovákom dejiny, hoci ich priebeh i výsledok bol rozpačitý. Slovenské národné povstanie zo 40. rokov 20. storočia bolo plánované a vykonané na oveľa vyššej úrovni. Aj keď nevyšlo podľa pôvodného zámeru, malo význam.

Hoci si to nikto neželá, je nepochybné, že v skoršej alebo vo vzdialenejšej budúcnosti opäť k nejakej vojne s účasťou Slovenska dôjde. Pestovanie pamiatky SNP má slúžiť aj tomu, aby sme v tejto budúcej skúške obstáli poučenejší a pripravenejší.