Populisti všetkých krajín...

O prezidentských kandidátoch sa v Amerike diskutuje čoraz ostrejšie. Niektorí predviedli taký politický coming-out, až sa človeku točí hlava. Sarah Palinová a Rudy Guliani podporili Donalda Trumpa (brrr!!!), David Brooks dnes na ich adresu a podobných ľudí z establišmentu strany píše, že musia „niečo fajčiť“. Ross Douthat v nedeľu republikánom zase radil, ako majú ísť na Trumpa, aby ukázali, kto ten muž naozaj je (treba ho spájať s mafiou, nie s newyorskými hodnotami). Demokrati sú na tom trochu lepšie, keďže majú Hillary Clintonovú, ktorá môže bláznivého populistu Sandersa poraziť.

Neverím vlastným očiam, že som napísal vetu, ktorú ste práve dočítali. Hillary ako nádej, pred pár rokmi oxymoron, veci sa môžu meniť naozaj rýchlo. Zdá sa, že ak aj najbližšie prezidentské voľby v USA dopadnú lepšie ako tragicky, americká republika a aj my za oceánom by sme sa mali pripraviť, že sa onedlho dožijeme toho, že prezidentom USA sa stane človek, ktorý bude tak mimo reality, že sa na to aj príklady v dejinách ťažko hľadajú.

Napokon, človek občas nechápe ani u nás doma.  Populizmu sa tu tiež darí nad pomery, volebné programy už nezaujímajú naozaj, ale naozaj úplne nikoho, strany už ani nesúperia, ako chcú zlepšiť štát. Heslá na bilbordoch sú také prázdne, že prázdnejšie si nepamätám. Akoby politika bola iba o tom, či sa nám páči vzhľad, životný štýl alebo životný príbeh nejakého kandidáta. Lenže riadiť štát chce predsa niečo viac ako len písanie blogov či statusov.

Napokon, má to svoju odvrátenú stránku. Na zemi leží školská téma a v celom spektre niet politika, ktorý by ju dokázal reprezentovať. Veľa ľudí vraví veľa rečí, ale ak by ste mali povedať jedno meno, kto by bol dobrý minister školstva – koho by ste povedali?