Kultúra 17. február 2019

Ak by sme Hej, sokoly! naspievali pred desiatimi rokmi, ľudia by to neprijali

Adam Takáč
Adam Takáč
Rozhovor s muzikantom a moderátorom Ondrejom Kandráčom.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Adam Takáč

Ak by sme Hej, sokoly! naspievali pred desiatimi rokmi, ľudia by to neprijali
Rozhovor s muzikantom a moderátorom Ondrejom Kandráčom.

Ľudová skupina Kandráčovci existuje už pätnásť rokov a za ten čas sa stala fenoménom slovenskej hudobnej scény. Už dávno nevypredávajú koncerty iba na východnom Slovensku, ale ročne odohrajú desiatky vystúpení po celej krajine. Primáš kapely Ondrej Kandráč v rozhovore vysvetľuje, ako sa im podarilo osloviť publikum na západe, prečo folklór u nás zažíva v posledných rokoch boom a prečo ho moderovanie baví viac ako spev.
 

Stretávame sa v Bratislave. Ste už v hlavnom meste častejšie ako na východe, odkiaľ pochádzate?

Väčšinu času som už v Bratislave, ale s rodinou žijeme v Košiciach. Chodievam sem pracovne, na natáčanie relácie Všetko čo mám rád. Pravdupovediac, bol by som radšej, ak by sme ju mohli nahrávať v Košiciach, ale prispôsobil som sa tomu, ako to je.

K východu sa však často hrdo hlásite.

Áno. Som na východ a na všetko, čo nás formuje, hrdý, rovnako ako na životaschopnosť, s ktorou dokážeme prežiť rôzne životné etapy, čoho dôkazom sú najmä naši predkovia. Človek, ktorý si neváži svoje korene, je nevyrovnaný sám so sebou. Som rodákom z dedinky Krásna Lúka v sabinovskom okrese, vyrastal som v tomto prostredí a je to moja súčasť.

Vnímate rivalitu medzi východom a západom Slovenska alebo je to podľa vás len niečo umelo vytvorené?

Sme taká malá krajina, že delenie na „západniarov“ a „východniarov“ považujem za nezmyselné. Nevidím na to dôvod a nikdy nerobím nijaké regionálne rozdiely medzi ľuďmi, s ktorými sa stretávam alebo pre ktorých s kapelou hráme. Ani ja som sa zatiaľ nestretol s tým, aby mi niekto v Bratislave priamo do očí povedal, že mu prekážam, lebo som z východu. Možno sa to deje v komentároch pod článkami alebo na sociálnych sieťach, ale tie, chvalabohu, nečítam. Skôr mám skúsenosť, že aj rodení Bratislavčania ocenili našu hudbu či televízny program, ktorý robíme. Osobne negatívny zážitok nemám. Rovnako by som ja nezazeral na obyvateľa Bratislavy či Pezinka, ak by som ho stretol v Košiciach.

I keď stále platí, že najväčší exodus je z východu na západ, poznám viacerých, ktorí z Bratislavy prišli žiť naspäť na východ, takže ten trend sa možno trošku otáča. Ako však hovorí klasik, snom každého východniara je žiť v Bratislave, aby raz mohol skončiť vo východniarskom nebi – v Prahe (smiech).

Kedy ste prvý raz v živote vystúpili pred publikom?

Mal som deväť rokov, bolo to v kultúrnom dome v obci Torysa, vtedy v prešovskom okrese, pri príležitosti nejakých osláv. Mal to na svedomí môj otec, ktorý bol riaditeľom školy a osvetárom. Zahrnul ma medzi účinkujúcich do programu. Cítil som obrovskú trému, vtedy som hral na husliach asi rok. Nebol to odo mňa veľký umelecký výkon, ale bola to dobrá škola, na ktorú rád spomínam.

Otec ako učiteľ a riaditeľ dbal na to, aby som sa okrem zdokonaľovania v hudbe taktiež dobre učil. Uvedomoval si totiž, že ak nepôjdem ostatným príkladom, môžu mu vyčítať, že jeho vlastný syn nerobí veci poriadne. Bol prísny, no stálo to za to a naučil som sa vďaka nemu veľa. On sám hrával na akordeóne a na gajdici, čo je starý pastiersky nástroj. Mama bola ľudová speváčka, v repertoári mala i kresťanské piesne. V podstate som nemal na výber v tom, či sa hudba stane súčasťou môjho života. Rodičia od začiatku chceli, aby som sa venoval folklórnej hudbe, ale ja som si púšťal i rockové hity tej doby. Deti zväčša vidia vzory vo svojich rodičoch a je fajn, ak ich usmernia. Ja som im obom vďačný, že sa dnes môžem hudbe venovať.

Istý čas ste boli moderátorom národnostného vysielania v Slovenskom rozhlase. Naučili ste sa asi ovládať viacero nárečí.

Rodičia od začiatku chceli, aby som sa venoval folklórnej hudbe, ale ja som si púšťal i rockové hity tej doby.

Po ukončení Prešovskej univerzity, kde som študoval slovenčinu a hudbu, som najprv pracoval ako primáš Vojenského umeleckého súboru v Bratislave, neskôr ako vojak a potom znova ako občiansky zamestnanec. Vladimír Puchala, terajší šéf TASR, ktorý bol mojím vysokoškolským učiteľom, ma pozval na výberové konanie do národnostného vysielania Slovenského rozhlasu v Košiciach. Bol som hudobný redaktor pre rusínsku, ukrajinskú, nemeckú, českú, poľskú a rómsku redakciu. Moderoval som v rusínčine, ukrajinčine a slovenčine. Veľmi ma bavilo objavovať stále niečo nové, počúvať staré nahrávky, chodiť do terénu a nahrávať autentický folklór.

Nárečím sme rozprávali už doma. Vraví sa, že koľko jazykov vieš, toľkokrát si človekom, a tak sme my východniari niekoľkonásobní ľudia, keďže ovládame viacero dialektov (úsmev). Rusínsky dialekt mi bol vždy blízky a v prostredí, kde som vyrastal, to bolo prirodzené.

Pri poslednom sčítaní obyvateľstva ste sa vraj prihlásili k rusínskej národnosti. Je to pravda?

Áno, dokonca aj deťom som ju uviedol. Je to jediná národnosť, ktorá ma bližšie vystihuje. Keďže neexistuje národnosť „východniar“, tak som dal to, čo je mi najviac príbuzné.

Pri práci v rusínskej redakcii som mal možnosť túto národnosť lepšie spoznať. Chodieval som na ich akcie, navštívil som ich komunity v USA, Rumunsku či Srbsku.

Ondrej Kandráč (41) pochádza z obce Krásna Lúka v okrese Sabinov. V roku 2004 založil spolu s ďalšími muzikantmi skupinu s názvom Ľudová hudba Ondreja Kandráča, dnes známu ako Kandráčovci. V roku 2008 získali ako prvá ľudová hudba na Slovensku naraz dve platinové platne za svoje premiérové CD už A čija to chyža a Sinu muj! O dva roky pridali ďalšie platinové CD za projekt Oj, zabavaktorý sa stal ich prvým debutovým albumom. Odvtedy nahrali niekoľko ďalších albumov, najznámejšie s názvom Dva duby a Sokoly. Úspešnou bola tiež ich spolupráca s kapelou I.M.T. Smile, s ktorou naspievali známy hit Hej, sokoly! Okrem spevu sa Ondrej Kandráč venuje moderovaniu v televízii JOJ. S manželkou Erikou a dvomi deťmi žijú v Košiciach.


Kedy vznikol nápad založiť ľudovú skupinu?

Prišiel s tým Vlado Puchala, ktorý mi pred pätnástimi rokmi povedal, aby som vytvoril kapelu Ľudová hudba Ondreja Kandráča. Neskôr sme názov skrátili do pôvodnej podoby Kandráčovci. Bola to pre mňa výzva a mal som pred tým rešpekt.

Už krátko po našom vzniku sa konal veľký galakoncert vo Svidníku pri príležitosti 70. výročia národnostno-etnického vysielania. Moderoval som ho v rusínčine, pozvali sme najlepších rusínskych spevákov a predstavili sme sa aj s našou skupinou. Spomenul som si vtedy na svoje prvé vystúpenie v Toryse. Mal som znova obrovskú trému, no povedal som si, že keď som sa nerozsypal vtedy ako malý chlapec, zvládnem to aj teraz. Z tohto programu vznikol prvý album s názvom A čija to chyža.

Ako pokračovala cesta Kandráčovcov?

Na základe úspešných rozhlasových relácií sme sa postupne dostali do povedomia ľudí. Prichádzali ponuky na rôzne slávnosti či iné akcie a vydali sme ďalšie cédečká.

Čomu pripisujete, že si vás ľudia obľúbili?

Išlo nám vždy o bezprostrednosť a o to, aby neexistovala bariéra medzi nami a divákmi.

Vraj existujú tri spôsoby na to, ako sa stať úspešným, akurát nikto nevie, ktoré to sú (úsmev). Pravdupovediac sa nad tým ani nezamýšľam a nepotrebujem to analyzovať. Možno preto, že to myslíme úprimne a od začiatku sme verili tomu, čo robíme. Ľudia to vedia vycítiť a oceniť. V čase, keď sme začínali, chýbal pri vystúpeniach folklórnych súborov či ľudových kapiel kontakt s ľuďmi. Pripomínalo mi to niekedy spartakiádu. Účinkujúci odtancovali, odspievali, poklonili sa a išli preč.

Ja som sa snažil akoby odkopírovať to, čo fungovalo u známych popových spevákov, zapojiť publikum. To je čaro úspechu. Ak s vami spieva celé hľadisko alebo amfiteáter, diváci sa stávajú súčasťou vystúpenia. Išlo nám vždy o bezprostrednosť a o to, aby neexistovala bariéra medzi nami a divákmi. Vďaka práci v rozhlase som mal za sebou množstvo jazykových školení, čo ma povzbudilo k moderovaniu týchto koncertov. Vystúpenia tak nie sú iba o hraní a spievaní, ale divákom sa prihováram, snažím sa povedať nejakú myšlienku alebo vtip.

Zdá sa, že folklór je v posledných rokoch u nás na vzostupe a zažíva boom.

Súhlasím. Ak by sme nahrali s I.M.T. Smile pieseň Hej, sokoly! pred desiatimi rokmi, som presvedčený, že ľudia by ju neprijali. Zrazu je folklór mimoriadne trendy a populárny. Všimnite si to už len v móde, kde sa na oblečenie dávajú rôzne ľudové vzory. Náš folklór je vývozný artikel, vždy keď sa chceme pred zahraničím popýšiť, predvedieme im ľudový súbor alebo orchester, pretože je to unikátne. Je to naša výkladná skriňa.  

Môže za to aj väčšia pozornosť smerom k folklóru zo strany médií?

Skôr si myslím, že médiá len reagovali na dopyt, ktorý v spoločnosti vznikol. Pred časom tu bola vydarená televízna folklórna šou Zem spieva, ktorej som mohol byť súčasťou. Spravili to moderne, ale zároveň zachovali tradičné prvky, čo bolo veľmi pekné. No zvýšený záujem ľudí o folklór som vnímal už predtým.

Čím to podľa vás je?

Zrazu je folklór mimoriadne trendy a populárny. Je to naša výkladná skriňa.

Ako spoločnosť sme dozreli. A i keď so mnou nebudú mnohí súhlasiť, tvrdím, že dnešná generácia sa má lepšie než akákoľvek pred nami. Samozrejme, sú tu ľudia a rodiny, ktoré sú v ťažkej situácii, a nechcem to vôbec zľahčovať. No väčšina našej krajiny nežije v chudobe. Keď je človek materiálne zabezpečený, viacej sa začne zaujímať o svoje korene, odkiaľ pochádza a čo ho formuje.

Niečo podobné ako v súčasnosti na Slovensku som videl v Amerike pred asi dvadsiatimi rokmi. Tretia či štvrtá generácia potomkov našich krajanov, ktorí odišli v minulom storočí za oceán, začala objavovať, že ich starí či prastarí rodičia pochádzajú z malých dediniek na východnom Slovensku. S veľkou zvedavosťou sa tam chodievali pozrieť. Mohli by si povedať, že nepotrebujú vedieť o minulosti svojich predkov niekde z východu malej krajiny, keď žijú v Los Angeles alebo New Yorku. No oni chcú poznať svoj pôvod a niečo také teraz pozorujem priamo tu u nás.
 

Váš repertoár netvoria iba ľudové piesne...

Prevažnú časť áno, ale sú tam aj vlastné. Texty nám písal poväčšine spomínaný Vlado Puchala vrátane známych skladieb Včielka, Dva duby alebo Hej, Sokoly!

Do hudobnej tvorby ste zakomponovali bicie nástroje. Bola za tým snaha zvýšiť atraktivitu ľudových piesní?

Priznám sa, že to bol na začiatku pre mňa vnútorný boj, či do toho vôbec ísť. Čas nám však ukázal, že to bol posun vpred. Snažíme sa bicie nástroje zakomponovať tak, aby to nebolo iba o rytmike, ale aj umeleckom cítení. Pri koncertoch v rámci „Šaľeneho turné“ sme pridali dychovú, klávesovú sekciu, gitaru a bicie to, myslím, vkusne dotvárali. Viem, že niektorí folklóristi na to majú ťažké srdce, ale pre mňa sú bicie rovnocenné nástroje ako napríklad husle. Netreba ich znevažovať, ale nájsť správnu mieru pre ich použitie.

V minulosti ste zvykli mávať viac ako stovku koncertov ročne. Bude to tak naďalej?

Musel som ten počet výrazne znížiť, pretože už bol neúnosný. No najmä preto, že pre mňa nie je hlavnou prioritou hranie, ale rodina. Manželka mi nedávno povedala, že jedno čínske príslovie vraví, že nie je dôležité byť hviezdou na nebi, ale niekedy aj lampou v domácnosti. Snažím sa na to nezabúdať. Domov sa vraciam veľmi rád a chcem si vychutnávať vzácne momenty, keď deti rastú. Občas ich zapájam do svojich projektov. Nie však preto, aby som cez nich zvyšoval pozornosť a záujem, ale chcem ukázať aj iným, že sme normálnou rodinou, ktorá sa borí so svojimi každodennými radosťami i problémami.

Koncerty mávate nielen na východnom Slovensku. Bolo náročné preraziť na západ s piesňami vo východniarskom nárečí?

Keď je človek materiálne zabezpečený, viacej sa začne zaujímať o svoje korene a o to, čo ho formuje.

Nie je to celkom tak, pretože piesne sme upravili a spievame tiež v slovenčine. Nehanbíme sa za východniarčinu, práve naopak, je to veľmi šťavnaté nárečie. Ale ak ste zo Záhoria a máte hodinu a pol počúvať piesne v dialekte, ktorému nerozumiete, prestane vás to po chvíli baviť. Vďaka piesňam v slovenčine sme sa dostali aj na západ krajiny. V tomto roku máme v pláne niekoľko koncertov aj na Morave a v Čechách.

Marcel Forgáč sa mi smeje, že sme ako druhý ukrajinský front, ktorý ide postupne z východu na západ (úsmev).

Takže neplatí, že východniarske publikum vám rozumie viac ako diváci v iných častiach krajiny?

Ani nie. Dole na južnom Slovensku zažívam niekedy takú atmosféru ako nikde inde. Samozrejme, vždy si uvedomím, v akom meste hráme, a podľa toho trochu prispôsobím repertoár. No vôbec nerozlišujem, či mám niektorú oblasť rád viac alebo menej.

Koncertovali ste aj pre Slovákov v zahraničí, vrátane USA. Ako na vás reagovali?

Zo starousadlíkov v oblasti Pensylvánie, ktorí tam prišli v 20. rokoch minulého storočia, už málokto ovláda slovenčinu, takže sme pre nich trochu exotika. Emigranti, ktorí zo Slovenska odišli počas socializmu, rozprávajú po slovensky aktívne. Ak spolu s nimi spievame piesne ako na Kráľovej holi, sú to často veľmi emotívne momenty so slzami dojatia. Slováci a zvlášť východniari sú na rodinu silne naviazaní. Neraz som mal u týchto ľudí pocit, že hoci sa majú v zahraničí dobre a nič im nechýba, niektorí by to zanechali, aby mohli byť so svojimi blízkymi.

V Televízii JOJ spolumoderujete hudobno-zábavnú reláciu Všetko čo mám rád so Štefanom Skrúcaným. Baví vás moderovanie rovnako ako spev a hranie?

Povedal by som, že možno ešte viac. Niekoľko rokov som sa tomu nevenoval naplno, keďže prioritou bola hudba, a tak to teraz dobieham. Veľmi sa teším, ak sa diváci zasmejú na vtipe alebo úsmevnej príhode a keď ich môžem interaktívne zapájať do deja. Je to korčuľovanie na tenkom ľade, keďže neviete, ako sa to skončí, no beriem to ako výzvu. 

Netajíte sa svojou katolíckou vierou a hodnotami, ktoré sú s ňou spojené. Vo svete šoubiznisu nie je takých ľudí veľa.

Som hrdý, že som veriaci, charakterizuje ma to. Nemyslím si, že som prototypom ideálneho kresťana, ale neviem si predstaviť svoj život bez viery a kresťanských hodnôt, ktoré formovali mňa osobne, ale i celé Slovensko a Európu. Snažím sa ich odovzdávať aj svojim deťom. Chodia na cirkevnú školu. No nie preto, aby som sa mohol hrať na lepšieho človeka, ale vnímam to ako formu podpory cirkvi a myšlienok, ktorým verím.

V cirkvi sa v minulosti urobili mnohé chyby alebo zlé rozhodnutia, no to neznamená, že je celá zlá. Zarazí ma, ak niekto povie, že nechodí do kostola, lebo ten či onen kňaz mu nesedí. Ja tam nechodím kvôli kňazovi, je tam totiž Niekto, kto je podstatne vyšší a dôležitejší ako on.

Pomáha vám to i v práci, ktorú robíte?

Keď mám niekedy obavy, či nebolo niečo z toho, čo som povedal alebo nahral, cez čiaru, mám, našťastie, okolo seba mienkotvorný okruh svojich blízkych. Niektorí z nich sú aj kňazi a duchovné osoby. Poznajú ma dlhé roky a radím sa s nimi. Vyzývam ich, aby mi povedali, či je to, čo robím, v poriadku a ako to na nich pôsobí. Základom je zachovať si zdravý sedliacky rozum a mať pri sebe niekoho, kto vás upozorní, ak treba. Uvedomujem si, že nie každému je Ondrej Kandráč sympatický a nie každý má rád farbu môjho hlasu, môj výzor alebo štýl moderovania. A je to normálne a prirodzené. Ani mne sa nepáči každý človek na svete, no dôležité je, aby medzi nami ostala vzájomná úcta.

Nemyslím si, že som prototypom ideálneho kresťana, ale neviem si predstaviť svoj život bez viery a kresťanských hodnôt.

Sledujete politické dianie na Slovensku?

Samozrejme. Človek, ktorý tu žije, by mal mať na to nejaký názor.

Aký je ten váš?

Som sklamaný, koľko nenávisti a zloby sa niekedy medzi nami vytvorí. Politika nie je len synonymom zla a korupcie. Poznám viacerých politikov, ktorí verili svojim hodnotám, spravili dobrú prácu a posunuli našu krajinu vpred. Želám politikom, aby nestratili kontakt s realitou a osvietenie od Pána Boha a konali čestne, pretože je to výzva. No platí to pre všetkých. Ak budeme svoju prácu robiť poctivo a žiť čestne, budeme sa mať na Slovensku lepšie.

Asi v každom rozhovore, ktorý som s vami čítal, počúval alebo pozeral, ste povedali nejaký vtip. Dajte nejaký na záver aj teraz.

Prečítajte si tiež:
Vypredané koncerty nie sú moja zásluha (rozhovor so Simou Martausovou)

Stále ma fascinuje východniarska šťavnatosť a životaschopnosť, ktorá je nevyčerpateľným zdrojom neskutočných vtipných momentov a situácií. Poviem jeden z mojich najobľúbenejších, ktorý som teraz rozprával na koncertoch:

Šesťdesiatnici muž so ženou oslavujú tridsať rokov manželstva. Zrazu sa počas hostiny zjaví na stole rozprávková víla. Pýta sa ženy: „Žijete cnostný život, ste príkladom pre mnohých. Čo by ste si priali?“ Žena vraví: „Tak veľmi ľúbim svojho muža, že by som s ním chcela ísť na cestu okolo sveta.“ Víla luskne prstami a na stole sa objavia dve letenky. Potom sa obráti na muža a pýta sa to isté. Muž sa začervená a odpovie: „Ak by sa dalo, chcel by som o tridsať rokov mladšiu ženu.“ Víla luskne prstami a muž má zrazu deväťdesiat rokov (smiech).

Foto: Andrej Lojan

 

 

 

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0