Politika 13. marec 2023

Smer verzus Hlas Prečo Fico predbieha Pellegriniho a čo to znamená pre krajinu

Martin Hanus
Martin Hanus

Kým Robert Fico bojuje svoj životný zápas, Peter Pellegrini sa musí nanovo nadýchnuť, aby neprepadol.

Kým Robert Fico bojuje svoj životný zápas, Peter Pellegrini sa musí nanovo nadýchnuť, aby neprepadol.

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Martin Hanus

Prečo Fico predbieha Pellegriniho a čo to znamená pre krajinu
Foto: TASR/Martin Baumann

Vo vzduchu to bolo cítiť dlhšie, už tomu napovedajú aj prvé prieskumy. Najskôr to bol trochu komplikovaný model Medianu z konca februára, podľa ktorého Smer predbehol Hlas.

Minulý týždeň vzbudil rozruch volebný model agentúry Ipsos, ktorý tiež ukazuje možný obrat na prvej priečke: čísla Smeru (16,2 percenta) a Hlasu (16 percent) sú rovnaké, v porovnaní s januárovým prieskumom Ipsosu to vyzerá, akoby sa tie dva percentuálne body voličov, ktoré odišli od Hlasu, preliali priamo do Smeru.

Politikom z prostredia Hlasu sa tak potvrdilo chmúrne tušenie, že odkrytie ľavého boku a príliš otvorený konflikt so Smerom má svoje dôsledky.

Odštartoval to rozhovor Petra Pellegriniho pre Nový Čas (s titulkom Prečo nechcem ísť s Ficom!) v polovici februára, kde sa líder Hlasu vymedzil voči Robertovi Ficovi: najskôr ho skritizoval, že rovnako ako Matovič šíri konšpirácie, podľa ktorých je vraj Hlas už dohodnutý na vláde s PS a SaS.

Pellegrini pokračoval ostrejšie, Fica označil za politika minulosti, ktorý už nemá krajine čo ponúknuť, a opätovne vylúčil, že by s ním niekedy sedel vo vláde. Predseda Hlasu následne dodal, že to z jeho strany nie je len rétorická finta – teda že Fico nie, ale Smer áno –, pretože jeho cieľom je „vláda zmierenia“, teda „mix strán, napríklad Hlasu a niekoho zo súčasnej koalície“, ktorá ani v očiach zahraničia nebude „návratom do minulosti a návratom starých čias“.

Vo Ficovej čiernej diere

Týmto rozhovorom Pellegrini síce nevylúčil vládnutie so Smerom, bolo to viac mäkké než tvrdé nie, ale potvrdil, čo je známe aj v zasvätenejšom zákulisí: líder Hlasu si autenticky neželá vládnutie so Smerom, na Fica je vyslovene alergický, nedôveruje mu, vyhýba sa kontaktu medzi štyrmi očami a obáva sa, že keby išiel do spoločnej vlády, Fico by ho požieral.

Problémom je, že Pellegriniho vnútorné nastavanie naráža na isté hranice voličských blokov: podľa prieskumov má dlhodobo štvrtina až tretina voličov Hlasu ako druhú voľbu Smer. Voliči Smeru z roku 2020 a ešte viac z roku 2016 tak tvoria relatívne najpočetnejšiu skupinu v tábore voličov Hlasu. Ale zároveň má strana aj pomerne silnú skupinu zjavne mladších voličov, ktorí uvádzajú ako svoju možnú druhú voľbu SaS a PS (dokopy takmer pätina voličov), a, samozrejme, má aj značné prekrytie s Borisom Kollárom – aj preto Sme rodina po vzniku Hlasu v júni 2020 padla z dvojciferných čísel takmer na hranicu zvoliteľnosti.

Závislosť platí aj obrátene: až tretina voličov Smeru si dlhodobo vedela predstaviť ako druhú voľbu Hlas, pričom aj osobné preferencie Pellegriniho medzi voličmi Smeru sú veľmi vysoké. Povedané inak, veľká časť voličov Hlasu aj Smeru si želá vládnutie týchto strán na čele s premiérom Petrom Pellegrinim.

A touto spojenou nádobou voličstva oboch strán teraz Pellegrini nechtiac zatriasol možno viac, než chcel.

Rozhovor pre Nový Čas využil Smer najmä v kampani na svojom Facebooku, aby ešte násobne posilnil dojem, ktorý chcel líder Hlasu skôr oslabiť: Hlas sa chystá na vládu so SaS a PS na „presadzovanie radikálnej liberálnej a pravicovej agendy“, ktorej podstatou budú „manželstvá osôb rovnakého pohlavia, adopcia detí takýmito pármi, legalizácia narkotík, ďalšia podpora vojny na Ukrajine či úplne nekritický vzťah k EÚ a NATO“.

Hoci proukrajinskému táboru sa postoje Pellegriniho k vojne mália, Fico sa usiluje kapitalizovať z faktu, že Pellegrini v princípe podporuje kurz vlády aj EÚ, súhlasí s vojenskou pomocou Západu a za istých okolností aj s dodaním slovenských migov-29 na Ukrajinu. Preto Smer odkazuje svojim voličom, že „Pellegrini si osvojil postoj Hegera, Čaputovej a Naďa vo veci zaslania stíhačiek MiG-29“, a Fico aj naposledy v nedeľu na TA3 hovoril, že Hlas „začína byť trošku militantný“.

Zdá sa, že Smeru sa podarilo zneistiť prosmeráckych sympatizantov Hlasu, aj preto je možné, že výsledkom budú ďalšie prieskumy, ktoré potvrdia trendy, ako ich namerali Median a Ipsos.

Lenže za istým vzostupom Smeru a poklesom Hlasu nie je len rozhovor Pellegriniho a spätná delostrelecká salva Smeru.

Dôvod, prečo sa v celej krajine upevňuje povedomie, že Smer, ktorý ležal pred tromi rokmi v troskách, si ide v septembri po volebné víťazstvo, súvisí s niečím iným: Robert Fico jednoducho drie ako nikto iný.

Už len v tomto mesiaci vydá zo seba asi toľko energie ako iní lídri strán na vrchole kampane v septembri. Len v priebehu dvoch týždňov organizuje Smer 20 veľkých podujatí k MDŽ po celom Slovensku – na väčšinu sa dostaví aj Fico osobne –, len minulý piatok bolo v Prievidzi 4-tisíc ľudí, dokopy uvidí lídrov Smeru počas tejto tour asi 20-tisíc voličov.

Fico stíha byť aj popri tom mediálne všadeprítomný. Typický príklad z poslednej nedele: po televíznom dueli s premiérom Hegerom išiel na tlačovku s Robertom Kaliňákom a Tiborom Gašparom, ktorú si len cez kanál YouTube prvých 24 hodín pozrelo 60-tisíc ľudí.

Trojnásobný expremiér nepremrhá ani týždeň, stačí si zobrať len ten posledný: bol v televízii, v teréne pred tisícami fanúšičiek v Prievidzi, v Nitre a včera v Trnave, absolvoval tri veľké tlačovky s masovým zásahom, okrem toho nakrútil pár samostatných videí rovnako s masovým zásahom. Ale čo je pre vzostup Smeru kľúčové, okrem rétorickej šou určuje Robert Fico obsah a témy, ktorými elektrizuje smerácke jadro, ale láka k sebe aj ďalšie voličské prostredia: agenda mier verzus vojnoví štváči, zdražovanie potravín a popritom bežná protivládna agitácia na rôzne variácie, ktorými baví svoje publikum. Aj na takú tlačovku o pomeroch na Slovenskom pozemkovom fonde s účasťou Fica si minulý týždeň kliklo zhruba 54-tisíc ľudí.

Robert Fico nevynechá dobrú príležitosť, aby svoje posolstvá v každodennom rytme dopravil k desiatkam až státisícom voličov. Dobrý príklad zo včerajšej večernej akcie MDŽ v Trnave: namiesto zvyčajného oslavnejšieho príhovoru sa Fico publiku ospravedlnil, ale práve si pozrel tlačovku českého prezidenta a slovenskej prezidentky a musí reagovať. Nasledoval šesťminútový prejav, v ktorom zhmotnil hlavné stranícke posolstvá o vojne na Ukrajine, o V4, o manželstve a LGBTI a o chudobe, ktorá nikoho nezaujíma. Video v Smere nazvali „Dnes sa v Bratislave riešilo všetko, od Kyjeva až po Tepláreň, len nie denný život Slováka a Čecha“, len po prvých 12 hodinách od zverejnenia ho videlo 60-tisíc ľudí.

Kto vie dnes Ficovi konkurovať v tomto nasadení, efektivite a pohotovosti?

Z dinosaura šťuka internetu

Spôsob, akým Smer ovládol sociálne siete, je príbehom sám osebe. Ešte do roku 2020 pôsobila táto štátostrana ako dinosaurus zo starých čias, ktorý dokáže plniť sály kultúrnych domov nazvážanými dôchodcami, napríklad k sviatkom MDŽ, ale na sociálnych sieťach pôsobil Smer s výnimkou Ľuboša Blahu strnulo a ťarbavo. Napokon, zhruba polovica voličov Smeru má nad 60 rokov, preto v strane dlho nevideli zmysel, aby do tohto prostredia naplno prenikli.

Po odchode Pellegriniho a spol. stavil Fico na nové kádre, medzi nimi na Kaliňákovho synovca Erika, ktorý spolu s ďalšími vytiahol Smer na absolútnu jednotku. V Smere nepotrebujú spriaznené noviny ani súkromnú televíziu, majú Facebook a YouTube.

Opäť porovnanie s Hlasom. Kým jednotlivé videá Smeru na YouTube majú bežne desaťtisíce pozretí a aj pravidelné tlačové besedy sleduje od 50- do 100-tisíc divákov, najúspešnejšie video Hlasu za posledné dva týždne bola berlínska upútavka Petra Pellegriniho na stretnutí s nemeckým kancelárom Olafom Scholzom – videlo ju šesťtisíc ľudí. Za rovnaké obdobie dvoch týždňov bolo na smeráckom YouTube najmenej sledované vystúpenie europoslankyne Neveďalovej – videlo ho osemtisíc divákov.

Nepomer je aj na facebookoch lídrov oboch strán. Pellegrini má síce o tretinu viac fanúšikov než Fico, ale zatiaľ čo statusy šéfa Smeru mali za posledný týždeň v priemere okolo deväťtisíc lajkov, u Pellegriniho je takýchto interakcií násobne menej. A tu už rozdiel nerobí to, že Smer má ako bohatá strana viac zdrojov na investovanie do sociálnych sietí, ide o politický obsah.

Peter Pellegrini je od vzniku Hlasu síce preferenčným lídrom, no Fico je jasným tematickým a emocionálnym lídrom opozície. Vášne, nadšenie či hnev vyvoláva to, čo hovorí a robí Fico, nie Pellegrini.

Líder Hlasu tri roky ťažil z toho, že kým Matovičova a Hegerova vláda sa prepadali v koaličnom rozvrate, spomedzi straníckych politikov budil najväčšie sympatie aj dôveryhodnosť. Smer sa v obave z úpadku a z vyšetrovania korupcie čoraz viac radikalizoval, odídenci od Fica si dali záležať na tom, aby v novej strane ostali rozkročení medzi oboma tábormi – boli zároveň protivládni aj prosystémoví.

Preferenciám prospieval mohutný mediálny výtlak, ktorý Hlas dosahuje cez víkendové rozhlasové a televízne diskusie. V parlamente síce Pellegriniho strana nemá poslanecký klub, ale keďže je opozičným lídrom – a Republika s ĽSNS nedostávajú pozvánky –, predstavitelia Hlasu sa v týchto diskusiách točia prakticky neustále. Ak sa politici jednej strany vyskytnú v troch-štyroch víkendových formátoch, vedia zasiahnuť do milióna divákov či poslucháčov, a tak dobre zorganizované víkendy sa stali doménou Hlasu.

Tento model však už fotogenickému Pellegrinimu v čoraz ostrejšej kampani nemusí fungovať. Prvou predzvesťou bolo januárové Ficovo referendum o predčasných voľbách, na ktoré prišlo prekvapivo až 1,2 milióna voličov. Fico je ten, kto dlhodobo udáva opozícii agendu, kde Hlasu ostáva len reagovať a nespraviť väčšiu chybu, aby ho Smer celkom nepohltil. Na mnohých číslach však vidieť, že Ficovi jeho hyperaktivita vychádza.

Pred tromi rokmi by na to nikto nestavil ani cent, ale dnes je Smer podľa Medianu aj Ipsosu stranou, ktorá má najväčší voličský potenciál (25 až 28 percent). To znamená, že okrem jadra – aj to má Smer najpočetnejšie – si vie najväčší počet voličov iných strán predstaviť, že by dalo hlas Smeru.

Samozrejme, do veľkej miery je to dôsledok radikalizácie Fica, ktorý od pandémie cielene a po odhodení zábran oslovuje protestných voličov ĽSNS/Republiky, medzi ktorými je dnes Smer po vlastnej strane druhou či treťou voľbou. Ale Fico tak preniká aj do nemalej skupiny voličov Hlasu, ktorým je napríklad bližšia takzvaná mierová a často celkom otvorene protiukrajinská rétorika Smeru.

58-ročný Fico, ktorý je už 30 rokov vo vysokej politike, sa dokonca prepracoval aj v individuálnom rebríčku medzi politikov s najväčšou dôveryhodnosťou, hoci len tri roky vyzeral na uterák. Dnes nikto poriadne netuší, kde je jeho strop – je to 20 či 25 percent?

Za tým nie je len cynická chladnokrvnosť, s akou robí Fico politiku od samého začiatku, ale aj prejav nezlomnosti vôle, pre ktorú je suverénne najúspešnejším ponovembrovým politikom.

Skúsme to len porovnať s Mečiarom, ktorý bol povestný svojím vorkholizmom a v 90. rokoch tu vládol ako pán Slovenska. Keď zdiskreditovaný premiér v roku 1998 prehral voľby, vtedy mal 56 rokov, na dlhé mesiace zmizol kdesi „za medveďmi“. Jeho posledným šťastím bolo, že ho Fico zobral do svojej prvej vlády a umožnil mu menovať Harabina za ministra spravodlivosti. Ale ako líder HZDS bol už úplne vyhasnutý, po veľkej porážke si nevedel nájsť nové témy ani nový zmysel v politike a komicky sa začal hlásiť k európskym liberálom...

Pre Fica je osobnou politickou tragédiou, že ho rovnako ako Mečiara po porážke desí a poháňa vyšetrovanie zločinov z čias jeho vlády, no na rozdiel od zakladateľa štátu sa po strate moci vzchopil a ukázal oveľa väčšiu vášeň aj talent pre politiku.

Peter Pellegrini je momentálne v ťažkej situácii. V minulých týždňoch až príliš odkryl ľavý bok. Doterajšia stávka na istotu, keď mu stačilo nevyrušovať a súčasne profitovať z vládneho chaosu a zo sympatickosti, už v časoch rozbúrenej kampane nestačí.

V Hlase tak musia hľadať recept, ako zatesniť dieru, ktorou pretekajú voliči k Ficovi, bez toho, aby odradili svojich liberálnejších či prozápadnejších voličov. Jednou cestou môže byť posilnenie sociálneho akcentu, ktorý v strane stelesňuje v diskusiách ostrieľaný Erik Tomáš.

Ale do výsledku volieb viac než kedykoľvek predtým prehovoria vonkajšie faktory.

V roku 2020 boli voľby výlučne o zúčtovaní s érou Smeru a korupcie. Teraz pôjde v istej miere o revanš voči takzvanej vláde zmeny, ktorej nositelia sa navzájom najskôr uštvali a potom potopili. Ale nemenej silné budú vonkajšie krízy, vysoká inflácia, strach z ďalšieho prepadu životnej úrovne a najmä vojna v susednom štáte, ktorá ovplyvňuje ekonomiku aj pocit bezpečia.

Izolovaný Fico a Pellegrini v objatí Berlína

V tejto chvíli je len ťažké odhadnúť, v akej fáze bude vojna v septembri, či sa Ukrajine podarí protiofenzíva a témou sa stane skutočný mier, alebo budú vyhliadky oveľa temnejšie než dnes.

To všetko sa bezprostredne premietne do kampane, kde musí Pellegrini aj naďalej skákať medzi horúcimi zemiakmi.

Pre Slovensko je nesporne dobrou správou, že okrem Smeru a Republiky všetky strany vrátane Hlasu držia jeden kurz, ktorý z nás robí spojenca Poľska, Česka a Nemecka, nie Orbánovho Maďarska.

Táto orientácia Hlasu sa v posledných týždňoch ešte viac stabilizovala tým, ako nemecký kancelár Scholz a jeho SPD pasovali Hlas za hlavného straníckeho spojenca na Slovensku.

Pre Fica, ktorý mal stranícky tradične dobré napojenie na SPD, to musí byť studená sprcha. Smer zdvihol ruku za to, aby sa Hlas stal asociovaným členom európskych socialistov (ešte nie plnohodnotným ako Smer), no dnes je to Pellegrini, nie Fico, koho vnímajú v Berlíne ako plnohodnotného člena spolku.

Pellegriniho prijal nielen Scholz osobne v Berlíne, ale minulý týždeň sa predseda Hlasu zúčastnil aj na stretnutí sociálnych demokratov vo Varšave, kam pozývalo lídrov ľavice vedenie SPD. Miesto konania len symbolicky zvýraznilo posolstvo, ktoré vo Varšave tlmočili Nemci: stranícky predseda Lars Klingbeil tam opätovne priznal, že SPD sa v rámci svojej ostpolitiky voči Rusku dopustila chýb, keď bola hluchá voči obavám Poliakov a ďalších z Moskvy a keď aj po anexii Krymu utužovala energetickú závislosť od Ruska.

Klingbeilove slová o „Zeitenwende“ (bod obratu) počúval aj Pellegrini, ktorý s ním aj osobne hovoril. Je len príznačné, že na tomto stretnutí nebol nikto zo Smeru. Napokon, Ficove slová o fašistoch na Ukrajine, o šašovi Zelenskom a o wehrmachte sú neakceptovateľným extrémom nielen v Berlíne.

Olaf Scholz a jeho SPD od začiatku roka pritvrdzujú voči Putinovi v slovách aj skutkoch: ak sa predtým hlásalo, že „Rusko nesmie vyhrať“, pod vedením nového ministra obrany a momentálne najpopulárnejšieho nemeckého politika Borisa Pistoriusa zaznieva, že „Ukrajina musí vyhrať“. Po tom, čo Scholz súhlasil s poskytnutím tankov Leopard 2 ukrajinskej armáde, Pistorius obieha európskych spojencov s požiadavkou, aby poskytovali tieto tanky, a Scholz v angličtine na CNN predostiera, že Západ musí vytrvať, aby Putin pochopil, že so „svojou inváziou a imperialistickou agresiou nebude mať žiaden úspech a jeho jednotky musia odtiahnuť“.

V tomto novom berlínskom rámci sa stáva Pellegrini pre SPD vítaným spojencom a je zjavné, že aj Hlas dáva SPD najavo, že po voľbách nehodlá meniť základnú líniu zahraničnej politiky Hegerovej vlády.

To má dôsledky aj pre slovenský vnútropolitický kontext.

V Hlase vnímajú ako svojho najbližšieho partnera Sme rodina – Kollára považujú za spoľahlivého a schopného stabilných dohôd plus sa rýchlo zhodnú na tom, že Žilinka je dobrý generálny prokurátor, ktorý musí udržať pod kontrolou Lipšica a NAKA .

Pellegrini by bol najradšej, keby si ku Kollárovi vedel nájsť tretieho partnera, ktorý by sa nevolal Smer.

V tejto súvislosti je tiež dôležité počúvať, čo hovoria v Sme rodina. O tom, že si nevie predstaviť vládu so Smerom, ktorý sa diskredituje svojím kurzom od vypuknutia vojny, zatiaľ najhlasnejšie hovorí podpredseda hnutia Milan Krajniak, ale definitívne slovo bude mať Boris Kollár.

Pre Fica, ktorý je odhodlaný vyhrať voľby, sú to zlé znamenia. Hoci sa nadchádzajúce voľby často prirovnávajú k tým osudovým z roku 1998, je celkom možné, že budú najviac pripomínať tie z roku 2002: HZDS vtedy vyhralo s takmer 20 percentami, ale nemalo s kým vytvoriť koalíciu a skončilo izolované v opozícii. Napokon, aj Fico to zažil o osem rokov neskôr, keď mu na vládu nestačil ani zisk takmer 35 percent a obrovský náskok pred pelotónom.

Ani teraz zrejme o budúcej podobe vlády nerozhodne ani tak to, či vyhrá na percentá Smer alebo Hlas, ale najmä to, koľko percent prepadne a k akému táboru sa budú radiť. Teda či Hlas bude mať dostatok hlasov na to, aby vytvoril vládu so Sme rodina plus s ďalším jedným alebo dvoma prijateľnými partnermi (PS? SaS?? KDH??? Demokrati????).

Ak voľby dopadnú tak, že bez Smeru bude sotva možné či priamo nemožné vytvoriť funkčnú vládu, Pellegrini sa chtiac-nechtiac ocitne v koalícii s bývalými spolustraníkmi a dôsledky pre Slovensko budú vážne.

V každom prípade Fico bude v záujme návratu k moci po voľbách natoľko veľkorysý, že v prípade triumfu ponúkne Pellegrinimu post premiéra aj vlastnú neprítomnosť vo vláde.

Vláda Smeru a Hlasu by sa zaiste nepáčila Berlínu. Ale minimálne podnikateľskému a oligarchickému pozadiu, ktoré sa sformovalo v ére kedysi spoločného Smeru, by opäť svitlo na lepšie časy.

Tento scenár je reálny, no určite nie zákonitý a možno už nie je ani najpravdepodobnejší. O tom však rozhodne aj to, ako si Pellegrini a spol. v najbližších mesiacoch poradia so stupňujúcou sa ofenzívou Roberta Fica, pre ktorého bude táto kampaň životným bojom.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0

Najčítanejšie

Deň Týždeň

Najčítanejšie

Deň Týždeň
Diskusia 0