Slovenský diplomat o Rusku Ako Putin stratil Ukrajinu

Renomovaný diplomat Róbert Ondrejcsák vydal v tomto roku knihu s názvom Ako Putin stratil Ukrajinu a s úctyhodným rozsahom 360 strán.

Dielo má publicistický charakter a je prehľadom autorových postrehov a úvah o rusko-ukrajinských vzťahoch, budovaní ukrajinskej národnej a politickej svojbytnosti, ruskom imperialistickom revanšizme a málo dôraznej západnej odpovedi naň. Kniha je doplnená príslušnými mapkami, vyrozprávaním osobných zážitkov autora z regiónu a text zodpovedá stavu asi zo septembra 2023.

V úvode výstižne poznamenáva, že ruským cieľom nie je „... anektovať zopár ukrajinských regiónov, ale kompletne... transformovať celú európsku a aj svetovú bezpečnosť. Rusko chcelo zničiť ukrajinskú štátnosť a vytlačiť Západ, západný spôsob života a akékoľvek prozápadné myšlienky či ašpirácie z Ukrajiny. V širšom ponímaní aj z celého postsovietskeho priestoru. Ten Moskva považuje za výlučnú sféru svojho vplyvu bez ohľadu na to, čo si tamojšie národy želajú“.

Toto vyjadrenie môžeme považovať aj za jednu zo základných myšlienok knihy. Ruským cieľom nie je „ochrana práv ruskojazyčného obyvateľstva“ ani garancia vlastnej bezpečnosti, ale obnova ruského impéria a veľmocenského statusu.

Kniha podrobne dokumentuje aj ruskú stratégiu vytvárania vazalských medzinárodne neuznaných štátikov (napr. Podnestrovsko) na území bývalého ZSSR, ktorých cieľom je udržiavať postsovietsky priestor v nekonečnej kríze. Taktiež aj od roku 2008 stupňujúce sa ruské útoky na susedné štáty: Gruzínsko a najmä Ukrajinu, pričom Európa si len neochotne priznáva vážnosť situácie.

V rusko-ukrajinských vzťahoch predstavoval zlom Majdan v r. 2013, ktorý bol jasným prejavom vôle Ukrajincov po vlastnej demokratickej štátnosti a členstve v Európskej únii. Putinovi nezostávalo nič iné, len odpovedať vojenskou inváziou v r. 2014 a potom 2022. Róbert Ondrejcsák považuje práve „revolúciu dôstojnosti“ v r. 2013 za moment zrodu moderného ukrajinského politického národa.

Podrobne opisuje aj ruské podvratné akcie smerujúce k okupácii Krymu a rozpútaniu násilia v Donbase. Žiaľ, aj s podporou veľkej časti ruskej verejnosti, ktorá stále sníva o niekdajšej imperiálnej veľkosti.

Autor opisuje aj mobilizáciu ukrajinskej spoločnosti a transformáciu ukrajinskej armády, ktoré umožnili nielen zastaviť ruský postup, ale aj pripraviť Ukrajinu na ďalší útok vo februári 2022. Značnú pozornosť venuje aj ruskej politickej príprave.

Putinovo vojenské víťazstvo nad Ukrajinou stále nie je vylúčené, ako by sme chceli veriť.Zdieľať

Aktuálne Rusko sympatie Ukrajincov stratilo – v tom má autor pravdu. Podceňuje však iné možnosti, ako Rusko môže obnoviť kontrolu nad touto krajinou bez ohľadu na to, čo si Ukrajinci myslia a po čom túžia. Veď aj po faktickej strate schopnosti získať si sympatie Ukrajincov Putin stále môže dúfať, že Ukrajinu proste vojensky porazí. A následne v prípade takéhoto vojenského víťazstva okupovanú Ukrajinu „prečistí“ od „rusofóbnych banderovských elementov“ a zvyšok obyvateľstva úspešne presvedčí, že Západ ich zradil a nechal napospas Rusku, takže im nezostáva nič iné ako sa s Ruskom „zmieriť“.

Putinovo vojenské víťazstvo nad Ukrajinou totiž stále nie je vylúčené, ako by sme chceli veriť. Vladimir Vladimirovič sa stále môže spoliehať na prevahu v ľudských a materiálnych zdrojoch a na pokles západnej pomoci Ukrajine. Navyše Rusko aspoň čiastočne prešlo na vojnovú ekonomiku, zatiaľ čo Západ nie. Áno, z dlhodobého hľadiska je súčasná vojna pohromou pre ruskú ekonomiku aj demografiu – ale ruské vedenie zaujíma to, čo bude v priebehu najbližších dvoch-troch rokov, ktoré ruská ekonomika aj spoločnosť dokážu pri troche šťastia ako-tak ustáť.

Veď sa celkom realisticky môže nádejať, že ruský autoritársky režim a imperialistická propaganda zabránia občianskym protestom a súčasne umožnia koncentrovať zdroje na vedenie vojny – a v tom je jeho výhoda oproti demokratickej Ukrajine a západným krajinám, ktoré ju podporujú. Doterajšie ruské vojnové straty a pokles životnej úrovne ani nie sú také, aby Rusov podnietili do konfrontácie s pomerne brutálnou štátnou mocou.

Navyše veľká časť Rusov sa imperialistickými cieľmi ruskej vlády vlastne stotožňuje. Preto Rusko dokáže zmobilizovať a vystrojiť tých niekoľkostotisíc vojakov, ktorých vrhne najbližší rok-dva do útoku a ktorí môžu rozhodnúť o výsledku.

Je zrejmé, že takéto Putinovo víťazstvo na Ukrajine by bolo len prológom k novým agresiám a vojnám – čo však európskej verejnosti naivne volajúcej po mieri za akýchkoľvek podmienok a neochotnej znášať pokles životnej úrovne v prospech podpory Ukrajine a posilnenia vlastnej obrany môže unikať.

Napriek určitému optimizmu, ktorý nemusí odrážať drsnú realitu a ani osvedčený rusko-sovietsky spôsob riešenia problémov a vedenia vojny, Ondrejcsákova kniha poskytuje obsiahly úvod do problematiky rusko-ukrajinských vzťahov aj súčasnej vojny vo východnej Európe – a preto je hodná pozornosti slovenských čitateľov.