Poukazovanie na nedostatky vo výchove nefunguje Máte pocit, že nikdy nie ste dosť dobrý? Zrejme vás v detstve často kritizovali

Ak ste fanúšikom amerického sitkomu Teória veľkého tresku, budete presne vedieť, ako neustála kritika či už maličkostí, alebo dôležitých životných krokov zo strany rodiča vyzerá. Jedna z hlavných postáv, Leonard Hofstadter, úspešný vedec, sa pri svojej matke automaticky mení na nesebavedomú kôpku nešťastia, ktorá si neverí ani v tom, či dokáže spraviť raňajky, a márne sa usiluje aspoň o štipku uznania.

Táto pointa prinesie v seriáli mnoho vtipných situácií, v realite však vyrastať pod vplyvom takého rodiča nie je žiadna zábava. Niektorí z nich to pritom vôbec nemusia myslieť zle. V snahe posunúť dopredu svoje dieťa v spoločnosti, ktorá oceňuje najmä výkon, používajú kritiku ako metódu, ktorou chcú dieťa motivovať.

Vedci však varujú, že či už chce rodič kritikou motivovať, alebo večne všetko v živote svojho dieťaťa zneguje už zo samotnej svojej povahy, výsledok je rovnaký. Takíto rodičia zarábajú svojim deťom na množstvo problémov, ktoré pretrvávajú aj v dospelosti. 

Deti nechápu kritiku ako dospelí

Žiť pod neustálou kritikou od niekoho, u koho hľadáme uznanie a pochopenie, negatívne vplýva na duševné zdravie. Americká vývinová psychologička Anna Kaminsky, ktorá sa podieľa na viacerých výskumoch na túto tému, upozorňuje, že deti nereagujú na kritiku ako dospelí. „Kým dospelý by mohol po konštruktívnej kritike uznať svoju chybu a napríklad sa na nej aj zasmiať, detský mozog ešte nie je vyvinutý tak, aby dokázal pozerať na kritické slová s touto perspektívou,“ vysvetlila pre magazín The Swaddle.

„Mnohí rodičia, ktorí kritizujú svoje deti, majú dobré úmysly. Dúfajú, že poukázaním na chyby svojho dieťaťa mu pomáhajú.“Zdieľať

Podľa jej slov výskumy dokázali, že deti si berú kritiku príliš k srdcu a niekedy pri tom utrpia trvalé emocionálne rany. Okrem toho sústavná kritika prináša so sebou ešte jednu vedľajšiu vec, ktorá deti veľmi zasahuje. Zahanbuje ich.

„Mnohí rodičia, ktorí kritizujú svoje deti, majú dobré úmysly. Dúfajú, že poukázaním na chyby svojho dieťaťa mu pomáhajú. Ale hanba, a tá je nevyhnutný vedľajší produkt tvrdej kritiky, má moc podkopať práve tie ciele, ktoré majú rodičia na mysli, keď napomínajú svoje deti,“ dodáva Kaminsky.

Kritizované deti svojim úspechom už neveria

Vo vedeckom časopise Journal of Experimental Child Psychology zverejnili v roku 2021 výsledky výskumu, v ktorom vedci skúmali, ako kritika matiek vplýva na nervové reakcie detí na podnety vo svojom okolí. 

Vedci skúmali 202 detí a ich matky. Vytvorili rôzne situácie, pri ktorých hodnotili správanie a prejav matiek a emočnú reakciu detí na ich slová. Zistili, že deti, ktorých matky boli voči nim veľmi kritické, mali v porovnaní s ostatnými deťmi zníženú mozgovú aktivitu v reakcii na odmeny a straty. Ich nervová aktivita na zisky sa otupovala a na straty sa zväčšovala.

„To znamená, že deti vyrastajúce pod vplyvom kritizujúceho rodiča môžu pociťovať v situáciách, v ktorých niečo strácajú, oveľa silnejšie emócie ako ostatné deti a nie sú schopné odhadnúť rozsah svojich úspechov,“ opisujú svoju štúdiu. Stručne povedané, neúspech tieto deti zraňuje až patologicky, pričom svojim úspechom neveria.

Na ilustráciu, ako deti pod vplyvom kritiky reagujú, poslúži aj projekt vedcov na Kolumbijskej univerzite, ktorí robili prieskum v škôlkach. Učiteľky mali deťom dať zadanie, aby postavili dom z lega.

Nepripomenuli im však, aby nezabudli na okná. Mnohé z malých detí pri stavbe na ne aj skutočne zabudli. Úlohou učiteliek bolo rôzne na túto chybu reagovať. Jednou z reakcií bolo: Som z teba sklamaná. Druhá bola: Neurobil si to dobre, kocky sú uložené nesprávne. Tretia reakcia znela: Mohol by si vymyslieť iný spôsob, ako to napraviť.

Vedci následne hodnotili pocity detí. Kritizované deti sa vnímali ako menejcenné, nechceli sa ďalej s domčekom hrať. Učiteľky mali ďalej reagovať otázkou, čo s domčekom spravia.

Deti, ktoré boli na začiatku za svoj výkon skritizované, reagovali plačom a na prekvapenie vedcov si samy žiadali trest. Deti, ku ktorým pristúpili učiteľky konštruktívne, prinášali nápady, ako to napraviť, napríklad že lego rozložia a postavia nanovo, ďalšie chceli vystrihnúť z papiera okná a nalepiť ich na postavený domček.

Z uvedeného jasne vyplýva, že keď za chybný výkon rodič len skritizuje a vymenúva zlyhania, dieťa taká situácia paralyzuje, vníma sa ako neschopné a s jeho sebavedomím to ide z kopca. Stačí, keď pri rovnakej situácii zareagujeme s pochopením, a aj keď rodič chybu pomenuje, dieťa reaguje aktívne a snaží sa ju napraviť.

Nesebavedomí dospelí sú produktom aj kritických rodičov

Keď dieťa neustále počúva od rodičov kritiku, aj v dospelosti bude mať problém s nízkym sebavedomím, pocitom menejcennosti, absenciou sebadôvery. Všetky tieto pocity môžu prispieť k úzkosti, depresii a iným problémom, varujú psychológovia.

„Zakaždým, keď sa s mamou vidíme, ma len kritizuje. Bolo to tak vždy, čo si pamätám.“Zdieľať

O takomto vzťahu sa rozhodla prehovoriť Mirka z východného Slovenska, ktorá už niekoľko rokov žije v Bratislave. Hoci nás požiadala o anonymitu, zvažovala aj to, že vystúpi pod celým menom, dúfala totiž, že by jej večne kritická matka mohla pochopiť, ako ju svojím správaním zraňuje. Nakoniec však toto rozhodnutie stiahla.

„Veľmi ma vyčerpáva neustály boj s mojou mamou. Netrávime už spolu veľa času osobne, keďže žijem už pár rokov mimo rodičovského domu, ale zakaždým, keď sa vidíme, ma len kritizuje. Bolo to tak vždy, čo si pamätám,“ povedala pre Postoj.

Ako hovorí, od detstva ju kritizuje vo všetkom a porovnáva ju ustavične s ostatnými, ktorí sú v jej očiach za každých okolností lepší.

„Vôbec si nespomínam, že by ma niekedy za niečo aj pochválila. Keď sa mi darilo v škole alebo keď ma prijali na vysokú školu, to sa nerátalo. Spolužiaci aj tak boli šikovnejší, aj tí, čo sa na žiadnu univerzitu nedostali. Už vopred vedela, že to v živote ďalej dotiahnu ako ja,“ dodáva Mirka.

„Našla som si po škole prácu, samozrejme, bola o ničom. Zmenila som prácu, kritizovala ma, aká som nezodpovedná, že predsa nemôžem meniť prácu, ako sa mi zachce.“

Kritický hlas nepočúvala Mirka len pri vážnejších životných krokoch, ale aj pri úplne bežných veciach, že zle upratala, že nevie variť, čo si to na seba kúpila. Rovnako bola kritická aj v takej citlivej téme, akou je pre mladé dievča výzor. „Už aj diéty som začala držať kvôli nej.“

Mirka tvrdí, že až teraz si uvedomuje, že toto môže byť dôvodom jej nízkeho sebavedomia. Podľa jej slov si v ničom neverí, keď ju v práci pochvália za nejaký výkon, podozrieva ich z irónie, prípadne hneď začne upozorňovať, čo mohla spraviť ešte lepšie. Nevie prijať, že by mohla byť v niečom dobrá.

Katolícky kňaz a psychológ Ján Kulan takéto správanie vníma ako rodičovskú nezdravú kritiku. „Prehnaný pesimizmus, zbytočné deptanie a negácia úspechov vlastných detí sú narcistickým a egoistickým prejavom ich charakteru. Deti pre to často trpia. Veľmi sa skúša odolnosť ich psychiky a negatívne sa formuje ich charakter i sebavedomie,“ povedal k tejto téme v rozhovore pre Svet kresťanstva.

Rodičovská kritika v nás pretrvá

To, že vyrastať pod prehnanou kritikou rodiča je ťažké, potvrdzuje aj americký psychológ a psychoterapeut Seth J. Gillihan. Tvrdí, že rodičovská kritika ubližuje a má v živote dlhodobé účinky. Pre magazín Psychology Today dal dohromady niekoľko bodov, s čím títo ľudia neskôr bojujú v dospelosti. Ako tvrdí, vychádza z výskumných štúdií, ako aj z vlastných pozorovaní ako psychoterapeut.

Ľudia, ktorí v detstve od aspoň jedného rodiča až pričasto počúvali na svoju adresu kritické poznámky, majú dojem, že to, čo si myslia, cítia alebo robia, je nejakým spôsobom nesprávne. Často sa preto trápia pochybnosťami o sebe samom.

„Ich úsilie byť dokonalým nie je poháňané hrdosťou na svoju prácu, ale strachom z toho, že niečo pokazia a odhalia svoju údajnú neschopnosť.“Zdieľať

Nízka sebadôvera im sťažuje schopnosť využiť nové príležitosti. Často sa radšej rozhodnú pre starú osvedčenú istotu namiesto toho, aby riskovali, že môžu prípadne aj zlyhať, zisťuje Gillihan.

Človek so zdravým sebavedomím považuje zmýlenie sa jednoducho za niečo, čo sa v živote stáva. Títo ľudia však každú chybu, každý omyl považujú za potvrdenie nedostatkov, o ktorých celé detstvo počúvali. Dokonca aj malá obyčajná chyba im podľa psychoterapeuta môže pripomenúť všetky minulé zlyhania a ich pocit vlastnej hodnoty prudko klesá.

Nechcene sa stávajú perfekcionistami. Ich úsilie byť dokonalým nie je poháňané hrdosťou na svoju prácu, ale strachom z toho, že niečo pokazia a odhalia svoju údajnú neschopnosť.

Neustále sa ospravedlňujú. Keď niekomu matka alebo otec dávali pocítiť, že sa mýli, predpokladá, že ostatní ho tiež budú vidieť v rovnakom svetle. Ak mu priatelia povedia, že nemusí stále hovoriť prepáč, ospravedlní sa aj za ospravedlnenie.

Často zaujímajú defenzívny postoj, keďže už ako deti sa naučili byť neustále v strehu pre možné slovné útoky.

Nedôverujú sebe ani ostatným. Dokonca aj keď im rodina či priatelia vyjadrujú svoju lásku, hlboko vo vnútri majú podozrenie, že ich blízki ich majú už dosť. Seth J. Gillihan upozorňuje, že toto sa prejavuje najmä u tých, ktorým rodičia dávali mätúce odkazy. V jednej chvíli sa k nim správali láskavo a zakrátko už chrlili záplavu kritických slov.

Nedokážu prijať komplimenty. Ak im niečo pochválite, vždy nájdu spôsob, ako pochvalu ukončiť sebakritikou. Môžete povedať na ich adresu čokoľvek pozitívne, neveria tomu a všetko spochybnia.

Pociťujú sociálnu úzkosť. Keďže neveria, že ich druhí môžu vnímať pozitívne, boja sa mienky druhých alebo ich kritiky. A keďže sa obávajú, že sa v práci zahanbia alebo že sa strápnia, zostávajú radšej ticho v úzadí, upozorňuje Gillihan.

Vo svojej hlave nosia so sebou hlas svojho kritického rodiča, a aj keď ich delia stovky kilometrov, počujú neustále spochybňovanie svojich kvalít, tentokrát z vlastného vnútra.

Neustále sebaspochybňovanie ich vedie k tomu, že veľa času trávia vo svojej hlave – analyzovaním, prehodnocovaním, porovnávaním. Všetky tieto negatívne reči, ktoré o sebe vedú, a pocit menejcennosti, ktorým trpia, si vyberajú svoju daň a môžu viesť až k vzniku depresií.

Všetko sa dá napraviť

Psychoterapeut Gillihan upozorňuje, že tieto vzorce sa, samozrejme, nevyvinú u každého, kto bol vychovaný pod neustálou kritikou. A tiež, naopak, neznamená to, že ak sa v niektorých bodoch spoznáte, máte kritického rodiča. Ak sa však niekto v týchto opisoch spozná, vyzýva ho na nájdenie si chvíle pokoja na zrekapitulovanie si svojho detstva.

„Tieto tendencie nie sú vytesané do kameňa. Možno ich úplne nezvrátite, ale dôslednou prácou na sebe sa naučíte pristupovať k sebe i svojmu okoliu úplne nanovo,“ povzbudzuje Seth J. Gillihan.