Párová terapia | Manžel ma len kritizuje a nikdy za nič nepochváli. Neviem na to reagovať, vždy ma prevalcujú emócie

Žijeme náročnú dobu, preto sme si povedali, že v Postoji vytvoríme bezpečný priestor, kde môžete položiť svoju otázku, keď potrebujete poradiť, nasmerovať alebo zorientovať sa vo svojej životnej situácii. Vybrali sme pre vás dvoch odborníkov na vzťahy, ktorých sa môžete pýtať na to, čo vás v oblasti lásky trápi. Svoje otázky s krátkym opisom svojej životnej situácie môžete poslať na e-mail [email protected]. Vaše anonymné otázky a odpovede odborníkov následne zverejníme v rubrike Párová terapia.

Dobrý deň, píšem Vám ohľadom svojho manželstva. Môj manžel pochádza z rodiny, kde sa pozitívnym veciam nevenovala pozornosť, zatiaľ čo chyby sa komentovali nahlas. Ja som vyrástla v prostredí, kde sa aj kritizovalo, aj chválilo, niekedy až manipulatívne chválilo. Som citlivá na kritiku a potrebujem zažiť aj prejav uznania či pochvaly.

Manžel však vďačnosť alebo pochvalu takmer nevyjadruje – aspoň nie spôsobom, ktorému by som rozumela. Voči deťom je to o niečo lepšie, ale u seba si neviem spomenúť, kedy naposledy povedal niečo milé. Neprejavuje to ani fyzicky (pohladenie, objatie, pusa). Keď som si robila test talentov a mala som od ľudí získať spätnú väzbu, z neho som len ťažko dostala jednu pozitívnu vec, kým rodina a kamarátky ich napísali o mne mnoho.

Po desiatich rokoch s ním už reagujem na jeho aj najmenší negatívny komentár hnevom alebo obranou. Buď vysvetľujem, prečo som niečo spravila, alebo ho hneď upozorním na jeho chyby, prípadne sa urazene stiahnem. On má pocit, že nič nemôže povedať, lebo všetko beriem osobne. Ja mám pocit, že na mne nič dobré nevidí. Vie, že potrebujem aj uznanie, ale nič sa nemení.

Je navyše dosť kritický všeobecne – rýchlo sa podráždi, keď veci nie sú podľa neho, a ja si mnohé z jeho komentárov beriem na seba, aj keď nie sú mierené na mňa (napríklad sťažnosti na neporiadok). Pokiaľ kritizuje ostatných šoférov alebo niekoho v práci, tak vtedy viem odlíšiť, že ja s tým nič nemám, ale pri mnohých iných kritikách to nedokážem. Hoci má veľa dobrých stránok a doma sa zapája a pomáha, často som už natoľko ublížená, že ich ani neviem vnímať. On je veľmi praktický a má rád priamu komunikáciu, ja som emotívnejšia a dávam si pozor, aby som druhého neurazila – ale zároveň viem rýchlo „vzbĺknuť“, keď sa cítim ohrozená.

Keď niečo kritizuje v súvislosti so mnou, je otvorený diskusii. Lenže ja neviem reagovať takto na úrovni faktov. Mňa prevalcujú zranené emócie, zranená hrdosť... On sa ma potom pýta, ako mi má niečo povedať, aby som to nebrala ako kritiku na celú svoju osobu a tak, že ma nemá rád. No neviem ako. Jediné, čo viem, je, že potrebujem vnímať aj akúsi spokojnosť z toho, že ma má. Možno potom by som vedela kritiku prijať na úrovni faktov. Ale tú spokojnosť vôbec nevnímam.

Chcem sa spýtať, či existuje niečo, čo môžem urobiť ja sama, aby ma jeho vecné a priame komentáre tak nezraňovali, a ako na ne reagovať, aby z toho nebola vždy hádka. Ďakujem za pomoc. S pozdravom Vaša čitateľka

Dobrý deň, milá čitateľka, ďakujem za Vaše pozdieľanie. Kritika v manželstvách je naozaj masívne rozšírená. Nie tá bratská, ktorá upozorňuje druhého s láskou a pre jeho dobro. Pokúsim sa načrtnúť pár myšlienok, ktoré by Vám mohli byť nápomocné.

Ako prvé spomínate pôvodné rodiny – áno, tie majú veľký vplyv na to, ako fungujeme v dospelosti. Ich porovnávanie je možným terčom hádok (zjednodušene – vychádzame z premisy „u nás to bolo lepšie, správnejšie“). Vzájomné poznanie rodín je dobré na porozumenie partnerovi, nie na výčitky, ako to u koho bolo zle. Sama svoju rodinu neidealizujete (pripúšťate manipuláciu), čo je dobrým znakom.

Zmeniť zabehnuté vzťahové vzorce, ktoré máme akoby naprogramované z detstva, si vyžaduje dlhodobé úsilie. Zmene predchádza opätovná reflexia toho, čo sa momentálne deje. Váš mozog môže i nekritickú poznámku interpretovať ako kritiku. To nemusí prebiehať vedome. Vaša automatická reakcia, pocit urazenia, bolesti, však nemusí odrážať realitu. S druhým človekom, prípadne odborníkom by Vám ich odhaľovanie mohlo ísť ľahšie.

Chcieť sa cítiť milovaní a prijímaní takí, akí sme, je hlboko ľudské a dobré. Túto túžbu je však dobré sýtiť a napĺňať zdravo, nie cez naše pokrivené vzorce. Úzko to súvisí s Vaším bazálnym pocitom prijatia. Od iných sa Vám uznania dostáva dosť, ale chýba od manžela. Podstatné je uvedomiť si, že sebahodnotu neurčuje iný, ale Vy sama.

Je potrebné budovať vnútorný pocit prijatia nezávisle od manželových reakcií. Jeho kritika by nemala zasahovať jadro Vašej identity. Kritika nie je o Vás, ale o tom, kto ju prednesie. Je to jeho videnie sveta, nie objektívna pravda.

Skúmajte, odpovedzte si: „Čo mi dáva pocit, že som pre teba dôležitá?“ Ak postrehnete niečo nesprávne nastavené vo svojom vnútri, postupne, silou vôle, opakovane prepisujte svoje vzorce – správnymi vetami, vyhlasovaním právd o sebe, o svojej neotrasiteľnej sebahodnote – aj nahlas, sama pred sebou. Napríklad: „Aj keď sa pomýlim, stále som v poriadku./Aj keď so mnou teraz nie je manžel spokojný, som vzácna.“

Predstavte si v sebe svoje vnútorné dieťa. Je to časť vo Vás, ktorá sa rýchlo zraní kritikou, túži po uznaní, ktorá sa bojí, že príde o lásku. Keď Vás manžel nechváli, naopak, je kritický, reaguje Vaše vnútorné dieťa. Ak ho ošetríte a bude mať istotu lásky, kritika Vás nezasiahne do takej hĺbky a nebudete mať takú potrebu vonkajšieho uznania.

Manžel vďačnosť a pochvalu takmer nevyjadruje, respektíve nie spôsobom, ktorému by ste rozumeli. Áno, učiť sa rozumieť jazyku druhého a začať ním rozprávať by mal byť tréning na oboch stranách. Fyzické prejavy lásky sú na rôznej úrovni potreby – skúste si ich pýtať, prípadne sama dávať – obaja si zvyknete na ich istú „dávku“.

Dostali ste sa do štádia, keď reakcia na kritiku je prehnaná, neprimeraná, nekonštruktívna. Je veľmi fajn, že ste si toho vedomá. Viete, z čoho to pramení, že to nie je o tom, čo sa v skutočnosti momentálne deje, ale čo je vo Vás rokmi naakumulované. Nedovoľte, aby Vás manželove poznámky zasahovali kompletne, ale oddeľte ich od seba, od svojej hodnoty – nekritizuje mňa, má ma rád, iba táto konkrétna vec/činnosť/správanie sa mu nepáči – vidieť to ako námet na zlepšenie, nápad, inšpiráciu. Skúste si to vedome nebrať na seba, automatická emócia nemusí riadiť Vaše správanie.

Nedávajte si za cieľ hneď mať veci tak, ako by mali byť. Postupne si pretvárajte hádky, očakávania na obojstrannú spokojnosť – úprimnými a hlbokými rozhovormi mimo hádok, mimo vyhrotených situácií. Napríklad ak k nim aj dôjde, dodatočne si ich v pokoji rozoberte, čo kto myslel a povedal a čo to vo Vás vyvolalo. Tým predchádzate ďalšej rovnakej hádke a prehlbovaniu konfliktu.

Výborné je, že oceňujete aj manželove dobré stránky a že je otvorený diskusii. Vymyslite si konkrétny spôsob, ktorý mu ponúknete (keďže oň javí záujem), ako by mohli Vaše „výmeny názorov“/kritika/rozhovory prebiehať – čo konkrétne (ne)použiť – slová, tón, rýchlosť, spôsob reči, postoj. Presne, podrobne. Čomu sa vyhnúť, čím začať, aby jeho slová padli na úrodnú pôdu – brať ich ako jeho záujem o mňa. Aby ste dokázali v tej chvíli, skôr ako by Vás prevalcovali emócie, uvedomiť si ich, pomenovať, oddeliť od situácie.

Ak by to nešlo, dajte si pauzu, nahlas povedzte, že v tejto chvíli nemôžete ďalej pokračovať, pozdieľajte, čo sa vo Vás deje, nereagujte na obsah slov, ale na emócie, ktoré Vami bežia. Nie je to útek, je to možno oveľa väčší prínos ako vecné vyargumentovanie si danej záležitosti. Aj to povedzte: „Keď sa necítim prijímaná, nedokážem počúvať vecné argumenty.“ Verím, že negatívne emócie oslabia svoju moc nad Vami.

Namiesto výčitky – „ty ma nikdy nechváliš/nevidíš na mne nič dobré/neceníš si moje dobré stránky“ – vyjadrite svoje potreby – „rada by som počula, že ma máš rád/potrebujem vedieť, že si ma vážiš/chýba mi, že neviem, čo sa ti páči, čo robím/pomohlo by mi cítiť, že ma ľúbiš, keď sa ma len tak občas dotkneš/objímeš/pohladkáš“.

Želám Vám radosť z práce samej na sebe a jej dobré ovocie. Alena Michalcová