Najteplejší rok histórie 80 rokov je z hľadiska klímy len okamih

Uplynulý rok bol podľa získaných údajov najteplejším rokom v histórii meraní.

K takémuto záveru dospela klimatická služba Európskej únie Copernicus, ktorá údaje zbiera permanentným satelitným snímkovaním zemského povrchu pevniny aj oceánov.

Zdroj: copernicus.eu

Správa obletela svet a stala sa silným argumentom tých, ktorí presadzujú čoraz tvrdšie a radikálnejšie opatrenia, ktoré podľa nich majú zachrániť klímu.

Niet divu. Ide o veľmi silné tvrdenie, ktoré na prvé počutie potvrdzuje tie najčernejšie scenáre o globálnom otepľovaní a klimatickej zmene. Niekedy šírené s až morbídnou „radosťou“, že „vidíte, skeptici, tu máte dôkaz“.

Zopakujme si však tú vetu ešte raz: Uplynulý rok bol podľa získaných údajov najteplejším rokom v histórii meraní.

Hoci na prvú udrie najmä pasáž „najteplejším rokom v histórii“, nemenej dôležité je to, čo tejto časti predchádza, aj to, čo ju uzatvára. Teda „podľa získaných údajov“ a „v histórii meraní“. (Niektoré mediálne výstupy slovko „meraní“ nedopatrením vypustili.)

Získané údaje a história meraní

Až keď sa človek do správ o historických teplotách začíta hlbšie, dozvie sa, že porovnávaná história sa začína rokom 1940. Dožiť sa viac ako ôsmich desaťročí je pre človeka už požehnaný vek, z hľadiska ľudskej alebo klimatickej histórie však ide len o okamih.

K tomu treba doplniť, že ak Copernicus sleduje teplotu zemského povrchu satelitným snímkovaním, tento spôsob plne využíva až od 80. rokov, 40 rokov predchádzajúcej „histórie“ je postavených na sústave meracích staníc rozosiatych po celej zemeguli.

Detailné sledovanie celého povrchu planéty je tak v tomto prípade zahrnuté len ostatných čosi viac ako 40 rokov. To už sa nám tá „história“ dosť skrátila.

Namerané údaje netreba násilím spochybňovať, verme im. No ak máme porovnávať porovnateľné a vytvárať rebríčky najteplejších rokov, bolo by fér, ak by toto porovnanie obsahovalo len obdobie, v ktorom sa spôsob zaznamenávania povrchovej teploty robil tým istým spôsobom.

Samozrejme, teplota sa merala aj pred satelitným snímkovaním. Bola však založená na sieti meteorologických staníc, ktoré neboli a doteraz nie sú vo svete rozmiestnené rovnomerne. Ak si pozrieme mapu pokrytia, kde každý červený bod je jedna meracia stanica, v prípade USA a Európy vidíme v súčasnosti prakticky kompaktnú červenú plochu. V iných častiach sveta je toto pokrytie omnoho redšie.

Meracie stanice na konci roka 2023:

Zdroj: nasa.gov

Meracie stanice na konci roka 1940:

Zdroj: nasa.gov

Čím viac do minulosti (a k referenčnému roku 1940), tým výraznejšie pokrytie redne, niektoré veľké oblasti nie sú pokryté vôbec. Napríklad v jednom z najväčších štátov Afriky, v rovníkovej Konžskej demokratickej republike, nie je ani dnes registrovaná jediná meracia stanica.

V roku 1940 nemala napríklad žiadnu meraciu stanicu Antarktída, na Sahare boli len sporadicky a úplne chýbali napríklad aj v Saudskej Arábii a v Tibete.

V polovici 20. storočia boli v rámci tretieho sveta meracie stanice prakticky len vo významnejších lokalitách správy koloniálnych mocností.

Z veľkej časti planéty nám tak údaje historicky chýbajú alebo sú neúplné.

Toto, samozrejme, odborníci riešia dopočítavaním, zohľadňovaním desiatok rôznych parametrov, priemerovaním a podobne. A aj pri redšom pokrytí je málo pravdepodobné, že by nezachytili akýkoľvek významnejší klimatický jav, ktorý by mohol zásadnejšie ovplyvniť globálne údaje.

Do konečného súčtu sa navyše dajú zahrnúť aj správy mimo meteorologických staníc, ktoré síce nie sú úplne porovnateľné s meraním v štandardizovaných podmienkach, dajú sa však takisto štatisticky dopočítať (napríklad ak v nejakej väčšej oblasti bez meracej stanice bolo zaznamenané povedzme mimoriadne chladné leto alebo mimoriadne teplá zima). Štatistické metódy sú tiež pomerne presným spôsobom, ako zahrnúť aj exaktne nezmapované regióny, a povedzme, že môžu byť považované za vierohodné.

Čo však z hľadiska vzdialenejšej minulosti (pred satelitným snímkovaním) predstavuje zásadnejší problém, je teplota oceánov. Aj na „prvenstve“ lanského roku v teplotnom rebríčku sa zásadným spôsobom podieľali práve oceány.

Aj na „prvenstve“ lanského roku v teplotnom rebríčku sa zásadným spôsobom podieľali práve oceány.Zdieľať

Opäť, pokiaľ ide o ostatné štyri desaťročia založené na satelitných údajoch, tie podobne ako na pevnine patria do kategórie porovnávateľných. A v zásade aj jediných možných. Hoci existuje možnosť merania teploty oceánov prístrojmi umiestnenými na bójach, je len ťažko predstaviteľné a ešte ťažšie realizovateľné to, že by niekedy mohla existovať taká hustá sieť bójí, ktorá by pokryla všetky svetové oceány bez potreby štatistického dopočítavania.

Ako však vyzeralo meranie teploty oceánov pred satelitmi?

Ešte v 40. rokoch (teda na začiatku referenčného obdobia) sa časť takýchto meraní robila na lodiach odoberaním vody do dreveného vedra, pričom sa zmerala a zaznamenala jej teplota.

Neskôr sa spôsob viac automatizoval a teplota vody sa merala na vstupe do chladiacich zariadení lodných motorov.

Napriek technologickému rozdielu mali oba tieto spôsoby spoločnú nevýhodu. Teplota oceánov sa merala prakticky len na zaužívaných lodných trasách. Mimo nich sa spravidla vydávali len výskumné a vojenské plavidlá. Veľká časť oceánu tak zostávala teplotne nezmapovaná.

V prípade merania cez vstupy do chladenia sa tak navyše dialo vždy v inej hĺbke, v závislosti od typu plavidla. A iná hĺbka znamená aj inú teplotu.

Hoci sa to na prvý pohľad môže zdať irelevantné, ak hodnotíme globálnu teplotu počas jedného roka, v súčasnosti ideme pri rozdieloch až na úroveň stotín stupňa. A „náskok“ roku 2023 oproti druhému v poradí – roku 2016 – je v týchto mierkach až priepastný – 0,16 stotín stupňa.

Predhistória

Ak sa pustíme pred rok 1940, tam sú údaje o globálnej teplote ešte menej jasné. A to či už používame ako referenčný bod napríklad rok 1900, alebo tzv. predindustriálnu éru. A na tú sa priamo viaže globálny cieľ udržať rast teploty o 1,5 stupňa Celzia.

Tu už môžeme vychádzať len z historickej klimatológie a paleoklimatológie, ktorá skúma niekdajšie zloženie atmosféry napríklad vo vzorkách zo zachovaných ľadovcov. Takéto časové schránky sú však dostupné len na niekoľkých miestach planéty, preto do určovania toho, aká klíma panovala pred tisíc, dvetisíc či päťtisíc rokmi, znova musia vstúpiť ďalšie parametre a výsledok je nakoniec „iba“ pravdepodobný údaj.

V mladšej histórii sa tieto údaje dajú doplniť zo správ v kronikách. Hoci sa napríklad v stredoveku nezaznamenávala teplota, ako ju meriame dnes, pretože súčasné stupnice vtedy neexistovali, správy o mimoriadnych udalostiach, napríklad veľkom suchu či júlovom snehu, môžu byť pre výskumníkov cenným doplnkom k exaktne zisteným údajom.

Správy z kroník o mimoriadnych udalostiach, napríklad veľkom suchu či júlovom snehu, môžu byť pre výskumníkov cenným doplnkom k exaktne zisteným údajom.Zdieľať

„Problémom“ kroník však je, že sa venujú najmä veciam mimoriadnym, hodným zápisu. Denné správy o počasí, z ktorých by sme mohli vyvodiť prevládajúcu klímu, v nich nenájdeme.

Ak ideme ešte hlbšie do minulosti, tam máme už len nemých svedkov histórie. Aj v dobe bronzovej bolo Stredozemné more pomerne živým miestom s prekvitajúcimi ľudskými kultúrami. A ak dnes navštívite napríklad Maltu, môžete vidieť cesty smerujúce pod hladinu mora. Asi ťažko je vysvetlením to, že niekto náročky staval cestu pod vodou, pravdepodobnejšie je, že morská hladina od tých čias stúpla.

Ľudský vplyv

Otázkou je, do akej miery porovnávanie zohľadňuje premenu krajiny. Ak zostaneme v intervale od roku 1940 dodnes, vtedy žilo na svete niečo cez 2 miliardy ľudí, tomu zodpovedala aj miera urbanizácie, aj veľkosti samotných miest. V roku 2022 prekročila veľkosť svetovej populácie 8 miliárd a postupuje ďalej k deviatim miliardám.

To znamená viac zastavanej plochy, ktorá kumuluje teplo zo slnečného žiarenia, rovnako ako viac obrábanej poľnohospodárskej pôdy, viac tepla produkovaného z priemyslu, elektrární, dopravy atď. Nárast zaznamenanej teploty by bol zjavný aj v prípade, ak by nenarástla spotreba na jednotlivca.

S tým však súvisí to, že meracie stanice na pevnine boli spravidla umiestnené v blízkosti ľudských sídel (ktoré produkujú viac tepla) a pred satelitným snímkovaním musel výpočet globálnej teploty zohľadniť aj tento fakt.

No keď USA v roku 2004 rozšírili svoju sieť meracích staníc tak, aby viac pokrývala aj voľnú prírodu, americká meteorologická agentúra NOAA zistila, že na území Spojených štátov od obdobia rozšírenia meracích staníc do roku 2013 priemerná nameraná teplota klesala. A to až o 4 desatiny stupňa.

No a v prípade vplyvu ľudskej činnosti na nárast globálnej teploty napríklad emisiami dnes panuje takzvaný vedecký konsenzus. Ten sa však nedá použiť na náhle a radikálne zmeny klímy, ktoré sa udiali dávno pred priemyselnou érou.

Napríklad od polovice 10. do polovice 13. storočia panovalo v oblasti severného Atlantiku (vrátane európskeho kontinentu) takzvané stredoveké klimatické optimum, ktoré prinieslo výrazné oteplenie. Nasledovala ho však takzvaná malá doba ľadová, počas ktorej sa odohrala aj morová epidémia v 14. storočí.

Navyše, odvolávanie sa na vedecký konsenzus môže byť zradné. V histórii poznáme neveľa, ale predsa len niekoľko extrémnych prípadov, keď sa to ukázalo ako falošná istota. Napríklad keď v roku 1931 publikovali renomovaní a rešpektovaní vedci otvorený list Sto vedcov proti Einsteinovi a označili teórie tohto geniálneho fyzika za fikciu a nezmysel.

Strašenie nepomôže

Pred tým, ako sa začalo hovoriť o globálnom otepľovaní, na začiatku 70. rokov 20. storočia bolo v kurze globálne ochladzovanie. Renomovaní výskumníci varovali politikov pred nástupom „doby ľadovej“, hrozili rizikom zastavenia populačného rastu pre menšiu dostupnosť úrodnej pôdy a vtedajšie pozorovania naozaj zaznamenali nárast polárneho zaľadnenia.

Aj v tých časoch sa ako príčina ochladzovania a očakávanej katastrofy uvádzala ľudská činnosť. A aj vtedy v tom boli emisie. No nie skleníkových plynov, ale znečistenia, ktoré bránilo prenikaniu slnečného svetla, čo malo mať za následok postupné ochladzovanie klímy.

Istá časť odbornej verejnosti a laických aktivistov (ktorých časť sa už prehupla do extrémizmu – napr. organizácie Posledná generácia či Vzbura proti vyhynutiu) je dnes presvedčená, že strašením, vyvolávaním paniky, rozširovaním pocitu úzkosti dotlačia verejnosť a jej politických zástupcov k prijatiu radikálnych opatrení na „záchranu“ klímy, na odvrátenie hroziacich bodov zlomu a na skoncovanie so všetkým, čo prispieva k emisiám skleníkových plynov, a teda ku globálnemu otepľovaniu.

Strach však nie je dobrým motívom konania. Častokrát má za dôsledok paniku, ktorá sa z individuálnej rýchlo mení na davovú a masovú a vedie jedine k chaosu, ktorého výsledkom nebýva racionálne a efektívne konanie na odvrátenie nebezpečenstva.