Ako končia mocní tohto sveta

V Česku sa diskutuje, či je správne pozvať Miloša Jakeša na festival v Trutnove. Mňa táto anekdota inšpirovala k úvahe o tom, aký rozdielny je osud štátnikov, ktorí zažili politický pád. Rozdelím si politikov do troch kategórií: na monarchov, diktátorov a demokratov.

Benito skončil ako Maximilián

Králi a cisári zväčša pád nezaznamenali a umierali v posteli. Po smrti ich nahradil následník trónu v duchu „Kráľ je mŕtvy, nech žije kráľ!“.

Ale nebolo to tak vždy. Mnohí boli zosadení, napríklad všetci balkánski panovníci po druhej svetovej vojne, a potom dožili v exile. Dvaja boli prinútení k vyhnanstvu, Napoleon skončil na Svätej Helene a náš posledný cisár Karol na Madeire. Karol stratil trón, ale získal nebesia: v roku 2004 bol blahorečený, ak sa nemýlim, tak ako jediný štátnik za posledných sto rokov.

Niektorí ale skončili horšie. Posledného ruského cára s celou rodinou vrátane detí zavraždili boľševici. Podobne bol po prehratej občianskej vojne popravený mexický cisár Maximilián, brat nášho Františka Jozefa. Jeden vtedajší taliansky socialista, ktorý nenávidel Habsburgovcov, na počesť mexického prezidenta Benita Juaréza, ktorý nechal Maximiliána zastreliť, nazval po ňom svojho najstaršieho syna. Nepoužil ale taliansku verziu tohto mena – Benedetto –, ale španielsku – Benito. Ten socialista sa volal Alessandro Mussolini a iróniou dejín bol jeho Benito neskôr popravený tak, ako nechal mexický Benito zavraždiť „nášho“ Maximiliána.

Rakúsky cisár František Jozef (druhý zľava) a jeho bratia (zľava doprava): arcivojvoda Karol Ludvik, samotný František Jozef, mexický cisár Ferdinand Maximilián a arcivojvoda Ludvik Viktor.

A kto sa správal najdôstojnejšie z panovníkov, ktorí stratili trón? Asi Otto. On síce doslova trón nestratil, ale veľa nechýbalo, bol totiž následníkom trónu v rokoch 1916 – 1918. Otto Habsburg zomrel pred piatimi rokmi, nikdy nepôsobil zatrpknutým dojmom, rýchlo pochopil zlo komunizmu a nacizmu a po roku 1989 robil všetko preto, aby „jeho národy“ boli integrované do zjednotenej Európy.

Diktátor a demokratický comeback

Kto akým mečom bojuje, takým aj zhynie. Niet preto divu, že pri diktátoroch ich pád znamená ich smrť. Neumierajú na starobu, ale násilne. Stačí spomenúť pár mien: Trujillo, Mussolini, Ceaușescu, Kaddáfí, Saddám Husajn.

Iní dostali možnosť odísť do exilu za to, že sa dobrovoľne vzdali moci – Duvalier, Marcos a ďalší. Iní za to, že sa dohodli s opozíciou a odovzdali jej moc, mohli zostať doma, dožiť v pokoji, dokonca v novom režime ešte chvíľu zastávať ústavné funkcie. To bol prípad Pinocheta a Jaruzelského.

Augusto Pinochet.

Nájdu sa aj príklady diktátorov, ktorí sa úspešne transformovali na demokratov, zažili druhú politickú kariéru a získali aj najvyšší post. Ako napríklad Hugo Banzer v Bolívii alebo Daniel Ortega v Nikarague. Ten prvý bol v 70. rokoch pravicovým vojenským diktátorom a v 90. rokoch demokratickým prezidentom, ten druhý komunistickým diktátorom v 80. rokoch a demokratickým prezidentom dnes. Tomu sa povie comeback.

Za nespravodlivosť a krivdu možno považovať, keď niektorí diktátori neboli ani súdení, ani donútení rezignovať alebo odísť do exilu, ale dožili pri moci až do konca a zomierali doma vo svojej posteli. Boli to nielen tí miernejší z nich, ako španielsky Franco na pravici alebo juhoslovanský Tito na ľavici, ktorým by sme to ešte odpustili, pretože v istej chvíli predstavovali skôr menšie zlo, ale aj skutočné monštrá, ako Stalin alebo Mao Ce-Tung.

Stalin so Surenom Spandarjanom v roku 1915.

Stalin aspoň zomieral bez pomoci a niekoľko hodín. Dúfajme, že počas tých posledných hodín sa mu pred očami objavovali tváre všetkých tých miliónov nevinných, ktorých nechal zavraždiť. Zato Hitler zomrel rýchlo a bezbolestne, aj keď to neznamená, že jeho duša posmrtnú spravodlivosť nepozná.

Môže sa demokrat vyhnúť porážke a pádu?

„Každá politická kariéra sa nakoniec skončí neúspechom,“ povedal raz napoly geniálny a napoly šialený britský poslanec Enoch Powell. Winston Churchill vyhral vojnu a vlastný národ mu uštedril volebnú porážku. Potom síce ešte dostal mandát na jedno obdobie, ale to už bol premiérom podpriemerným. Kancelár-zjednotiteľ Helmut Kohl bol tiež odmietnutý vo voľbách, Charles de Gaulle nakoniec prehral referendum a odstúpil, Margaret Thatcherovú „podrezala“ vlastná strana.

Najlepšie končia demokratickí štátnici v krajinách, kde im volebné obdobia obmedzuje ústava, ako napríklad americkým prezidentom. Ak je zvolený druhýkrát, volebnú prehru už nespozná, pretože tretíkrát kandidovať nemôže. Iba ak by bol prinútený rezignovať ako Richard Nixon alebo by bol zavraždený ako John. F. Kennedy. Dejiny sú milosrdné k politikom, ktorí boli zavraždení v úrade, ako vidieť nielen na Kennedym, ale aj Lincolnovi, Jicchakovi Rabinovi či Aloisovi Rašínovi. Ale po takom osude túži málokto.

Prezident Charles de Gaulle v roku 1963.

Niektorí demokratickí štátnici zažijú milosrdnú stránku dejín ešte inak, ako napríklad Richard Nixon, ktorý sa tešil povesti štátnika-seniora, ktorý rozumie medzinárodným vzťahom ako málokto.

A čo Miloš Jakeš?

Poviem to takto, človeku, ktorý požiada o odpustenie a v tichosti položí kyticu na hrob povedzme Milady Horákovej, je dobré odpustiť. Človeku, ktorý toho schopný nie je, nedlžíme nič.

Foto: wikimedia