Nedávno som mala v jednej škole prednášku na tému rodinná kultúra. Okrem iného v nej hovorím o spoločnom čase len pre manželov, o čase vyhradenom pre každé dieťa zvlášť, ale aj o tom, že si každý musí nájsť čas len sám pre seba. Dostala som otázku, ako si môže nájsť takýto čas mama (nielen) malých detí, keď má toho veľa a stále je v jednom kole. Možno na prvý pohľad banálna otázka. Ale je to veľká výzva, ktorá má podstatný vplyv na atmosféru v rodine.

Aj ja som si kedysi myslela, že čas na seba je luxus, ktorý jednoducho nemôžem mať. Veď kto ma doma nahradí? Deti sú malé, ja viem najlepšie, čo ako treba doma robiť, aby boli všetci spokojní. Keď to však cez deň všetko zabezpečím, večer som už taká unavená, že aj keby som mohla, nikam nejdem, nič už nerobím, lebo mám toho dosť. A som rada, že sa na nič nemusím sústrediť, nikto sa ma na nič nepýta a nič neriešim A čítať? Oči sa mi zatvárajú pri druhom riadku, tak aký by to malo zmysel?

No postupom času som si uvedomovala, že si jednoducho musím nájsť niekedy tu chvíľu pre seba. Nejak som sa nastavila na to, že budem trochu sebecká a ten čas si vytvorím a nemusí to byť nič veľké.

Zbožňujem chvíle, keď cez víkend vstanem ako prvá, všetci ešte spia, urobím si raňajky, a keď je pekné počasie, sadnem si s voňavou kávou na balkón, pozerám na stromy a užívam si túto chvíľu. Viete, taká tá malá pätnásťminútová radosť. Je to, ako keď sa športovec pred nejakým výkonom zhlboka nadýchne, aj pre mňa je tento moment ako hlboký nádych pred tým, ako sa pustíme do nového dňa.

Zvyknem tiež chodiť s priateľmi na nordic walking. Ak sa dá, raz do týždňa. Snažím sa ísť vždy, nejdem len vtedy, keď má manžel niečo ozaj dôležité, napríklad v práci, alebo deti majú koncert, ideme do divadla a podobne. Chodím v pravidelný deň a čas, a ak si manžel vtedy niečo naplánuje, stráženie detí jednoducho už musí zariadiť on. Ja sa balím a odchádzam.

Raz sa ma jeden kňaz pýtal, či oddychujem. Smiala som sa, že neviem, čo si on pod tým predstavuje, ale ja oddychujem aj tým, že som chvíľu sama. Môžem pokojne umyť všetky okná v byte, ale to, že nejaký čas nikomu na nič nemusím odpovedať, pustím si pri upratovaní hudbu a niekedy aj riadne nahlas alebo si len vychutnávam ticho, v ktorom nechám myšlienky voľne plynúť, je pre mňa obrovský relax.

Každá má tú svoju cestu. Jedna ide radšej na kávu s kamoškami, iná ide plávať, ďalšia sa vyberie na nákup sama; a to je teda vec, len tak sa pomaly prechádzať medzi regálmi a pozerať, čo tam majú, bez toho, aby sme nejaké dieťa naháňali, dávali pozor na to, či niečo nezhodí, donekonečna odpovedali, prečo nekúpime tretí balík cukríkov. Niekto čaká, kým deti zaspia, a potom niečo v pokoji upečie. Nemusíme hneď snívať o trojdňovom wellness pobyte, ale nájsť si tú svoju malú chvíľu, ktorá je v skutočnosti veľká, a užiť si ju.

A to bola aj moja odpoveď na spomínanú otázku. Nebojme sa byť my matky trochu sebecké. V tom dobrom slova zmysle. Nie sme ako zajačik Duracell, ktorý sa ráno natiahne a funguje na plný výkon, kým nezavrie večer oči. To sa dlhodobo nedá.

S pribúdajúcim vekom potrebujem takýto čas na dobitie bateriek čoraz viac. Už ma netrápi tak ako predtým, či budú veci doma urobené presne tak, ako ich robím ja, počnúc uložením tanierov v umývačke, rituálom detí pred spaním končiac. I keď sa stále učím povzniesť sa nad to, v konečnom dôsledku to nie je až také dôležité a dávam manželovi dôveru, že to zvládne. Hoci inak ako ja, ale to neznamená, že zle. Niekedy si hovorím, či sa my ženy do toho kolotoča nedostávame samy, lebo si myslíme, že iba my robíme všetko najlepšie na svete.

Vidím teraz v hlavách mužov protiargument, že veď aj oni potrebujú vypnúť. Určite áno, máte stopercentnú pravdu. Ale predsa len, tá organizácia voľného času je u žien trochu iná. U nás doma, a ako som sa dozvedela, nielen u nás, to fungovalo tak, že manžel mi jednoducho oznámil, že má to a ono a vtedy ide tam a potom tam, a tak nejako automaticky rátal s tým, že ja nič nemám, som doma, nič nepotrebujem. Keď som chcela niekam ísť ja, bol to trochu iný proces. Potrebovala som sa s ním dopredu dohodnúť, aby si vtedy nič neplánoval a bol doma, alebo som poprosila staršie deti, aby boli doma s mladšími a postrážili ich. Nebolo to len tak, že som povedala, že niekam idem, berte to všetci na vedomie a rátajte s tým.

Možno sa na prvý pohľad zdá, že tieto riadky sú určené len ženám. Nie je to celkom tak. Žena je srdcom rodiny, a keď je srdce choré, unavené, podráždené, chorá je celá rodina. Ak investuje žena čas do seba, osoh majú z toho všetci. A aby toto srdce stále vládalo, potrebuje pomoc. Tu zohrávate vy muži nezastupiteľnú úlohu.

Nejde len o to, že babka alebo kamarátka prídu niekedy postrážiť deti. Žena potrebuje vedieť, že sa môže na vás ako otca a manžela spoľahnúť, že sa o deti bez problémov postaráte, že jej nebudete vyčítať, kam zase ide a veď bola minule, ale že jej ten čas mimo domu doprajete. Verte tomu, že žena si užíva, že nepočuje to večné „Mamííí“, že môže povedať súvislú vetu bez toho, aby ju niekto prerušoval, alebo si len užíva ticho.

Vie z toho nasať množstvo energie a doma vás tak môže čakať pokojnejšia, ústretovejšia a milšia manželka a nie zamračená, unavená a podráždená frflaňa. A nemyslite si, že to nemá vplyv aj na váš intímny život. Veru má. No nestojí ten čas len pre ňu za to?