Vzťahy a výchova Byť hrozným rodičom nemusí byť nakoniec také hrozné

Dnes by som začala krátkym príbehom:

Jedna žena raz spomínala na svoju mamu: „Moja mama bola hrozná. Keď som bola mladšia, mama mi nedávala peniaze do školy. Ostatné deti ich dostávali, kupovali si na desiatu, čo chceli, ale mne mama desiatu robila a nemohla som si nič kúpiť. Bolo to hrozné. Mama tiež chcela, aby som po škole šla domov a robila si úlohy, zatiaľ čo mnohí moji spolužiaci mohli ísť do mesta a nikto ich nenaháňal ísť si robiť povinnosti. Bola taká hrozná, že keď som chcela ísť von, vždy si mojich kamarátov zavolala ku dverám, aby sa s nimi zoznámila. Ostatní rodičia nerobili z toho vedu a jednoducho dovolili ísť svojim deťom von bez toho, aby vedeli, s kým idú.

Neskôr som sa vydala a teraz mám vlastné deti. A ako rastú, pochopila som, že jedno z najväčších ocenení, aké mi deti môžu dať, je, keď mi povedia: ‚Mama, ty si hrozná.‘“

Neviem, ako vy, ale aj u nás doma sme niekedy za „hrozných“. Iní rodičia dovolia deťom hrať sa dlho na počítači alebo mať mobil skoro stále, ale my sme hrozní a nedovolíme to tak dlho. Niektorí spolužiaci dostávajú peniaze a namiesto školského obeda si idú do obchodu niečo kúpiť. Iní už boli letecky na viacerých dovolenkách všade možne, ale my nie. Ostatní nemusia tak často upratovať svoju izbu, vykladať umývačku či vysávať si izbu a naši áno. No čo vám poviem, hrôza. 

Keď si predstavím, čo by z nich vyrástlo, keby sme neboli občas hrozní, tak ma to hneď nakopne a idem do toho.Zdieľať

Nedávno som bola s 11-ročnou dcérou niečo nakupovať a veľmi chcela taký pohár s vrchnákom. Želala si ho na Vianoce, ale doma už nejaké máme, tak na zozname darčekov bol pre nás na konci chvosta a dostala niečo iné. No keď ich videla v obchode, začali sa také tie „tanečky“: „Ja som si ho veľmi prosila na Vianoce... taký, ako je v obchode, nemám... kúpim si ho teda sama...“ a skúšala všelijaké presvedčovacie a vymáhacie finty. A ja stále to svoje: „Máme podobné... vždy je v obchode niečo, čo ešte nemáme...“ atď. Jasné, že sa na mňa ofučala, veď som bola hrozná. Nepoviem, tie poháre boli pekné, ale mala som také tušenie, že o pár týždňov aj tak skončí niekde v izbe zabudnutý v kúte.

Určite by nám s manželom bolo ľahšie, keby sme neboli takí „hrozní“ a kúpili by sme deťom, čo chcú, dovolili im byť v izbe s mobilom alebo na počítači, koľko sa im páči – veď ticho doma by bolo skvelé a nemuseli by sme všeličo riešiť, počúvať, že sa nudia, donekonečna odpovedať, prečo to či ono nemôžu.

Nevravím, že im netreba nič dovoliť, aj mobil či počítač môžu byť fajn, ak sa ich používaniu nastavia jasné pravidlá. No keď si predstavím, čo by z nich vyrástlo, keby sme neboli občas hrozní, tak ma to hneď nakopne a idem do toho. V takých chvíľach pomáha vyššie spomínaný príbeh.

Vzťahy a výchova Čas spoločného stolovania je čas na nezaplatenie

Gabriela Burianková

Tieto chvíle môžu byť súčasťou našej rodinnej kultúry, môže to byť čas, ktorý nás spája, vytvára puto a spomienky.

My rodičia by sme mali pozerať trochu za horizont, nedať sa opiť rožkom a nemyslieť si, že keď deťom všetko doprajeme, tak to robíme pre ich dobro, veď nech si užijú detstvo, aj tak ich čaká život, ktorý je náročný, a ešte sa narobia a budú si musieť odpierať dosť. Pri menších deťoch sa takýto prístup môže zdať ako fajn cesta. Všetci sú spokojní, aj my, aj deti, tak kde je problém? No ovocie si za to skôr či neskôr pozbierame.

Obavám sa, že by bolo riadne trpké. Ani si to nemusíme všimnúť, ale z našich detí môžu pomaly a potichu vyrásť ľudia, ktorí myslia len na svoje pohodlie, nemajú záujem o to, čo sa okolo nich deje, či náhodou niekoho niečo netrápi alebo nepotrebuje pomoc, rodičov považujú za automat na splnenie svojich prianí, len nech sa do nich nestarajú, dajú im peniaze a oni si môžu robiť, čo chcú a s kým chcú. 

A skôr či neskôr sa začneme pýtať: „Kde sa stala chyba? Veď sme im všetko dali, zaplatili, snažili sme sa brať ich na dovolenky, dopriali sme im a oni si to vôbec nevážia, ani nás si nevážia...“ Samozrejme, že nie. Keď oberieme deti o pocit, aby po niečom túžili, na niečo sa tešili, čakali, že k životu patrí aj sebazaprenie, námaha, vlastne v nich zabíjame sny. Prečo by mali o niečom snívať, po niečom túžiť, vážiť si veci, snažiť sa, keď všetko dostanú ako na striebornom podnose, rýchlo a ľahko? Ako sa hovorí: „Čo nič nestojí, za nič nestojí.“ 

Ani si to nemusíme všimnúť, ale z našich detí môžu pomaly a potichu vyrásť ľudia, ktorí myslia len na svoje pohodlie.Zdieľať

Táto naša „hroznosť“, a nemyslím tým nejakú agresivitu alebo prehnanú náročnosť, má svoj zmysel. Ak deti usmerňujeme, nedoprajeme im všetko, aspoň nie hneď, keď ich učíme čakať, aj to je prejav toho, že nám na nich záleží.

Som presvedčená, že deti v hĺbke svojho srdca vedia, že to robíme preto, lebo ich ľúbime. Aj keď sa v nich bijú pocity nezávislosti s potrebou závislosti od nás, možno nám dávajú najavo, že sme trápni, hnevajú sa, ofučia sa, všeličo nám vyčítajú, porovnávajú sa alebo si myslia, že my ničomu nerozumieme, ony ju niekde vnútri vlastne chcú.

Ak sa nám ju podarí „zmiešať“ s tým, že sa s deťmi aj rozprávame, počúvame ich, sme k nim pozorní, urobíme občas pre ne nejakú nečakanú milú maličkosť, proste nejako to správne všetko vyvážime, verím tomu, že keď idú večer spať, tam v tichu so sebou samým, aby to nedajbože nikto nevidel, sa spokojne usmejú do vankúša s pocitom, že nám nie sú ľahostajné.

Raz príde ten čas a ony to pochopia. Len vytrvajme. Ako sa hovorí v jednej rozprávke: „Správna cesta nebýva vždy tá najľahšia.“