Vražedný stroj Che Guevara: Ako sa z komunistického buriča stal značkový kapitalistický tovar

Che Guevara, ktorý urobil tak veľa (alebo to bolo tak málo?) na zničenie kapitalizmu, je dnes typickou kapitalistickou obchodnou značkou. Jeho podobizeň zdobia hrnčeky, čiapky, zapaľovače, kľúčenky, peňaženky, šiltovky, barety, šatky, dámske vestičky, košele, vyšívané tašky, džínsy, bylinkové čaje.

A potom je tu, samozrejme, záplava tričiek s fotkou pochádzajúcou z počiatočných rokov revolúcie, keď Che vliezol do hľadáčika fotografa Alberta Kordu, na ktorej je socialistický idol zobrazený so svojím typickým baretom. Tento obraz zostáva aj desaťročia po jeho smrti symbolom revolučného (alebo kapitalistického?) „dobrého vkusu“.

Sean O’Hagan z novín The Observer uviedol, že dokonca existuje mydlový prášok so sloganom „Che umyje do biela“. Che Guevarove produkty ponúkajú malé aj veľké firmy, napríklad Burlington Coat Company s reklamou, v ktorej hrá mladík oblečený do pracovných nohavíc a trička s Che Guevarom, alebo Flamingo’s Boutique v Union City, New Jersey, ktorého majiteľ poskytol rozzúreným kubánskym exulantom šokujúce vysvetlenie: „Predávam čokoľvek, čo chcú ľudia kúpiť.“

Na tomto reklamnom šialenstve sa zúčastňujú aj revolucionári – od nákupov v „Guevarovom obchode“ (Che store), ktorý uspokojí „všetky vaše revolucionárske potreby“, až po talianskeho spisovateľa Gianniho Minàa. Ten predal Robertovi Redfordovi filmárske práva ku Guevarovmu denníku, ktorý písal počas svojej cesty po Južnej Amerike v roku 1952, výmenou za možnosť zúčastniť sa na nakrúcaní filmu Motocyklové denníky, aby potom Minà mohol produkovať svoj vlastný dokument.

A to nehovoríme o Albertovi Granadovi, ktorý na mladíckom výlete sprevádzal Guevaru a neskôr radil dokumentaristom. Podľa denníka El País lamentoval – nad vínom z Riojy a kačacím magretom –, že americké embargo mu sťažuje výber honorárov.

Irónia sa však nekončí. Krásna budova z počiatku 20. storočia v argentínskom meste Rosario, na rohu ulíc Urquiza a Entre Ríos, v ktorej sa Che narodil, bola donedávna sídlom súkromného dôchodkového fondu AFJP Máxima, dieťaťa argentínskej privatizácie sociálneho zabezpečenia z 90. rokov.

Che Guevarova premena na kapitalistickú obchodnú značku nie je žiadnou novinkou, ale pred časom došlo k novému oživeniu – o to pozoruhodnejšiemu, že sa to stalo mnoho rokov po politickom a ideologickom kolapse toho, čo Guevara predstavoval.

Veľkú úlohu v tom hrali Motocyklové denníky režírované Walterom Sallesom a produkované Robertom Redfordom. (Je to jeden z troch hlavných filmov o Che Guevarovi nakrútených okolo roku 2004; dva ďalšie filmy nakrútili Josh Evans a Steven Soderbergh.)

Na pozadí krásnej prírodnej scenérie, ktorá zakrýva rušivé dôsledky špinavého kapitalizmu, film zachytáva mladého muža na ceste za sebaobjavením, a to v momente, keď sa prebúdza jeho sociálne uvedomenie tvárou v tvár sociálnemu a ekonomickému vykorisťovaniu. Kladie tak pôdu pre novodobé znovunájdenie muža, ktorého Sartre kedysi nazval najdokonalejšou ľudskou bytosťou našej doby.

Komentár

Nekŕmiť trolla Ako na provokáciu Blahu s Che Guevarom zareagovať inteligentne

Lukáš Krivošík

Existuje prinajmenšom jeden dobrý spôsob.

​Kult Che

Ale aby sme boli presnejší, súčasný Che Guevarov revival sa začal v roku 1997 pri 30. výročí jeho smrti, keď sa na pulty obchodov dostalo päť jeho biografií a zároveň boli blízko pristávacej plochy na bolívijskom letisku Vallegrande objavené Guevarove pozostatky. Presnú polohu s pozoruhodným načasovaním prezradil jeden bolívijský penzionovaný generál.

Toto výročie prinieslo opätovnú pozornosť známej fotografii Freddyho Albortu, na ktorej Guevarovo telo leží na stole – útle, mŕtve a romantické, pripomínajúce Krista z Mantegnovho obrazu.

„Tengo una remera del Che y no sé por qué“, čiže „mám tričko s obrázkom Che a neviem prečo“.Zdieľať

Stúpenci Guevarovho kultu často nepoznajú skutočný životný príbeh svojho hrdinu, nepoznajú historickú pravdu. (Mnoho rastafariánov by sa dištancovalo od Haileho Selassieho, keby mali tušenie, kým naozaj bol.) Neprekvapuje, že sa súčasní Guevarovi stúpenci, postkomunistickí obdivovatelia, nechávajú oklamať mýtmi – s výnimkou mladých Argentínčanov, ktorí prišli s výrazom, ktorý sa v španielčine perfektne rýmuje: „Tengo una remera del Che y no sé por qué“, čiže „mám tričko s obrázkom Che a neviem prečo“.

Pozrime sa na niektorých ľudí, ktorí sa oháňajú Che Guevarom ako symbolom spravodlivosti a odporu proti zneužitiu moci. V Libanone na protestoch proti Sýrii pri hrobe bývalého ministra Rafiqa Haririho niesli demonštranti transparenty s Guevarovým portrétom. Thierry Henry, francúzsky futbalista hrajúci v anglickom Arsenale, sa objavil na slávnostnom večeri organizovanom FIFA v červeno-čiernom tričku s Guevarom.

V recenzii na knihu Georgea A. Romera Príroda mŕtvych, ktorá vyšla v New York Times, Manohla Dargis poznamenal, že „najväčším šokom tu môže byť premena čierneho zombie na spravodlivého revolučného vodcu“, a dodal: „Myslím, že Che predsa len žije.“

Futbalový hrdina Maradona odhalil pri venezuelskom stretnutí s Hugom Chávezom svoju pravú ruku s tetovaním zobrazujúcim Che Guevaru. V ruskom Stavropole cestou na námestie niesli demonštranti kritizujúci hotovostné platby sociálnych dávok vlajky s podobizňou Che. V San Franciscu, v City Lights Books – legendárnom mieste beatnickej literatúry –, pozývajú hostí do sekcie venovanej Latinskej Amerike, kde je polovica políc obsadená Guevarovými knihami.

Mexický policajt Jose Luis Montoya, ktorý bojuje proti drogovej kriminalite v Mexicali, nosí potítko s Che Guevarom, pretože sa tak cíti silnejší. V utečeneckom tábore Dheisheh na Západnom brehu Jordánu zdobia Guevarove plagáty múr, ktorý oslavuje intifádu.

Časopis Sunday venovaný spoločenskému životu v austrálskom Sydney menuje troch hviezdnych hostí, s ktorými by stálo za to ísť na večeru: Alvar Aalto, Richard Branson a Che Guevara. Leung Kwok-hung, rebel zvolený do legislatívnej rady Hongkongu, vzdoruje Číne nosením Guevarovho trička.

Che Guevarov mýtus nadchýna ľudí, ale vo veľkej miere z presne opačných dôvodov než preto, kým Guevara skutočne bol.Zdieľať

Poradca bývalého brazílskeho prezidenta Lulu da Silvu, Frei Betto, ktorý zodpovedal za preslávený program „Žiadny hlad“, hovoril, že „by sme mali venovať menej pozornosti Trockému a oveľa viac Che Guevarovi“. Na udeľovaní cien Akadémie v roku 2005 vystúpil Carlos Santana s Antoniom Banderasom s hlavnou melódiou z Motocyklových denníkov a Santana sa ukázal v Guevarovom tričku a s krucifixom.

Prejavy Guevarovho kultu sú veľmi rozšírené. Jeho mýtus nadchýna ľudí, ale vo veľkej miere z presne opačných dôvodov než preto, kým Guevara skutočne bol.

Ilustračné foto: fickr.com (Thomas Quine)

Skutočný Che

Každý človek má nejaké kladné vlastnosti. V prípade Che Guevaru nám tieto vlastnosti pomáhajú merať, aká hlboká je priepasť medzi mýtom a realitou. Vďaka svojej úprimnosti (aspoň čiastočnej) nám zanechal písomné svedectvo svojich krutostí vrátane tých naozaj škaredých, aj keď nie tých najškaredších.

Jeho odvaha – ktorú Castro opísal ako „jeho spôsob v každom zložitom a nebezpečnom okamihu robiť najzložitejšie a najnebezpečnejšie veci“ – znamenala, že neprevzal plnú zodpovednosť za kubánske peklo.

Mýtus nám môže o určitom období prezradiť rovnako veľa ako skutočnosť. A preto vďaka vlastným Guevarovým svedectvám o svojich myšlienkach a skutkoch a tiež vďaka jeho predčasnému odchodu môžeme vedieť, ako veľmi toľko našich súčasníkov podlieha ilúziám.

Guevara by možno bol fascinovaný vlastnou smrťou, ale oveľa viac ho uchvacovala smrť druhých. V apríli 1967 zhrnul svoju vražednú predstavu spravodlivosti v „Správe pre Tricontinental“ takto: „Nenávisť ako bojový prvok; neústupná nenávisť voči nepriateľovi, ktorá tlačí ľudskú bytosť za prirodzené hranice a robí z nej účinný, násilný, selektívny, chladnokrvný vraždiaci stroj.“

Svoju predstavu spravodlivosti zhrnul takto: „Nenávisť ako bojový prvok; neústupná nenávisť voči nepriateľovi, ktorá tlačí ľudskú bytosť za prirodzené hranice a robí z nej účinný, násilný, selektívny, chladnokrvný vraždiaci stroj.“Zdieľať

Aj jeho skoré písomnosti sú plné rétorického a ideologického násilia. Hoci jeho bývalá priateľka Chichina Ferreyra pochybuje o tom, že pôvodná verzia denníkov jeho motocyklového výletu obsahuje poznámku, že „pozoruje, ako sa mu rozširujú nozdry, keď cítia pálčivý pach pušného prachu a krv nepriateľa“, Guevara v mladom veku zdieľal s Granadom toto zvolanie: „Revolúcia bez výstrelu? To je šialenstvo.“

Inokedy sa zase zdá, že mladý bohém nebol schopný odlíšiť ľahkovážnosť smrti ako predstavenia od tragédie obetí revolúcie. V liste matke z roku 1954, napísanom v Guatemale, kde sa stal svedkom zvrhnutia revolučnej vlády Jacobo Arbenza, uviedol: „Bola to veľká sranda, všetky tie bomby, prejavy rozptýlili monotónnosť, v ktorej som žil.“

Guevarove sklony pri ceste s Castrom z Mexika na Kubu na palube lode Granma sú dobre vystihnuté vo vete z listu svojej žene, ktorý napísal krátko po vylodení 28. januára 1957 a ktorý bol publikovaný v jej knihe Ernesto: Spomienky na Che Guevaru v Sierra Maestra: „Tu v kubánskej džungli, živý a krvilačný.“

Toto zmýšľanie bolo posilnené jeho presvedčením, že Arbenza stratil moc, pretože nepopravil svojich potenciálnych nepriateľov. V skoršom liste bývalej priateľke Tite Infante sa objavuje veta: „Keby sa boli bývali vykonali nejaké popravy, vláda by si zachovala schopnosť vrátiť úder.“

Neprekvapuje, že počas ozbrojeného boja proti Batistovi a tiež po triumfálnom vstupe do Havany Guevara zavraždil alebo dohliadal na exekúcie mnohých ľudí v sumárnych procesoch – preukázaných nepriateľov, ľudí podozrivých z nepriateľstva a tých, ktorí sa ocitli v zlej chvíli na zlom mieste.

Vrah Che

Ako ukazuje jeho denník zo Sierra Maestra, v januári 1957 zastrelil Eutimia Guerru, pretože ho podozrieval z odovzdávania informácií: „Ukončil som ten problém s pištoľou kalibru 32, do pravej časti jeho mozgu... jeho veci sú teraz moje.“

Neskôr zastrelil Aristidia, roľníka, ktorý vyjadril túžbu odísť, kedykoľvek rebeli postupovali. Ak aj premýšľal o tom, či bola táto obeť „naozaj dosť vinná, aby si zaslúžila smrť“, nemal žiadne pochybnosti o nariadení smrti pre Echevarríu, brata jedného zo svojich súdruhov, ktorý spáchal nešpecifikované zločiny: „Musel zaplatiť.“ Inokedy zas inscenoval popravy bez toho, aby ich nakoniec vykonal, používal ich ako metódu psychického týrania.

Luis Guardia a Pedro Coryo, dvaja výskumníci, ktorí na Floride pracovali na dokumente o Guevarovi, získali svedectvo Jaimeho Costu Vazqueza, bývalého veliteľa v revolučnej armáde známeho pod prezývkou „El Catalán“, ktorý tvrdí, že za množstvo popráv prisudzovaných Ramirovi Valdésovi, budúcemu kubánskemu ministrovi vnútra, bol priamo zodpovedný Guevara, pretože Valdés v horách podliehal jeho rozkazom.

„Keď si na pochybách, zabi ho,“ to bol Guevarov pokyn. Ale „chladnokrvný stroj na zabíjanie“ neukázal svoju prísnosť naplno, až kým ho hneď po páde Batistovho režimu Castro nepostavil do čela väzenia La Cabaña.Zdieľať

„Keď si na pochybách, zabi ho,“ to bol Guevarov pokyn. Podľa Costu Guevara v predvečer víťazstva nariadil popravu dvoch tuctov ľudí v Santa Clara v centrálnej Kube, kam sa jeho oddiel odobral v rámci konečného útoku na Kube.

Niektorí boli zastrelení v hoteli, ako uvádza Marcelo Fernándes-Zayas, bývalý revolucionár, ktorý sa neskôr stal novinárom. Medzi popravenými, ktorým sa hovorilo casquitos, boli roľníci, ktorí vstúpili do armády iba preto, aby unikli nezamestnanosti.

Ale „chladnokrvný stroj na zabíjanie“ neukázal svoju prísnosť naplno, až kým ho hneď po páde Batistovho režimu Castro nepostavil do čela väzenia La Cabaña. (Castro mal objektívne dobrú ruku vo vyberaní správnej osoby na stráženie revolúcie tak, aby do nej neprenikla nákaza.)

San Carlos de La Cabaña bola kamenná pevnosť slúžiaca na obranu Havany proti anglickým pirátom v osemnástom storočí; neskôr sa z nej stali vojenské kasárne. Spôsobom mrazivo pripomínajúcim správanie Lavrentija Beriju Guevara v prvej polovici roku 1959 velil jednej z najtemnejších období revolúcie.

Jose Vilasuso, právnik a profesor na Univerzite Interamericana de Bayamon v Portoriku patriaci ku skupine, ktorá viedla sumárne súdne procesy v La Cabane, mi nedávno povedal:

Che stál na čele Comision Depuradora. Proces sa odohrával podľa zákona hôr: bol tu vojenský súd a Guevara nám dal pokyny, podľa ktorých sme mali konať s presvedčením, čo malo znamenať, že všetci sú vrahovia. Revolučným postupom v takom prípade bola nezmieriteľnosť.

Mojím priamym nadriadeným bol Miguel Duque Estrada. Bol som zodpovedný za legalizáciu zložiek predtým, než boli poslané na ministerstvo. Popravy sa konali od pondelka do piatka, uprostred noci, hneď po odsúdení, a boli automaticky potvrdzované odvolacím súdom. Počas najstrašnejšej noci, akú si pamätám, bolo popravených sedem ľudí.

Javier Arzuaga, baskický vojenský kňaz, ktorý poskytoval poslednú útechu odsúdeným na smrť a osobne asistoval pri tuctoch popráv, mi poskytol rozhovor zo svojho bydliska v Portoriku. Bývalý katolícky kňaz, v čase rozhovoru vo veku 75 rokov, sám seba opisuje tak, že je „bližšie k Leonardovi Boffovi a teórii založenej na názore, že by cirkev mala byť politicky aktívna, než k bývalému kardinálovi Ratzingerovi“. Spomínal mi:

Viac ako osemsto väzňov bolo v priestore, kam sa zmestili nie viac ako tri stovky: bývalý Batistov vojenský a policajný personál, nejakí novinári, pár obchodníkov. Revolučný tribunál pozostával z príslušníkov milície. Guevara predsedal odvolaciemu súdu. Verdikt nikdy nezmenil.

Navštevoval som väzňov v oddelení pre odsúdených na smrť, takzvanom galera del a muerte. Šuškalo sa, že som hypnotizoval väzňov, pretože mnohí z nich boli pokojní, tak Che vydal rozkaz, aby som bol prítomný pri popravách. Po tom, čo som v máji odišiel, ich popravili oveľa viac, ale ja osobne som bol svedkom 55 popráv.

Bol tam Američan Herman Marks, zrejme bývalý trestanec. Hovorili sme mu „mäsiar“, pretože si užíval vydávanie príkazu na streľbu.

U Cheho som sa prihováral za väzňov. Pamätám si predovšetkým prípad Ariela Limu, mladého chlapca. Che neustúpil. Nepovolil ani Fidel, ktorého som navštívil. Začal som byť taký traumatizovaný, že mi na konci mája 1959 bolo rozkázané, aby som opustil farnosť Casa Blanca, kde sa nachádzala La Cabaña a kde som slúžil omše tri roky.

Odišiel som do Mexika na liečenie. V deň, keď som odchádzal, mi Che povedal, že sme sa obaja snažili toho druhého pretiahnuť na svoju stranu, ale ani jeden sme neuspeli. Jeho posledné slová zneli: „Keď si zložíme masky, budeme nepriateľmi.“

Koľko ľudí bolo zabitých v La Cabane? Pedro Corzo ponúka číslo okolo dvoch stoviek, čo je blízke odhadu Armanda Laga, profesora ekonómie na dôchodku, ktorý ako súčasť svojho osemročného štúdia popráv na Kube zostavil zoznam 179 mien.

Vilasuso mi povedal, že medzi januárom a koncom júna roku 1959 bolo v La Cabane popravených 400 ľudí. Otec Iñaki, baskický katolícky sympatizant revolúcie, hovoril o sedemsto obetiach.Zdieľať

Vilasuso mi povedal, že medzi januárom a koncom júna roku 1959 (keď Che prestal veliť na La Cabane) tu bolo popravených 400 ľudí. Americká ambasáda v Havane poslala Ministerstvu zahraničných vecí USA cez tajné spojenie údaj „vyše 500“. Podľa Jorgeho Castaňedu, jedného z Guevarových životopiscov, hovoril zosnulý otec Iñaki, baskický katolícky sympatizant revolúcie, o sedemsto obetiach.

Felix Rodríguez, agent CIA a člen tímu, ktorý mal na starosti chytenie Guevaru v Bolívii, mi povedal, že po jeho zatknutí predniesol Guevarovi dôkazy o „približne dvoch tisícoch“ popráv, za ktoré bol za svoj život zodpovedný. „Povedal, že všetci sú agenti CIA, a číslo nekomentoval,“ spomína Rodríguez.

Vyššie čísla môžu zahŕňať popravy, ktoré sa odohrali v mesiacoch po Guevarovom odchode z vedenia väznice. Čo nás privádza späť ku Carlosovi Santanovi a jeho módnemu vystúpeniu s Guevarovým motívom.

V otvorenom liste publikovanom v El Nuevo Herald 31. marca 2005 Santanu kritizoval veľký jazzový muzikant Paquito D’Rivera za jeho oscarový kostým a dodal: „Jedným z tých Kubáncov (v La Cabane) bol môj bratranec Bebo, ktorého uväznili iba preto, že bol kresťanom. S nesmiernou horkosťou mi rozprával, ako zo svojej cely v ranných hodinách počúval popravy odsúdených bez súdu alebo právneho procesu, z ktorých mnohí umierali, kričiac ‚nech žije Ježiš, náš pán!‘“

Che Guevara v Havane v roku 1960. Foto: wikimedia.org

Che bažiaci po moci

Guevarova túžba po moci sa prejavovala aj inak ako vraždami. Kontrast medzi jeho vášňou pre cestovanie – čo bol akýsi protest proti zväzujúcemu žitiu v národnom štáte – a jeho nutkaním sám sa stať väzniteľom druhých je ostrý.

Vo svojich spisoch o Pedrovi Valdiviovi, dobyvateľovi Čile, Guevara hovorí: „Patril k tomu špeciálnemu druhu ľudí, akí sa z času na čas zrodia, pre ktorých je túžba po neobmedzenej moci taká extrémna, že v snahe dosiahnuť ju sa akékoľvek utrpenie zdá prirodzené.“

Možno opisoval seba. V každej fáze jeho dospelého života sa jeho megalománia prejavovala v koristníckom nutkaní získať moc nad životmi a majetkom druhých a zrušiť ich slobodnú vôľu. V roku 1958 po obsadení mesta Sancti Spiritus sa Guevara neúspešne pokúsil zaviesť niečo ako šaríu – chcel upravovať vzťahy medzi mužmi a ženami, konzumáciu alkoholu a neformálne hazardné hry. Bol to druh puritánstva, ktorý práve necharakterizoval jeho vlastný spôsob života.

Svojim ľuďom nariaďoval aj vykrádať banky, čo vysvetlil v liste svojmu podriadenému Enriquemu Oltuskimu v novembri toho roku: „Bojujúce masy súhlasia s vykrádaním bánk, pretože v nich nemajú ani penny.“

Táto predstava revolúcie ako licencie na prerozdeľovanie majetku podľa svojej vôle viedla marxistického puritána k zabaveniu sídla emigranta po tom, čo revolúcia uspela.

Túžba zbavovať druhých ich majetku a nárokovať si vlastníctvo cudzích území tvorila základ Guevarovej politiky hrubej sily. Egyptský vodca Džamál Abd an-Násir vo svojich memoároch spomína, ako mu Che položil otázku, koľko ľudí opustilo krajinu po pozemkovej reforme. Keď an-Násir odpovedal, že nikto, Che zlostne reagoval, že hĺbka zmien sa má merať počtom ľudí, „ktorí cítia, že pre nich v novej spoločnosti nie je miesto“.

Svojim ľuďom nariaďoval vykrádať banky, čo vysvetlil v liste svojmu podriadenému Enriquemu Oltuskimu slovami: „Bojujúce masy súhlasia s vykrádaním bánk, pretože v nich nemajú ani penny.“Zdieľať

Tento predátorský inštinkt dosiahol vrchol v roku 1965, keď Che začal bohorovne hovoriť o „Novom človeku“, ktorého on a jeho revolúcia vytvoria.

Guevarova posadnutosť kolektivistickou kontrolou ho viedla k spolupráci na formovaní bezpečnostného aparátu, ktorý bol vytvorený s cieľom podrobiť si šesť a pol milióna Kubáncov. Na začiatku roku 1959 sa v Taraná blízko Havany uskutočnila séria tajných stretnutí, a to v sídle, kam sa Che dočasne uchýlil, aby sa zotavil zo svojej choroby. Toto je miesto, kde vrcholní vodcovia vrátane Castra vytvorili podobu kubánskeho policajného štátu.

Do čela G-2, telesa vymodelovaného podľa Čeky, sa dostal Ramiro Valdés, Guevarov podriadený v časoch gerily. Kľúčovú úlohu v organizácii celého systému hral Angel Ciutah, veterán španielskej občianskej vojny poslaný Sovietmi, človek blízky vrahovi Trockého Ramonovi Mercaderovi a tiež neskorší Guevarov priateľ. Pomáhal mu Luis Alberto Lavandeira, ktorý velil La Cabane.

Guevara osobne si vzal na starosť G-6 – zoskupenie, ktoré malo za úlohu ideologickú indoktrináciu ozbrojených síl. Aprílová invázia roku 1961 do Zátoky svíň podporovaná Američanmi predstavovala dobrú príležitosť na konsolidáciu nového policajného štátu vrátane zatknutia desiatok tisíc Kubáncov a novej vlny popráv. Ako povedal Guevara sovietskemu veľvyslancovi Sergejovi Kudriavcevovi, kontrarevolucionári už nikdy „nemali zdvihnúť hlavu“.

Pracovné alebo koncentračné tábory

„Kontrarevolucionár“ je označenie, ktoré sa používalo na každého, kto sa odchýlil od dogmy. Bolo to komunistické synonymum pre „kacíra“.

Jednou formou, kde sa potláčal nesúhlas pomocou dogmatickej moci, boli koncentračné tábory. Človekom, ktorému história pripisuje prvé použitie slova „koncentračný“ na opis politiky uzatvárania más potenciálnych odporcov – v tomto prípade stúpencov kubánskeho hnutia za nezávislosť – za ostnatý drôt a ploty, bol španielsky generál Valeriano Weyler, vrchný veliteľ na Kube na konci 19. storočia.

Aké príhodné, že kubánski revolucionári o viac ako storočie neskôr v tejto domorodej tradícii pokračovali. Najprv revolúcia mobilizovala dobrovoľníkov na stavbu škôl a prácu v prístavoch, na plantážach a v továrňach – všetko výborné príležitosti na fotky na politickú propagáciu: Che ako dokár, Che ako rezač cukrovej trstiny, Che ako krajčír.

Netrvalo dlho a dobrovoľnícka práca začala byť trochu menej dobrovoľnou: prvý nútený pracovný tábor – Guanahacabibes – bol zriadený v západnej časti Kuby na konci roku 1960. Takto Che vysvetlil túto metódu väznenia: „(My) do Guanahacabibes posielame iba sporné prípady, keď si nie sme istí, či máme človeka zavrieť... sú to ľudia, ktorí vo väčšej či menšej miere spáchali zločiny proti revolučnej morálke... je to ťažká, ale nie krutá práca, skôr podmienky sú náročné.“

„Nepohodlní“ – napchaní do autobusov a nákladných áut – boli s namierenou zbraňou transportovaní do koncentračných táborov zriadených na pôde Guanahacabibes. Niektorí sa nikdy nevrátili, iní boli znásilnení, zbití alebo zohavení.Zdieľať

Tento tábor bol predchodcom neskoršieho systematického väznenia, ktoré sa začalo v roku 1965 v provincii Camahuey a zahŕňalo disidentov, homosexuálov, obete AIDS, katolíkov, Jehovových svedkov, černošských kubánskych kňazov a ďalší podobný odpad spoločnosti, všetko pod hlavičkou Unidades Militares de Ayuda a la Produccion (Vojenské jednotky pomáhajúce k produkcii).

„Nepohodlní“ – napchaní do autobusov a nákladných áut – boli s namierenou zbraňou transportovaní do koncentračných táborov zriadených na pôde Guanahacabibes. Niektorí sa nikdy nevrátili, iní boli znásilnení, zbití alebo zohavení. Väčšina si odniesla traumu na celý život, ako pred niekoľkými dekádami ukázal trýznivý dokument Nestora Almendrosa Nesprávne správanie (Improper conduct).

Che Guevara na návšteve Moskvy v roku 1960. Foto: wikimedia.org

Komunistický politik Che

Časopis Time nebol veľmi presný, keď v auguste 1960 v ilustrovanom článku opísal revolučnú deľbu práce takto: Che Guevara je „mozog“, Fidel Castro „srdce“ a Raul Castro „päsť“. Citlivé vnímanie však odhalilo Guevarovu kľúčovú úlohu pri premene Kuby na baštu totalitného režimu.

Vzhľadom na svojho bohémskeho ducha bol Che trochu netypickým kandidátom na ideologickú čistotu, ale počas rokov tréningu v Mexiku a následným obdobím ozbrojeného boja na Kube sa ukázal ako komunistický ideológ posadnutý Sovietskym zväzom. To nevyhovovalo Castrovi ani iným, ktorí boli v podstate oportunisti využívajúci akékoľvek prostriedky na získanie moci.

Keď boli revolucionári v roku 1956 zatknutí v Mexiku, Guevara bol jediný, kto priznal, že je komunista a učí sa po rusky. (Otvorene hovoril o svojom vzťahu s Nikolajom Leonovom zo sovietskej ambasády.) Počas ozbrojeného boja na Kube nadviazal silnú alianciu s Ľudovou socialistickou stranou (ostrovnou komunistickou stranou) a s Carlosom Rafaelom Rodriguezom, ktorý mal hlavný podiel na premene Castrovho režimu na komunizmus.

Tento fanatický rys urobil z Guevaru hlavného strojcu „sovietizácie“ revolúcie, ktorá sa opakovane chválila svojím nezávislým charakterom.

Veľmi skoro po tom, čo sa barbudos dostali k moci, sa Che zúčastnil na rokovaniach s Anastasom Mikoyanom, sovietskym zástupcom predsedu vlády, ktorý navštívil Kubu. Guevarovi bola zverená misia podporovania sovietsko-kubánskych rokovaní počas návštevy v Moskve v roku 1960. (Bola to súčasť dlhej cesty, na ktorej ho najviac oslnila Kim Il-songova Severná Kórea.)

Guevarova druhá návšteva Ruska v auguste 1962 bola ešte významnejšia, pretože sa tu spečatila dohoda o tom, že Kuba bude slúžiť ako sovietske nukleárne predmostie. V Jalte sa stretol s Chruščovom, aby doladili detaily operácie, ktorá sa už začala a obsahovala umiestnenie 42 sovietskych rakiet, z ktorých polovica bola vybavená nukleárnymi hlavicami, tiež raketometov a približne 42-tisíc vojakov.

Pod tlakom nebezpečenstva, že Spojené štáty prídu na to, čo sa deje, dostal Guevara uistenie, že sovietske námorné sily budú intervenovať – inými slovami, že Moskva je pripravená vstúpiť do vojny. Ako sa píše v Guevarovom životopise od Philippa Gaviho, revolucionár sa vychvaľoval, že „táto krajina je ochotná riskovať atómovú vojnu nepredstaviteľných ničivých následkov preto, aby hájila princíp“.

Krátko potom, čo sa kubánska raketová kríza skončila – keď Chruščov nesplnil sľub z Jalty a za Castrovým chrbtom vyrokoval dohodu so Spojenými štátmi, ktorej súčasťou bolo odstránenie amerických rakiet z Turecka –, Guevara oznámil britskému komunistickému denníku (British communist daily): „Keby boli rakety zostali, všetky by sme ich použili a nasmerovali k útoku na samotné srdce Spojených štátov vrátane New Yorku, to všetko na našu obranu proti agresii.“

Guevara sa v posledných rokoch svojho života od Sovietskeho zväzu odtiahol. Vinil Moskvu z toho, že je príliš mäkká a že robí príliš veľa ústupkov – na rozdiel od maoistickej Číny, ktorá sa ukázala byť nebom pre tento ortodoxný názor.Zdieľať

A o niekoľko rokov neskôr v súlade so svojím výrokom predniesol na zasadnutí OSN: „Ako marxisti zastávame názor, že mierové spolužitie medzi národmi neznamená spolužitie medzi vykorisťovateľmi a vykorisťovanými.“

Guevara sa v posledných rokoch svojho života od Sovietskeho zväzu odtiahol. Urobil tak zo zlých dôvodov – vinil Moskvu z toho, že je príliš mäkká ideologicky a diplomaticky, a ďalej z toho, že robí príliš veľa ústupkov – na rozdiel od maoistickej Číny, ktorá sa ukázala byť nebom pre tento ortodoxný názor.

V októbri 1964 ho cituje vo svojej krátkej správe Oleg Darusenkov, sovietsky úradník blízky Guevarovi: „Požiadali sme Československo o zbrane, odmietli nás. Tak sme požiadali Čínu a dostali sme odpoveď, že áno, o niekoľko dní, a ani nám nič neúčtovali so slovami, že priateľom sa zbrane nepredávajú.“

Guevara mal Moskve za zlé, že za svoju veľkú pomoc a politickú podporu žiada od ostatných členov komunistického bloku niečo naspäť. Jeho záverečný útok na Moskvu prišiel vo februári 1965 v Alžírsku, kde obvinil Sovietov z používania „zákona hodnoty“, čo znamená kapitalizmus.

Jeho roztržka so Sovietmi nebola volaním po nezávislosti. Bol ako Enver Hodža (komunistický vodca Albánska) – ako nárek snažiaci sa absolútne podrobiť realitu ideologickému ortodoxnému názoru.

Che ekonómom

Veľký revolucionár mal šancu uviesť do praxe svoje ekonomické vízie – svoje vízie sociálnej spravodlivosti, a to ako šéf kubánskej Národnej banky a odboru priemyslu v Národnom inštitúte agrárnej reformy na konci roka 1959 a neskôr, na začiatku roku 1961, ako minister priemyslu.

Obdobie, v ktorom Guevara riadil väčšinu kubánskej ekonomiky, bola Kuba veľmi blízko kolapsu produkcie cukru, úpadku industrializácie a zaviedla prídelový systém – to všetko v jednej zo štyroch ekonomicky najúspešnejších ekonomík Latinskej Ameriky pred Batistovým diktátorským režimom.

Jeho pobyt na čele Národnej banky, počas ktorého tlačil bankovky s nápisom „Che“, zhrnul jeho zástupca Ernesto Betancourt: „Ignoroval väčšinu základných ekonomických zásad.“

Guevarove schopnosti vnímania svetovej ekonomiky boli slávne vyjadrené v roku 1961 na konferencii v Uruguaji, kde predpovedal desaťpercentný ekonomický rast Kuby „bez najmenšej obavy“ a do roku 1980 príjem na hlavu väčší ako „dnes v Spojených štátoch“.

V skutočnosti Kubánci v roku 1997, počas tridsiateho výročia jeho smrti, hladovali s prídelom piatich libier ryže a jednej libry fazule mesačne; štyroch uncí mäsa dvakrát ročne; štyroch uncí pasty zo sójových bôbov na týždeň; a štyroch vajec na mesiac.

Pozemková reforma vzala pôdu bohatým, ale dala ju byrokratom, nie roľníkom. (Nariadenie bolo napísané v Guevarovom byte.) V mene diverzifikácie bola znížená plocha určená na obrábanie a pracovná sila odklonená inam. Výsledkom bol polovičný pokles úrody medzi rokmi 1961 a 1963 na iba 3,8 milióna ton.

V roku 1961 musel robotníkom v kancelárii potupne vysvetľovať: „Naši súdruhovia z technického oddelenia vyrobili zubnú pastu... ktorá je rovnako dobrá ako tá predchádzajúca; čistí rovnako dobre, aj keď sa po chvíli zmení na kameň.“Zdieľať

V roku 1961 musel robotníkom v kancelárii potupne vysvetľovať: „Naši súdruhovia z technického oddelenia vyrobili zubnú pastu... ktorá je rovnako dobrá ako tá predchádzajúca; čistí rovnako dobre, aj keď sa po chvíli zmení na kameň.“

V roku 1963 sa všetky nádeje na industrializáciu Kuby opustili a revolúcia akceptovala úlohu koloniálneho dodávateľa cukru sovietskemu bloku výmenou za ropu na pokrytie svojich potrieb a na predaj ďalším krajinám. Ďalšie tri dekády prežívala Kuba na sovietskej podpore, ktorá predstavovala niečo medzi 65 a 100 miliardami dolárov.

Bola táto obeť ospravedlnená rozvojom v oblasti industrializácie? Nanešťastie, Kuba nemala žiadne prírodné suroviny pre svoj ťažký priemysel a ako dôsledok revolučného prerozdelenia ani žiadnu tvrdú menu, s ktorou by ich mohla zakúpiť – alebo aspoň základný tovar.

Che Guevara a egyptský prezident Džamál Abd an-Násir. Foto: wikimedia.org

Che geniálnym partizánom?

Keď Guevara zlyhal ako hrdina sociálnej spravodlivosti, zaslúži si miesto v historických knihách ako génius gerilovej vojny?

Jeho najväčší vojenský úspech v boji proti Batistovi – obsadenie mesta Santa Clara po prepadnutí vlaku s posilou ťažkej vojenskej techniky – je predmetom sporov. Mnohé svedectvá ukazujú na to, že sa veliteľ vlaku vzdal vopred, možno po tom, čo vzal úplatok. (Gutierrez Menoyo, ktorý operoval na rovnakom mieste, ale v inej gerilovej skupine, ostro kritizoval oficiálny kubánsky opis Guevarovho víťazstva.)

Bezprostredne po triumfe revolúcie Guevara zorganizoval gerilové armády v Nikarague, Dominikánskej republike, Paname a Haiti – všetky skrachovali.

V roku 1964 poslal na smrť argentínskeho revolucionára Jorgeho Ricarda Massetiho, keď ho presvedčil, aby krátko po tom, čo bola v Argentíne znovu nastolená zastupiteľská demokracia, na svoju rodnú zem začal útok z Bolívie.

Obzvlášť katastrofálna bola expedícia v Kongu roku 1965. Guevara paktoval s dvomi rebelmi – Pierrom Mulelom na západe a Laurentom Kabilom na východe – proti zlej konžskej vláde podporovanej Spojenými štátmi, Juhoafričanmi a exilovanými kubánskymi žoldniermi.

Mulele sa už skôr zmocnil Stanleyvillu, avšak bol vytlačený späť. Počas jeho vlády teroru, ako napísal V. S. Naipaul, zavraždil všetkých, ktorí vedeli čítať, a všetkých, ktorí nosili kravatu. Čo sa týka druhého Guevarovho spojenca Kabilu, ten bol v tom čase iba lenivý a skorumpovaný. V deväťdesiatych rokoch však svet zistil, že aj on bol zabijakom.

Guevara strávil väčšinu roka 1965 tým, že pomáhal rebelom na východe, až kým potupne neutiekol z krajiny. V štátoch Južnej Ameriky bolo praktickým dôsledkom revolúcií inšpirovaných Guevarom posilnenie brutálneho militarizmu trvajúceho veľa rokov.Zdieľať

Tak alebo onak, Guevara strávil väčšinu roka 1965 tým, že pomáhal rebelom na východe, až kým potupne neutiekol z krajiny. Krátko nato sa k moci dostal Mobutu a zaviedol tyranský režim, ktorý trval niekoľko dekád. (Aj v krajinách Južnej Ameriky – od Argentíny po Peru – bolo praktickým dôsledkom revolúcií inšpirovaných Guevarom posilnenie brutálneho militarizmu trvajúceho veľa rokov.)

V Bolívii bol Che porazený znova a naposledy. Nesprávne odhadol miestnu situáciu. Pred rokmi tu prebehla pozemková reforma a vláda rešpektovala mnohé z inštitúcií, ktoré mali poľnohospodári; navyše cez svoj nacionalizmus mala armáda blízko k Spojeným štátom. „Roľnícke masy nám vôbec nie sú nápomocné,“ melancholicky uzavrel Guevara vo svojom bolívijskom denníku.

Ešte horšie bolo to, že miestny komunistický vodca Mario Monje, ktorý nemal žalúdok na gerilovú vojnu, zaviedol Guevaru po ponížení vo voľbách do veľmi zraniteľného miesta na juhovýchode krajiny. Okolnosti Guevarovho chytenia v rokline Yuro po tom, čo sa stretol s francúzskym intelektuálom Regisom Debrayom a argentínskym maliarom Cirom Bustosom, ktorí boli pri opustení tábora zatknutí, boli amatérskou záležitosťou.

Guevara bol určite odvážny a statočný, rovnako ako bol rýchly v šírení militaristickej organizácie života na územiach pod svojou kontrolou, ale nebol to žiadny generál Giap. Vo svojej knihe Guerilla Warfare hovorí, že ľudová sila môže poraziť armádu, že netreba čakať, kým nejaká malá povstalecká skupina (foco) nastolí priaznivé podmienky, a že boj sa musí primárne odohrávať na vidieku. (V jeho návode na gerilovú vojnu majú svoje miesto aj ženy – ako kuchárky a zdravotné sestry.)

Batistova armáda však, samozrejme, nebola armádou, ale skorumpovanou bandou lupičov bez motivácie a so slabou organizáciou; gerilové skupiny sa s výnimkou Nikaraguy skončili v prachu; a Latinská Amerika sa v posledných štyroch dekádach zo 70 percent premenila na urbanistickú krajinu.

Aj v tomto smere sa Che Guevara kruto mýlil.

Ulica v Havane na Kube. Foto: profimedia.sk

Záver

V posledných desaťročiach 19. storočia mala Argentína druhé najvyššie tempo rastu na svete. V deväťdesiatych rokoch bol reálny príjem argentínskych pracujúcich vyšší ako vo Švajčiarsku, Nemecku, Francúzsku. V roku 1928 mala krajina dvanásty najvyšší HDP na svete. Tento úspech, ktorý ďalšie generácie zruinovali, bol z veľkej časti zásluhou Juana Bautistu Alberdiho.

Alberdi rovnako ako Guevara rád cestoval: v štrnástich rokoch prešiel pampy a púšte zo severu na juh až do Buenos Aires. Podobne ako Guevara, aj Alberdi sa postavil tyranovi – Juanovi Manuelovi Rosasovi. Rovnako ako Guevara dostal šancu ovplyvniť revolučného vodcu, ktorý bol pri moci – Justa Joseho de Urquizu, ktorý v roku 1852 zvrhol Rosasa. A rovnako ako Guevara Alberdi zastupoval novú vládu na cestách po svete a zomrel v cudzine.

Ale na rozdiel od starého a nového miláčika ľavice Alberdi nikdy nezabil ani muchu. Jeho kniha Bases y puntos de partida para la organizacion de la Republica Argentina sa stala základom ústavy z roku 1853, ktorá obmedzila moc vlády, otvorila obchod, podporovala imigráciu a ochránila majetkové práva, čím naštartovala sedemdesiatročné obdobie ohromujúcej prosperity.

Nemiešal sa do záležitostí iných štátov, oponoval vojne svojej krajiny s Paraguajom. Jeho podobizeň nezdobí brucho Mika Tysona.

Autor je peruánsko-španielskym spisovateľom a spolupracovníkom Independent Institute. Za jeho prínos k šíreniu slobody mu bola v roku 2010 udelená prestížna cena Templeton Freedom Award. Je synom spisovateľa a laureáta Nobelovej ceny za literatúru Maria Vargasa Llosu.

Esej pôvodne vyšla v roku 2005 v Independent Institute, v roku 2007 ju vydal inštitút INESS, odkiaľ ju preberáme s jeho súhlasom.

Titulná fotografia: Socha Ernesta Che Guevaru v New Yorku (profimedia.sk)