Nemecko v migračnej a energetickej kríze Stranícky systém speje k rozkladu, tento týždeň tu vznikol nemecký Smer

Do pondelka totiž platilo, že nová parlamentná strana v Nemecku vznikne približne každých dvadsať rokov.

Najľudnatejšia západoeurópska krajina si v dlhom období medzi rokmi 1961 a 1983 vystačila iba s trojstranovým parlamentom pozostávajúcim z SPD, CDU/CSU a FDP. V roku 1983 sa k nim pridružili Zelení, v roku 1990 postkomunistická PDS (neskôr Ľavica) a v roku 2017 pravicovopopulistická AfD.

Je to neuveriteľné, ale viac sa toho nedialo. Tri nové strany za 56 rokov, to bolo všetko.

V týchto dňoch je odrazu všetko otvorené. Tri strany sociálno-zeleno-liberálnej vlády Olafa Scholza sa ocitli na preferenčnom dne, SPD by získala 14 percent, Zelení detto a stredopraví liberáli z FDP by so štyrmi percentami zo Spolkového snemu vypadli.

Bavorské a hesenské voľby ukázali, že napravo od CSU a CDU je ešte približne 30-percentný priestor pre výraznejšiu či extrémnejšiu pravicu.Zdieľať

Znamená to, že stále dezorientovaná, vyprázdnená a oslabená CDU by dostala vo voľbách viac mandátov ako celá trojkoalícia. Ani pre hrdú kresťanskodemokratickú štátostranu však nie sú 32-percentné preferencie žiadna sláva: bavorské a hesenské voľby ukázali, že napravo od CSU a CDU je ešte približne 30-percentný priestor pre výraznejšiu či extrémnejšiu pravicu.

V postkomunistickom východnom Nemecku, kde sa blížia dôležité krajinské voľby, sa v aktuálnych prieskumoch rysuje čistý bizár: môže sa stať, že medzi sebou budú súperiť už len dve veľké strany – stredopravá CDU a ostrakizovaná nacionalistická a čiastočne extrémistická AfD.

Všetky ostatné strany vrátane kancelárskej SPD putujú do pásma ohrozenia.

Z dnešnej perspektívy majú hneď dve strany dobré vyhliadky, aby sa etablovali na celonárodnej úrovni.

Prvá vďačí za svoj úspech médiám hlavného prúdu, ktoré sa krátko pred bavorskými voľbami pod vedením mníchovského denníka Süddeutsche Zeitung pokúsili o politickú vraždu írečitého bavorského vicepremiéra Huberta Aiwangera: vytiahli nacistický leták, ktorý sa pred 36 rokmi našiel v jeho školskej taške.

Dosiahli tým presný opak chceného: z dovtedy málo známeho Prabavora Aiwangera je celonemecká hviezda, jeho regionalistická strana Slobodní voliči získala v Bavorsku najlepší výsledok vo svojej histórii – a v najnovších celonemeckých prieskumoch atakuje päťpercentnú hranicu zvoliteľnosti.

Slobodní voliči sa stali vítanou alternatívou pre protestných voličov, pre ktorých je CDU/CSU príliš konformistická a AfD príliš extrémna.

Bavorský vicepremiér Aiwanger Pred 36 rokmi mu v škole našli nacistický leták – a teraz valcuje prieskumy

Martin Leidenfrost

Aiwangerova strana Slobodní voliči sa popri AfD stala silným pravicovým súperom CSU, bavorskej štátostrany.

Ešte väčší potenciál má experiment, ktorý v pondelok založila charizmatická antiwoke ľavičiarka Sahra Wagenknechtová – dlhodobo jeden z najvýraznejších a najobľúbenejších nemeckých politikov.

Hoci si samotná Wagenknechtová pravidelne vyprosuje pochvaly z konšpiračnej a neonacistickej scény (šéfredaktora ľavo-fašo-dezinfo časopisu Compact, ktorý ju vyhlásil za „najlepšiu kancelárku“, označila za „stalkera“), vznikajúca strana nesie črty politického paradoxu, ktorému sa v Nemecku hovorí Querfront – antisystémová aliancia extrémnej ľavice s extrémnou pravicou.

Slovákom sa dá Wagenknechtovej mišmaš veľmi ľahko vysvetliť – podobá sa totiž vo veľkom na „rustikálnu ľavicu“ Roberta Fica. V oboch prípadoch ide o ľavicu staromódneho robotníckeho až rurálneho strihu so silnými dávkami národného, protimigračného, ba konzervatívneho populizmu.

U Wagenknechtovej aj u Fica ide o ľavicu staromódneho robotníckeho až rurálneho strihu so silnými dávkami národného, protimigračného, ba konzervatívneho populizmu.Zdieľať

Jeden rozdiel spočíva už na prvý pohľad v tom, že ľavičiarstvo Wagenknechtovej pôsobí o niečo autentickejšie – zbohatlícke spôsoby Roberta Fica sú jej cudzie.

Ďalší dôležitý rozdiel je v tom, že slovenský Smer vie na Slovensku osloviť relatívnu väčšinu. A ten nemecký Smer zatiaľ iba silnú menšinu.

Reprezentatívny prieskum, ktorý agentúra INSA vykonala pre bulvárny denník Bild, priniesol wagenknechtovcom povzbudivé výsledky: 27 percent Nemcov si vie predstaviť, že by volilo Bündnis Sahra Wagenknecht (BSW, „Aliancia Sahra Wagenknechtová“), 55 percent takú voľbu vylučuje, 18 percent nevie.

Východniarka Wagenknechtová je na východe ešte populárnejšia: 32 percent opýtaných východných Nemcov si vie hlasovanie za BSW predstaviť. Rozlet AfD by sa tým aj mohol skončiť: 40 percent opýtaných voličov AfD považuje za „mysliteľné“, že by to radšej hodili Wagenknechtovej.

O založení takejto národnoľavicovej strany sa už špekulovalo roky, Wagenknechtová však po rýchlom vyfučaní svojho nadstraníckeho hnutia Aufstehen („Vstať“, resp. „Vstaňte“) v roku 2018 váhala. Teraz – v situácii akútneho rozkladu stredoľavej spolkovej vlády – už nevedela odolať.

Debakel establišmentu na juhu Nemecka Slniečkarstvu je koniec, už dve tretiny Nemcov vnímajú migráciu negatívne

Martin Leidenfrost

Sú to šokujúce posuny: v Bavorsku volilo až 30 percent voličov napravo od CSU. A v Hesensku je AfD už druhou najsilnejšou stranou.

Ako hlboko politický nemecký zmätok siaha, ilustrujú kolujúce špekulácie o tom, že kancelár Scholz by sa mohol vyslobodiť z prekliatej semaforovej koalície tým, že z vlády vyhodí široko nenávidených Zelených a namiesto nich vezme CDU. Takýto krok by mal isté racio, lebo Scholzova vláda stratila dôveru najmä pre zelený „zákon o kúrení“ a zelené slniečkarstvo počas novej migračnej krízy.

Bavorský premiér Markus Söder (CSU) dokonca kancelára na takú rošádu verejne vyzval, predseda sesterskej CDU Friedrich Merz by mal podľa Södera do Scholzovej vlády ihneď nastúpiť ako vicekancelár a minister hospodárstva a financií.

Chybička krásy bola iba v tom, že samotný Merz o ničom nevedel.

Scholz sa nateraz rozhodol pre inú cestu: napína svaly a smelo deklaruje: „Musíme konečne vo veľkom rozsahu deportovať tých, ktorí v Nemecku nemajú právo zostať.“

Kancelár Scholz napína svaly a smelo deklaruje: „Musíme konečne vo veľkom rozsahu deportovať tých, ktorí v Nemecku nemajú právo zostať.“Zdieľať

Migračný expert Gerald Knaus – počas utečeneckej krízy autor dohody medzi tureckým prezidentom Erdoğanom a nemeckou kancelárkou Merkelovou – sucho konštatuje, že Scholz svoje nové „rázne“ opatrenia vlastne už odprezentoval na jarnom vnútronemeckom „samite o utečencoch“.

Podľa Knausa, ktorý bude rečniť na novembrovom sneme SPD, prílev migrantov do Nemecka sa takými opatreniami nedá značne znížiť.

Je preto pravdepodobné, že Scholzova nová hrá na tvrdého chlapa veľa voličov nepresvedčí. O to menej, že jeho výroky sa stretli s ostrou kritikou zo strany prominentných Zelených – a zo strany mládežníckej organizácie SPD.

Takzvaní Jusos sú v neobvykle silnej pozícii: SPD si v minulosti vždy dávala pozor, aby pustila iba málo zväzákov obávaných pre svoju radikálnu líniu do parlamentnej frakcie – v tomto volebnom období je ich však 49.

Odkazy Jusos sú jednoznačné: podpredseda Philipp Türmer, ktorý na novembrovom sneme kandiduje za predsedu zväzákov, vyhlásil: „Keď kancelár tvrdí, že SPD úplne podporuje jeho rigidný deportačný kurz, môžem povedať: nie je to pravda. Neboli sme zvolení, aby sme spadli dole.“

Podpredsedníčka Sahra Mohamedová, ktorá v novembri takisto kandiduje za šéfku mládežníckeho zväzu, odkázala: „Strana a parlamentná frakcia v Spolkovom sneme sa musia účinne postaviť proti kurzu kancelára Scholza.“

Zväzáci boli síce počas prvých dvoch rokov Scholzovej vlády relatívne ticho, pomer síl v strane aj v koalícii však skutočný zvrat v migračnej politike neumožňuje.

Na svoj promigračný postoj doplatila aj najmenšia strana v Spolkovom sneme Die Linke („Ľavica“). S odchodom desiatich poslancov okolo Wagenknechtovej stratí status frakcie, veľa štátnych peňazí a musí prepustiť stovku zamestnancov. Ľavica ďalšie voľby nemusí prežiť.

Napriek týmto existenčným hrozbám vedenie strany protimigračnú Wagenknechtovú ešte nedávno vyprovokovalo – ako dvojku svojej kandidátky na eurovoľby nenominovala nikoho iného ako Carolu Racketeovú. Áno, mladú kapitánku lode Sea-Watch 3, ktorá sa ako prevádzačka afrických migrantov dostala v roku 2019 do ostrého konfliktu s vtedajším talianskym ministrom vnútra Matteom Salvinim.

Komentár

Moslimské nepokoje v Nemecku Aké máte šťastie, že mig­ranti nechcú prísť k vám!

Martin Leidenfrost

Aj Berlín je teraz bojisko. Rozvášnený arabský dav tam iba na jed­nej demonštrácii zranil v tomto týždni šesť­de­siat­päť policajtov.

BSW má zatiaľ právnu formu spolku, čím chcú zamestnancom frakcie uľahčiť prechod. Predsedníčkou spolku je doterajšia kopredsedníčka frakcie Ľavice Amira Mohamedová Aliová, pridali sa aj bývalý kopredseda Klaus Ernst a niekoľko poslancov známych pre svoju ťažkú povahu.

Zakladateľka Aliancie Sahra Wagenknechtová v nej zatiaľ paradoxne nemá funkciu. Päťdesiatštyriročnej vysokointeligentnej filozofke s konzervatívnym vonkajškom to vyhovuje, organizačná a parlamentná práca ju nezaujíma, ona chce iba zažiariť v televíznych diskusiách – čo jej ide nadmerne dobre.

Ani jej 80-ročný druhý manžel Oskar Lafontaine – bývalý predseda SPD a zakladateľ celonemeckej Ľavice – nevykonáva funkciu v BSW, rovnako ako prvý manžel Ralph Thomas Niemeyer – odsúdený finančný podvodník a po novom činiteľ extrémistického hnutia „ríšskych občanov“, ktorý ako člen akejsi „nemeckej exilovej vlády“ údajne rokuje s verchuškou Ruskej federácie.

Na palube je zrejme Wagenknechtovej bývalý milenec Diether Dehm, bývalý poslanec Ľavice, ktorý zbohatol ako producent populárnej hudby. Tento 73-ročný západný Nemec, ktorý dlhé roky robil špicľa pre komunistickú NDR, počas utečeneckej krízy prepašoval mladého Afričana zo svojej vily pri jazere Lago Maggiore do Nemecka, dnes sa však vyslovuje proti masovej migrácii, vyjadruje sa prorusky a je pre svoju názorovú originalitu aj vo vlastnom tábore považovaný za „šialenca“.

Zdá sa, že zakladateľka nemeckého Smeru má v súkromí slabosť pre nesolídnych chlapov. Príklon k deštruktívnym osobnostiam je slabosťou aj v jej politickom živote.Zdieľať

Spätne sa zdá, že zakladateľka nemeckého Smeru má v súkromí slabosť pre nesolídnych chlapov. Príklon k deštruktívnym osobnostiam je slabosťou aj v jej politickom živote.

Wagenknechtová síce získala dvoch-troch nenápadných organizátorov, ktorí by mali vyvažovať nechuť šéfky k mravčej politickej práci, pravdepodobnosť farbistých vnútrostraníckych hádok je však pomerne vysoká.

Okrem toho je politický kapitál Wagenknechtovej obrovský.

Je napríklad ťažké podozrievať ju z oportunizmu: za socializmu pociťovala taký hlboký odpor voči brannej výchove, že prestala jesť a bola režimom považovaná za disidentku. Je preto možné, že jej angažovanosť za mier na Ukrajine v prospech ruského agresora je úprimnejšia než u Fica, ktorý donedávna nevyčnieval ako pacifista.

Komunistkou sa stala až vtedy, keď to mladému človeku už neprinieslo žiadne body – v období pádu komunizmu na celom svete. Zatiaľ čo sa na území končiacej NDR zavádzala trhová ekonomika, ona sa zviditeľnila v ortodoxne leninistickej Komunistickej platforme PDS.

Pôsobila ako exotka, no urobila to z presvedčenia.

Sahra Wagenknechtová na snímke z 27. júna 2019. Foto: wikipedia.org

Takisto je nemožné podozrievať ju z rasizmu – veď sama je iba polovičná Nemka. Ako potmavšie dieťa Nemky a Iránca, ktoré vyrástlo vo výlučne belošskej východonemeckej dedine, vie o diskriminácii svoje, nikdy si však nenárokovala status obete.

Nikdy nepovedala nič xenofóbne, svoje ťaženie proti masovému prisťahovalectvu podopiera sociálnymi a ekonomickými argumentmi.

Jej dnešné postoje zodpovedajú dopytu doby.

Na pondelkovej tlačovke kritizovala prílišné zameranie nemeckej politiky na otázky klímy a identity. Vymyslela najsilnejší argument proti politike identity, keď vo svojom antizelenom bestselleri Svätuškári z roku 2021 napísala: „Keď hovoríme o ľavicovom liberalizme, nehovoríme teda o boji za zrovnoprávnenie menšín. Nehovoríme o zápase za rovnosť, ale o svätorečení nerovnosti.“

Na Scholzovu vládu v pondelok tvrdo zaútočila: hospodárstvo je podľa nej v troskách, železničné trate chátrajú, dôchodky sú príliš nízke a namiesto toho sa vláda zameriava na „slepý a náhodný ekoaktivizmus“.

Zelených už v minulom roku označila „za najnebezpečnejšiu stranu Nemecka“. Porušila tým tabu, veď každý slušný Nemec vie, že najnebezpečnejšia je AfD. Medzitým si však milióny Nemcov osvojili Wagenknechtovej názor.Zdieľať

Pridáva jej na uveriteľnosti, že Zelených už v minulom roku – keď tí mali ešte pomerne dobré preferencie – označila „za najnebezpečnejšiu stranu Nemecka“. Porušila tým tabu, veď každý slušný Nemec vie, že najnebezpečnejšia je s priepastným odstupom AfD.

Medzitým si však milióny Nemcov osvojili Wagenknechtovej názor.

V pondelok upozornila aj na „otrávenú“ politickú klímu v Nemecku: „Každý, kto sa odchyľuje od dominantnej názorovej bubliny, je hanobený a marginalizovaný.“ V tomto ohľade je veľmi zaujímavým prípadom.

Nezaočkovaná protisankčná politička je tiež už roky ostrakizovaná, nie však v takej absolútnej miere ako AfD. V mienkotvorných zeleno-progresívnych médiách predsa len zaváži, že majú do činenia so ženou, s „migrantkou“ a s ľavičiarkou.

Znamená to, že kým AfD je v karanténe, BSW aspoň teoreticky nezačína úplne bez koaličného potenciálu. Ak sa vo Wagenknechtovej spolku nepresadia šialenci, ale popasuje sa podľa pondelkového hesla „za rozum a spravodlivosť“, môže sa v politicky ospalom Nemecku niečo pohnúť.