Pohľad z Moskvy Iná tvár ruskej agresie proti Ukrajine

V Rusku žijem už šestnásť rokov a krajina Vladimira Putina ma stále dokáže prekvapiť. Pritom som tu zažil a videl mnohé. Mal som možnosť navštíviť rôzne ruské regióny aj Ruskom ovládaný ukrajinský Doneck. Videl som luxus Čečenska aj biedu Nižnevartovska. Napriek tomu Rusko, a ešte lepšie Rusi, dokáže prekvapiť.

Vojna sa na Rusko nepodpisuje tak, ako rôzni analytici v minulom roku sľubovali. Krajina koroduje, životná úroveň obyvateľov sa zhoršuje, ale fasáda vyzerá stabilne. Dokonca ak by sme verili plánom Kremľa, tak v budúcom roku bude deficit ruského rozpočtu iba 0,9 percenta HDP, v roku 2025 ešte o päť desatín nižší. Skrátka, na papieri bude lepšie.

Nad vodou ruský režim stále drží vývoz nerastných surovín do krajín, najmä tých ázijských, ktoré nie sú v plnom rozsahu ochotné rešpektovať západné sankcie. Medzinárodná agentúra pre energiu minulý týždeň uviedla, že v septembri Rusko zaznamenalo rast príjmu z exportu ropy, ktorý dosiahol 18,8 miliardy dolárov. To znamená, že sa priblížil minuloročnému maximu, pričom v porovnaní so septembrom 2022 zarobila Moskva na vývoze ropy o bezmála 23 percent viac.

A keď ruská vláda potrebuje naplniť nenásytnú dieru v štátnej pokladnici, hýbe kurzom rubľa. Sociálne siete sú plné vtipov, že jeden rubeľ rovná sa jeden americký cent, experti mudrujú nad krachom ruskej ekonomiky, pritom len Putinovi ľudia vďaka valute z vývozu plnia ruský rozpočet.

Prevažná časť týchto finančných prostriedkov smeruje na podporu vojny. Tá, aspoň súdiac podľa plánovaných výdavkov štátneho rozpočtu, bude v nasledujúcich rokoch pokračovať.

A samotná vojna? Vojna sa vlastne ľuďom do istej miery – a tou je pomalé chudobnenie, ktorému sa Rusi zatiaľ prispôsobujú – páči alebo sa s ňou naučili mentálne žiť.

Vojna ako oslobodenie

Vojna na Ukrajine je podľa prieskumov ruskej nezávislej sociologickej agentúry Levada Centr stále najvýznamnejšou udalosťou pre Rusov. Za dvadsať mesiacov, čo trvá, sa však výrazne zmenil počet ľudí, ktorí ju akcentujú. Pokiaľ vlani v septembri považovalo vojnu za najvýznamnejšiu udalosť mesiaca 35 percent ľudí, teraz to je iba 13 percent. Pričom štvrtina všetkých opýtaných odpovedala, že v uplynulom mesiaci neboli žiadne dôležité udalosti.

„Rusi vidia straty a neúspechy na fronte. Len sa o tom nehovorí. Pre ruskú spoločnosť je veľmi dôležité zomknutie sa okolo centrálnej vlády. Vláda zaisťuje integráciu spoločnosti, zaisťuje jej plynulý chod. Skrátka, život aj za vojny ďalej pokračuje. To je oveľa dôležitejšie než vnímanie strát na fronte, že umierajú ľudia, že Rusko je fakticky v sankčnej blokáde,“ povedal mi známy ruský sociológ z Levada Centra Alexej Levinson.

„Ruská spoločnosť kladne reaguje na zomknutie a integráciu, ku ktorým po 24. februári minulého roka došlo. Okrem stmelenia spoločnosti zároveň dochádza k oslobodeniu od určitých ťaživých obmedzení, pravidiel a tabu. To, že sme teraz v otvorenom nepriateľstve so Západom, je pre niektoré xenofóbne a protizápadné podstaty ruskej kultúry a spoločnosti oslobodenie. Protizápadné postoje sú neobmedzene ventilované a to je tiež vnímané kladne ruskou väčšinou. Existuje menšina, ktorá to všetko vníma opačne. Ale myslím, že chápete, že o nej nehovorím,“ dodáva.

Opis ruskej spoločnosti koexistujúcej s vojnou nie je to, čo ma prekvapilo. Slová sociológa Levinsona uvádzam na pochopenie situácie panujúcej v Rusku. Prekvapilo ma, ako pod touto šupkou spokojnosti, ktorá je aj do istej miery obranným reflexom, vojna spôsobuje sociálnu deštrukciu.

Deštrukcia slabých

Na ruskú vojnu proti Ukrajine sa dá pozerať aj ako na konflikt sociálne slabých Rusov v prospech Kremľa. Pred vojnou sa do ruskej armády nechávali naverbovať Rusi zo sociálne a ekonomicky depresívnych regiónov, pretože práve ozbrojené sily pre nich predstavovali perspektívu lepšieho zárobku, ale aj lepšieho života.

Ruský režim aj teraz stimuluje Rusov, aby vstúpili do armády či do takzvaných dobrovoľníckych jednotiek, útvarov podriadených ministerstvu obrany, za ohodnotenie považované v Rusku za mimoriadne štedré.

A potom tu je ešte jedna kategória – väzni. Najprv ich do vojny verbovala žoldnierska Vagnerova skupina, tento rok na jar iniciatívu prevzalo ministerstvo obrany. Väzni teraz bojujú v jednotkách Štorm Z.

Nie je to tak dávno, čo som hovoril o zapojení trestancov do vojny s Oľgou Romanovovou, známou ruskou novinárkou a riaditeľkou dobročinnej nadácie Rus siďaščaja (Rusko za mrežami, pozn. autora).

Zaujímalo ma, čo väznených Rusov priťahovalo a stále priťahuje na vojne proti Ukrajine. A práve jej slová ma prekvapili. Lepšie povedané, cynizmus, s akým ruský štát pristupoval a dozaista ešte pristupuje k väzňom, ktorí sa rozhodli bojovať v prospech Putinovho režimu.

„Ak pred rokom hlavnou motiváciou väzňov, prečo ísť na front, bolo dostať sa čo najďalej od najhroznejšieho miesta na zemi, z ruského väzenia, čo najďalej od mučenia a znásilňovania, tak to už teraz neplatí. Bývalí väzni si sú vedomí, že návrat na front znamená ich likvidáciu. Je to pre nich svojím spôsobom ruská ruleta,“ vysvetľuje Romanovová.

„Zároveň si však uvedomujú, že ich na slobode nikto nepotrebuje. Chápu, že sa nachádzajú v slepej uličke. Môžu zostať na slobode, kde sa upijú alebo ufetujú k smrti, alebo znovu skončia vo väzení. Každý deň dostávam správy, že niekto zomrel na predávkovanie. Bývalí väzni hrozne rýchlo umierajú. A hoci to môže znieť zvláštne, keď sa vracajú na front, zachraňujú si svoj život,“ vysvetľuje Romanovová.

Bývalí aj súčasní väzni, naopak, od ruského štátu, ktorý ich morbídnym spôsobom exploatuje, dostávajú najavo, že sú aspoň na niečo užitoční, aj keď to znamená podieľať sa na agresii proti susednému štátu.

„Prvýkrát ich niekto potrebuje. Prvýkrát v živote im niekto povedal: chlape, potrebujeme ťa na fronte. Táto falošná predstava mužského bratstva ich láka a priťahuje. Hreje ich pocit nepostrádateľnosti. Prvýkrát niekto potrebuje, aby bojovali a umierali. A to je veľmi tragické,“ opisuje novinárka.

Nikto nemal prežiť

A čo s tými, ktorí sa rozhodli s vojnou seknúť a teraz sú postrachom pre svojich blízkych? V Rusku sa množia prípady, keď trestanci, ktorí si vybojovali na Ukrajine milosť, páchajú násilné trestné činy. Ruské médiá píšu minimálne o dvadsiatich vraždách, ale aj o rade znásilnení, ublížení na zdraví či krádeží. Aj na nich, respektíve na to ruský štát vlastne kašle.

„To je život, nedá sa nič robiť. Život nám diktuje svoje surové zákony,“ reagoval tento rok v lete Putin na zločiny páchané vďaka vojne oslobodenými trestancami. Pritom sa verejne vyslovil v prospech verbovania väzňov do ukrajinského konfliktu.

„So žiadnou integráciou väzňov slúžiacich u vagnerovcov sa nepočítalo. V Rusku vôbec neexistuje žiadna probačná služba ani resocializácia väzňov. Neexistuje žiadna psychologická alebo sociálna podpora. To nikdy neexistovalo. Preto, samozrejme, teraz vidíme v Rusku rast zločinnosti vagnerovcov naverbovaných vo väzeniach,“ hovorí Romanovová.

Ako ďalej dodáva, pre Rusko bolo prekvapením, že sa bývalí väzni s bojovou skúsenosťou začali vracať z frontu späť do krajiny.

„Nikto nevedel, že sa Prigožin poháda so Šojguom (ruským ministrom obrany, pozn. autora). Ak by sa nepohádali, tak Vagnerova skupina by doteraz bola v Bachmute, boli by na fronte a väzni by sa nedostali na slobodu. To znamená, že by všetci zomreli. Putin nasadením väzňov vo vojne svojráznym spôsobom vykonal väzenskú reformu. Lepšie povedané, vykonal zníženie počtu ľudí za mrežami,“ dodáva.

Podľa aktuálnych údajov ruského ministerstva spravodlivosti sa v Rusku za mrežami nachádza 266-tisíc osôb. To je rekordne nízky počet. Ako zároveň zistil ruský nezávislý web Mediazona špecializujúci sa na činnosť ruských súdov a väzenského systému, za rok z ruských väzníc „zmizlo“ 54-tisíc osôb.

Ako môžeme túto ruskú realitu čítať? Tak, že ruská agresia proti Ukrajine je vojnou, v ktorej o pohodlie väčšinovej ruskej spoločnosti bojujú tí sociálne najslabší. Sankcie sú pre nich ten najmenší problém. Konflikt rozpútaný Kremľom na nich dolieha aj fyzicky. Len si to neuvedomujú.