Odsúdený č. 3359 Štefan Kiripolský

Štefan Kiripolský (1914 – 1992) bol pracovník viedenskej pobočky Rádia Slobodná Európa. Vo Viedni pracoval aj ako agent vojenskej kontrarozviedky USA. V roku 1954 ho KGB a ŠtB uniesli do Česko-Slovenska, kde ho odsúdili na doživotie. V úryvku rozpráva o živote v leopoldovskej väznici a spomína na prominentných spoluväzňov, ako boli Gustáv Husák či biskup Gojdič.

Väznica v Leopoldove

Väznica v Leopoldove, kde som strávil deväť rokov, na mňa zapôsobila otrasným dojmom. Moja predstava, že sa tu po prežitom utrpení z vyšetrovaní a zo súdu dám trochu psychicky do poriadku, dostala vážne trhliny.

Prišiel som do Leopoldova práve v čase vypuknutia vzbury väzňov, a tak ma šupli rovno na samotku, aby som s nikým neprišiel do styku. Streľba zo samopalov do okien väznice neveštila nič dobré. Prehlušila volanie väzňov: „Chceme kontrolu OSN!“ Do ciel vtrhli bachari a mlátili väzňov hlava-nehlava. Potom bolo počuť iba bolestný nárek a kvílenie.

Keď sa situácia upokojila, dostal som sa do spoločnej cely, kde som dokonca našiel niekoľko priateľov a známych. V tom čase bolo v Leopoldove okolo 3 000 politických väzňov. Boli to retribuční väzni, členovia českej protektorátnej vlády a vlády slovenského štátu, napr. generál Syrový a Alexander Mach.

Ďalej tu boli väzni z roku 1948. Táto skupina tvorila 80 percent z celkového stavu väzňov. Bolo tu asi 500 dôstojníkov československej armády, z toho niekoľko generálov, napr. Karel Kutlvašr, ďalej plukovník generálneho štábu Rýdler, Hynek, plukovník Korda, generálny prokurátor Tržický a veľa vzácnych osobností tej doby.

Bolo tu aj okolo 200 kňazov, medzi nimi aj biskup Gojdič, ktorý tu na následky bezohľadného zaobchádzania zomrel. Boli tu i profesor Brajto, docent Zvěřina a veľa vzácnych teológov vysokých hodností, ale aj evanjelickí kňazi, židovskí rabíni a jehovisti.

Stretával som sa s generálom Rašlom a pri našom prvom stretnutí som si neodpustil poznámku: „Ktorá slovenská mater mohla porodiť takýchto sadistov?!"Zdieľať

Ďalšiu skupinu tvorili väzni z radov samotných komunistov, ba dokonca i z radov všemocnej ŠtB. Jedným z najznámejších a najprominentnejších komunistických väzňov bol Dr. Gustáv Husák, ďalej generál Anton Rašla, generál Klen (pozri pozn. 1), profesor Eduard Goldstücker i šéf ŠtB z Bratislavy, ktorého meno si už, žiaľ, nepamätám.

Ďalej tu väznili okolo 50 nemeckých dôstojníkov, ktorých priviezli zo Sovietskeho zväzu, ako boli generál Schmidt, generál Gottschalk a ďalší. No a napokon tu bolo asi 50 vrahov a kriminálnikov, ktorých sem nasadili, aby podávali správy, o čom väzni medzi sebou hovoria. Medzi politickými väzňami boli aj občania Francúzska, USA a Kanady.

Spomínam si aj na mená niektorých náčelníkov väznice: kapitán Vrábel, major Mozolányi, ktorého sme prezývali „vrah v rukavičkách“. Väzňov strážilo celkovo približne 200 bacharov – Slovákov. Ich mená som nepoznal, ale väčšina dostala od väzňov prezývky, podľa ktorých sme ich identifikovali.

Boli tu Hvízdavý Dan, rodený sadista, Colštok, Kovboj, Mařena, Dzeci moje – tento bol jediný z 200 bacharov, ktorý mal s väzňami súcit a neubližoval im.

Štefan Kiripolský

Stretával som sa s generálom Rašlom a pri našom prvom stretnutí som si neodpustil poznámku: „Ktorá slovenská mater mohla porodiť takýchto sadistov?!“ Neskôr som sa dozvedel, že generála Rašlu majú prepustiť. Povedal som mu, aby sa skúsil dostať do kontaktu s niektorými členmi československej vlády, veď tam mal viacero priateľov, a oboznámil ich s tým, čo sa tu vo väznici robí s väzňami. Prisľúbil mi to.

Žiaľ, nepamätám sa už presne, kedy to bolo, asi v roku 1957 alebo 1958, keď sa dostal do leopoldovskej väznice znova. Opýtal som sa ho, či sa mu podarilo oboznámiť členov vlády s pomermi vo väznici. Odpovedal, že im opísal, aké neľudské pomery tu vládnu. Ale oni mu doslova povedali, že sa v tejto veci boja niečo podniknúť.

Keď spomínam postoj členov vlády v tejto záležitosti, prichádza mi na um aj výrok Dr. Husáka, ktorý s nami sedel v Leopoldove a ani on nebol ušetrený represálií zo strany bacharov. Jeden z politických väzňov poukázal na sadistické spôsoby bacharov-komunistov a spýtal sa ho na názor.

Odpovedal, že je to naozaj neľudské, a keby mal tú moc, zakázal by to. Zároveň však dodal, že nás všetkých by nechal odsedieť si celý trest bez milosti. Najmenší trest v Leopoldove bol 25 rokov. O sebe tvrdil, že sedí omylom, ale nikdy sa nevzoprel zvoli bacharov. Zažil som s ním v Leopoldove aj nasledujúcu príhodu.

V jednu nedeľu bola tuhá zima, 15 až 20 stupňov pod nulou. V tom čase som sedel v jednej cele s Dr. Husákom a Dr. Tržickým, bývalým generálnym prokurátorom ČSR. Bolo práve po obede, zdržovali sme sa v cele. Pokoj prerušil hrkot kľúčov a do cely vstúpil bachar. Neveštilo to nič dobré a čakali sme, čo sa bude diať.

Bachar zreval: „Husák, Tržický, Kiripolský, ruky vzad a poďme!“ Vedeli sme, že keď si nemáme zbaliť veci, pôjde iba o výsluch alebo niečo podobné a budeme sa môcť vrátiť späť do cely. V ukrutnej zime nás bachar zaviedol von do koridoru – pásma, kde sa mohol väzeň zdržovať iba v sprievode bachara, inak by ho zastrelili.

V jednom kúte tam ležala hromada drevených podvalov, ktoré sme mali premiestniť do opačného kúta. Ako prvý sa ohradil prokurátor Tržický, bránil sa citáciou paragrafov, ktoré deklarovali štatút politického väzňa. Bachar mu povedal, že si tie paragrafy môže niekam strčiť. Na otázku: „A čo vy, Kiripolský?“ som túto prácu kategoricky odmietol z toho istého dôvodu ako Tržický.

Bachar nám vynadal do zločincov a zapískal. Prišiel iný bachar, ktorý ma odviedol do korekcie (samotky), kde som dostával jedlo len každý tretí deň. Tento trest trval 14 dní. Dr. Husák, (pozri pozn. 2) ako som sa neskôr dozvedel, podvaly prenášal, ale či mu pomáhal Dr. Tržický, to neviem.

V každej akcii bolo zapojených veľa bacharov, každý vedel, kde má stáť a čo má robiť. Tieto akcie sa robili s jediným úmyslom – udupať ľudskú dôstojnosť, potupiť a psychicky a fyzicky zlomiť väzňov.Zdieľať

Po skončení trestu v korekcii som sa vrátil do cely, ale už nie do spoločnej s Dr. Husákom a Dr. Tržickým. Za celých deväť rokov môjho pobytu v Leopoldove sa nestalo, aby som bol na jednej cele dlhšie ako mesiac. Malo to svoje výhody aj nevýhody.

Spoznal som tak mnoho cenných a vzácnych ľudí, ale každá zmena znamenala aj ďalší stres. Človek totiž nikdy nevedel, čo sa bude diať. Išlo o premyslenú tyraniu. Bachari boli školení profesionáli a všetky akcie na väzňoch sa vopred pripravovali a nacvičovali. V každej akcii bolo zapojených veľa bacharov, každý vedel, kde má stáť a čo má robiť. Tieto akcie sa robili s jediným úmyslom – udupať ľudskú dôstojnosť, potupiť a psychicky a fyzicky zlomiť väzňov.

Väznica v Leopoldove bola určená pre politických väzňov, o čom svedčí aj už spomínané zloženie odsúdených. Podľa výrokov vedenia väznice to bolo väzenie pre najťažších zločincov, lebo oni neuznávali štatút politického väzňa. Vrahovia a kriminálnici najhrubšieho zrna, ktorých sem dávali, slúžili ako konfidenti, donášači a mali aj oveľa lepšie podmienky ako politickí väzni.

Napriek tomu, že išlo o najťažšiu väznicu, ešte aj tu boli sprísnené oddelenia, korekcie (samotky), kam dávali väzňov, ktorí mali vplyv na svoje okolie, alebo tam izolovali väzňov v čase politických zmien u nás i v zahraničí, napríklad počas udalostí v Maďarsku v roku 1956 alebo v čase zlých vzťahov s Čínou.

Umiestňovali tam aj väzňov, ktorí protestovali proti neprávostiam. Na samotkách dostávali väzni menšiu dennú dávku stravy. Budíček mali o piatej ráno a spať chodili o desiatej večer. Cez deň pracovali – skladali kolíky na vešanie bielizne. Norma bola však nastavená tak, že sa prakticky nedala splniť.

Raz za deň mali väzni desaťminútovú vychádzku pod dozorom bachara a psa. Aj trikrát týždenne vrazili do cely bachari a všetko rozhádzali pod zámienkou, že hľadajú motáky. Občas robili telesné prehliadky, pri ktorých sa neštítili ničoho, dokonca nám pozerali do zadku pomocou kutáča.

Niekedy sme boli takí hladní, že sme zháňali a jedli aj šupy zo zemiakov. Veľa väzňov, hlavne tých mladších, sa zbláznilo a starší mreli ako muchy. Okrem bežnej bitky pelendrekom po pätách či ľadvinách dávali bachari väzňom príkaz, aby robili drepy.

Mladší alebo trénovaný človek to zvládol, ale biskup Gojdič bol už starý a ťažko chorý. Keď mu bachar dal rozkaz, aby urobil dvesto drepov, bolo to nesplniteľné. Ťažko urobil päť drepov a volal, že už naozaj nevládze. Bachar na neho zakričal: „Však ti ja pomôžem!“ a udieral ho pelendrekom. Gojdič mi o tom rozprával na smrteľnej posteli vo väzenskej nemocnici. (pozri pozn. 3)

Inokedy zasa vyhnali väzňov v noci na dvor, kde sa museli postaviť do radu, vyzliecť donaha a šaty poukladať pred seba. Bachari ich polievali kýbľami studenej vody, hoci vonku bolo aj 15 stupňov pod nulou.​Zdieľať

V rokoch 1948 až 1968 našli na samotkách smrť desiatky väzňov. Na ďalších dvoch oddeleniach bývali väzni spoločne. V prvom oddelení pracovali v dielňach, kde sa driapalo perie a viazali špagáty na žatevné práce, v druhom oddelení v dielňach kovovýroby. Kto plnil normu, dostal normálnu stravu, kto nie, dostával jedla menej.

Často tu panoval hlad. Nie snáď preto, že by boli väzni leniví pracovať a neplnili normy z pohodlnosti. Pracovali tvrdo, ale normy boli postavené tak, že sa dali iba ťažko splniť. Potom nastal hlad a väzni jedli všetko, čo sa zjesť dalo, aj odpadky, ktoré sa našli pri väzenskej kuchyni.

Ani na týchto dvoch oddeleniach však nebol pokoj, hoci väzni pracovali, a teda boli pre väznicu rentabilní. Hneď ráno, keď sme prišli na pracovisko, na nás čakalo niekoľko bacharov, ktorí nás surovo prehľadali. Vždy niečo našli a zabavili, išlo hlavne o básne a modlitby. U koho niečo také našli, toho potrestali.

Keď sme sa po práci vrátili do cely, často bola rozhádzaná a zistili sme, že nám pobrali nejaké osobné veci. Stále nás udržiavali v strachu. Často nás premiestňovali z jednej cely do druhej, a to vždy v noci, keď sme od únavy tvrdo spali a na niečo také sme vôbec neboli pripravení.

Odohrávalo sa to prepadovým spôsobom za kriku a revu bacharov. Inokedy zasa vyhnali väzňov v noci na dvor, kde sa museli postaviť do radu, vyzliecť donaha a šaty poukladať pred seba. Bachari ich polievali kýbľami studenej vody, hoci vonku bolo aj 15 stupňov pod nulou. Väzni nikdy nevedeli, čo sa bude diať. Jedni v obave o život kričali: „Nestřílejte nás“, iní plakali a ďalší iba zúfalo čakali, aký to bude mať koniec. Skončilo sa to tak, že väzňov nahnali späť do ciel s vyhrážkami, že nabudúce to neprežijú.

Väčšina väzňov bola odsúdená na doživotie, málokto na 25 rokov. V päťdesiatych rokoch bola nádej na slobodu naozaj veľmi malá. Bolo tu veľa starých a chorých väzňov, ba i takých, ktorí boli trvalo pripútaní na lôžko. Napríklad pán Voska, bývalý dôstojník americkej armády, mal 80 rokov. Bol to Čech, ale mal aj americké občianstvo. Bol celkom bezvládny, nemohol ísť ani na záchod.

Stávalo sa, že vykonal potrebu do postele. Vtedy na mňa volal: „Kiri, prosím tě, pojď mne umýt, zase jsem se podělal.“ V Prahe žila jeho dcéra, takisto občianka USA. Mohla z Československa odísť, ale nechcela opustiť otca. Bojovala za jeho slobodu a prepustenie. Trvalo roky, kým sa jej to podarilo.

Vždy som mu čítal zúfalé listy od nej, lebo on už na písmená nevidel. A takýchto väzňov tu bolo veľa. Tie najťažšie prípady, ako bol pán Voska, ležali vo väzenskej nemocnici a iní vo väzenskom starobinci. Tam bol aj generál Syrový. Väzni v nemocnici i v starobinci boli v beznádejnom stave a bez vyhliadok na zlepšenie.

Titulná strana strojopisu spomienok Štefana Kiripolského  

Vo väzenskej nemocnici bol lekár ministerstva vnútra ako prednosta, asi štyria bachari, dvaja-traja väzni lekári a ošetrovatelia takisto z radov väzňov. O tom, kto a ako dlho bude v nemocnici ležať, rozhodoval náčelník väznice, a nie lekár. To, samozrejme, lekárom veľmi sťažovalo prácu, ale nedalo sa na tom nič zmeniť.

Najznámejšími väzňami lekármi boli bratislavský profesor MUDr. Koch a MUDr. Tenner, internista z Prahy, obaja odsúdení na doživotie. Ležal som tam niekoľkokrát, vždy iba krátko, hoci som sa tam dostal pre silné krvácanie do žalúdka, keď som od slabosti strácal vedomie. Márne sa ma lekári pokúšali udržať na lôžku na doliečenie; vždy keď prišiel na kontrolu náčelník, ukázal na mňa a zreval: „Von!“

Pri ďalšej hospitalizácii mi Dr. Koch povedal, že podá návrh, aby ma na základe môjho zdravotného stavu prepustili. Keď ma röntgenoval spolu s lekárom ministerstva vnútra, ten sa predo mnou vyjadril: „Neodporúčam prepustiť!“ Chvíľu nato sa ho spýtal profesor Koch: „Pán šéflekár, a ja mám nejakú nádej?“ Mal vtedy skoro osemdesiat rokov. „Áno, máte, Koch, ale len nádej!“ Ten lekár sa zachoval ku Kochovi tak bezcitne, hoci kedysi bol jeho študentom.

Lekár s injekčnou striekačkou v ruke mu nervózne vysvetľoval, čo sa stalo, a žiadal ho, aby rýchle otvoril izbu, kde ležal onen pacient. Bachar mu iba odvrkol: „Neplašte sa, veď sa nič také nedeje!“ Doktor kričal: „Ale deje, ide o život človeka!“ Bachar sa zasmial a konečne dvere otvoril.Zdieľať

Do leopoldovskej nemocnice chodil na kontrolu lekár ministerstva vnútra MUDr. Piovarči. Moja rodina ho prostredníctvom docenta Klimenta prosila, aby mi pomohol, nech ma nechajú v nemocnici na doliečenie. Žiaľ, nepohol pre mňa ani prstom a nepostaral sa ani o zlepšenie pomerov vo väzenskej nemocnici. Zrejme i za takúto vernú službu ministerstvu a postoj v podobných záležitostiach dostal neskôr trafiku v podobe primariátu na gynekologickej klinike na Kramároch.

Spomínam si aj na inú udalosť, ktorá sa odohrala vo väzenskej nemocnici.

Bachar, ktorý mal službu, zamkol pacientov a odišiel. Lekári väzni sa mohli pohybovať v priestoroch ambulancie, ale k pacientom sa dostať nemohli. Večer sa jednému pacientovi ťažko chorému na srdce priťažilo a hrozilo, že zomrie. Volali sme o pomoc. Dr. Tenner prišiel k zamrežovanému oknu a pozeral na chorého. Dobre ho poznal, lebo ho predtým liečil, a vedel, že pacient potrebuje okamžitú pomoc.

Dnu sa však pre zamknuté dvere dostať nemohol. Bezmocne zvieral mreže na okienku a zakričal na nás: „Podviažte mu žily nad kolenom!“ Potom utekal po injekčnú striekačku. Pacient medzitým zápasil so smrťou a my sme sa tomu mohli iba útrpne a bezmocne prizerať. Keď sa lekár aj s injekciou vrátil k okienku, nastal problém, lebo ju bolo treba podať intravenózne a to mohol iba lekár.

Cez mreže to nešlo a pacient umieral. Doktor sa rozbehol po chodbe a kričal o pomoc. Celé toto trápenie trvalo asi hodinu, keď sa konečne objavil službukonajúci bachar. Lekár s injekčnou striekačkou v ruke mu nervózne vysvetľoval, čo sa stalo, a žiadal ho, aby rýchle otvoril izbu, kde ležal onen pacient. Bachar mu iba odvrkol: „Neplašte sa, veď sa nič také nedeje!“ Doktor kričal: „Ale deje, ide o život človeka!“ Bachar sa zasmial a konečne dvere otvoril. Lekár potom celé hodiny kriesil pacienta, ktorý bol bližšie k smrti ako k životu.

Život väzňa, ešte k tomu s nálepkou „politický“, nemal žiadnu cenu. Svedčí o tom aj ďalšia udalosť, ktorá sa odohrala v leopoldovskej väznici. Bol tu jeden bachar, ktorému dali väzni prezývku Partizán. Celkom určite nebol normálny, toto primitívne indivíduum ani nepoznalo hodiny. Väčšinou slúžil na strážnej veži.

V päťdesiatych rokoch neboli v niektorých miestnostiach záchody, a tak sa chodilo na kýbeľ. Jeho obsah sa potom vynášal do žumpy na dvore. Zo strážnej veže tam bolo vidieť. Keď raz prišli dvaja väzni, aby vyliali do žumpy výkaly, ozval sa výstrel. Partizán jedného z nich zastrelil. Druhého väzňa zastrelil neskôr, asi po roku, keď ho bachar zobral do koridoru, kde mal niečo urobiť.

Nestihol však urobiť nič, padol výstrel a väzeň klesol mŕtvy na zem. Partizán si pripísal na konto ďalší živý terč. Po tejto udalosti sa Partizána začali obávať aj bachari, lebo v oboch prípadoch boli v blízkosti obetí a ten blázon mohol ublížiť aj im. Keď mal službu v strážnej veži Partizán, väzni mali strach ísť na dvor, sťažovali sa, že sa cítia ohrození na živote.

Partizánovi sa však nič nestalo, slúžil ďalej. Náčelníkom väznice bol vtedy kapitán Vrábel. Predvolal si v tejto veci niekoľko väzňov, medzi nimi aj mňa. Upozornil nás, že komunisti si republiku rozvracať nedajú a na jej ochranu majú spoľahlivých ľudí, ako je Partizán, zaslúžilý straník a bojovník. Takých ľudí, nech by sa dopustili čohokoľvek, si budú brániť, a ak si myslíme, že pôjde pred súd a za mreže, sme na veľkom omyle.

V hlavách profesionálnych eštebákov sa určite zrodila aj neodpustiteľná neľudskosť a nehoráznosť, keď nahnali kňazov s krompáčmi, aby rozbili malý väzenský kostolík. Takáto myšlienka sa nemohla zrodiť v hlavách primitívnych bacharov.Zdieľať

Takíto bachari mali nad sebou náčelníka a niekoľko eštebákov, schopných akýchkoľvek zločinov. Oni sa vlastne vo väzniciach v zločinoch zdokonaľovali. Na výcvik mali k dispozícii 3 000 nepriateľov komunistického režimu. Mali tu svoje siete konfidentov, prostredníctvom ktorých získavali informácie o jednotlivých väzňoch.

Tí šikovnejší bachari odchádzali po niekoľkých rokoch do civilných zamestnaní do pomerne významných a dôležitých funkcií. Príslušníkom Štátnej bezpečnosti išlo iba o spoľahlivých ľudí, ktorým mohli dôverovať, nemuseli ničomu rozumieť. Nešlo im o inteligentné individuality, práve naopak.

Ako príklad môžem uviesť vedúceho tajomníka okresného výboru KSS v Trnave, ktorým sa stal Jozef Šepela, bývalý príslušník ŠtB nasadený v Leopoldove, a po ňom bývalý bachar Anton Nehaj. Obaja neobmedzene vládli okresu. Tí tupší bachari dostali možnosť „študovať právo“. Napríklad sadista, ktorého sme poznali pod prezývkou Hvízdavý Dan, sa za zásluhy stal podplukovníkom a nakoniec náčelníkom ženskej väznice v Želiezovciach.

Ako som už spomínal, všetky akcie proti politickým väzňom organizovali premyslene a v spolupráci s vedením väznice eštebáci. Išlo im hlavne o jedno – čo najviac potupiť ľudskú dôstojnosť. To musia potvrdiť aj komunisti, ktorí neskôr sedeli vo väzení spolu s nami.

V hlavách profesionálnych eštebákov sa určite zrodila aj neodpustiteľná neľudskosť a nehoráznosť, keď nahnali kňazov s krompáčmi, aby rozbili malý väzenský kostolík. Takáto myšlienka sa nemohla zrodiť v hlavách primitívnych bacharov.

Kiripolský na neskoršej snímke

Väznica Leopoldov bola aj dodávateľom baníkov do uránových baní. Každý rok prišiel z jáchymovských baní do väznice náčelník, chodil po celách a vyberal zdravých väzňov na dolovanie uránovej rudy.

Okrem väzňov, ktorí mali prísny pobyt vo väznici, si mohol odviesť, koho chcel. Väzni vedeli, že idú na ťažké a rizikové pracovisko, ale mali nádej, že sa im odtiaľ azda podarí utiecť na Západ. Niektorým sa to aj podarilo, ale viacerí na to doplatili životom. No a namiesto odvezených väzňov priviezli taký istý počet zdravotne zničených väzňov na dožitie.

Toto otroctvo mal dlhé roky na starosti bachar Paleček, známy ako Jáchymovský postrach. Aj ja som sa pri jednom takom nábore otrokov hlásil do jáchymovských baní, ba dokonca ma aj vybrali. Takisto som si myslel, že sa mi odtiaľ skôr podarí utiecť, keďže v Leopoldove sme nemali žiadnu perspektívu, denne nám opakovali, že tu aj tak zahynieme. Jáchymov aspoň dával nádej na slobodu, o ktorej sme v Leopoldove nemohli ani snívať. Nakoniec som sa tam však aj tak nedostal.

Koncom päťdesiatych rokov začali väzenskí lekári na pokyn nejakých orgánov spisovať chorých väzňov. Ja som práve v tom čase ležal vo väzenskej nemocnici. Liečil ma väzenský lekár, bývalý plukovník z vojenskej nemocnice v Hradci Králové MUDr. Hájiček, ktorému sa v tom období práve končil trest.

Nepatril medzi politických väzňov. Uprosil som ho, aby ma zaradil do zoznamu nemocných. Nárok na to som na základe svojej diagnózy mal, ale zároveň som vedel, že by ma v zozname udržala iba veľká náhoda. Väzňov zapísaných v zozname mali presunúť do väznice v Ilave, ktorá mala v porovnaní s Leopoldovom povesť ľahšieho režimu.

Modlil som sa, aby sa môj úmysel podaril. Stalo sa – do zoznamu som sa dostal a dokonca som sa v ňom aj udržal.

Foto: Slovart